Stretnutie pri Skale 2025 II

Príhovor brata Jána Šípku

Požehnaný je Hospodin, moja skala,

moja milosť a moja pevnosť,

môj hrad, môj vysloboditeľ, môj štít;

k Nemu sa utiekam. Amen. (Ž 144)

Milí bratia a milé sestry!

Stretávame sa v tento reformačný týždeň tu pri skale v Tatranskej Polianke. Keď som premýšľal nad tým, čo poviem dnes pri skale, napadlo ma niekoľko miest v Biblii, ktoré o skale hovoria. Spomenieme si príbeh Mojžiša, ktorý vyviedol vodu zo skaly, minimálne v dvanástich žalmoch je ku skale prirovnaný Hospodin, často ako skala spásy. Aj v Novej zmluve hovorí Ježiš v podobenstve o dvoch staviteľoch, že obstojí len dom postavený na skale ako pevnom základe a skala ako základ cirkvi je spomenutá aj v príbehu o Petrovom vyznaní viery v Ježiša ako Syna Božieho, keď mu Ježiš hovorí: „Ty si Peter a na tej skale postavím cirkev a brány pekelné ju nepremôžu.“

Ale na dnes som vybral ten najstrašnejší biblický verš o skale. Zapísaný je v 9. verši 137. žalmu: „Blahoslavený, kto tvoje deti pochytí a o skalu roztrieska.“ Amen.

Sú biblické slová, ktoré nám znejú prirodzene krásne, povzbudivo, ktoré dvíhajú našu dušu k Bohu, svedčia o Jeho milosti a láske. Niektoré sú však pre nás veľmi tvrdou rečou, a niektoré by sme možno z Biblie najradšej vyškrtli. Slová, ktoré sme pred chvíľou počuli asi patria medzi tie ťažko stráviteľné a ja ich považujem za jeden z najstrašnejších výrokov v Biblii. Kedysi v pražskom metre bola kampaň proti Koránu s citáciou veršov ospravedlňujúcich terorizmus. Ale nepripadá nám tak aj tento biblický výrok? Nenabáda k tomu najhroznejšiemu činu voči človeku: pochytiť jeho deti a roztrieskať o skalu?

Aj tieto slová však patria do biblického kánonu a Pán Boh nám chce aj skrze ne niečo dôležité povedať. Skúsme sa preto nad nimi zamyslieť.

V prvom rade si všimnime, že oni sú modlitbou. Žalmista stojí  pred Bohom a úprimne Mu prednáša a v modlitbe odovzdáva svoje pocity. Na nič sa nehrá, nič pred Ním netají. Odovzdáva a vyslovuje to, čo cíti a tak ako to cíti. Netrieska niečie deti o skalu, ale modlí sa – odovzdáva svoje pocity Bohu.

Žalm 137. začína slovami: „Pri riekach babylonských tam sme sedávali a plakávali. Na vŕby v tej zemi zavesovali sme svoje harfy a citary, rozpomínajúc sa na Sijon…“ Je teda piesňou spievanou v babylonskom zajatí, po tom, čo babylonský kráľ Nabúkadnecar dobyl Jeruzalem, zničil a vylúpil jeruzalemský chrám a Júdejcov odvliekol do zajatia. Tam sa ocitli bez vlasti, bez chrámu bez kultu, „bez Boha“… Zostal im len plač pred Bohom. Nariekajú nad tou skazou, a keď ich tí, ktorí ich zajali, nútia spievať piesne sionské – o Božej milosti, o Bohu – skale spásy, tak len mlčia a nechcú zabudnúť na Jeruzalem.

(Mimochodom aj Sion je skala v Jeruzaleme. Pôvodne to bol Cijún pamätník pohanského boha Baála. Ale Izraelci, keď kráľ Dávid dobyl Jeruzalem spravil z neho Cijon – miesto, odkiaľ Hospodin dáva príkazy.)

Pri babylonských riekach však nemožno oslavovať Hospodina. Tam sú celkom pochopiteľné slová volajúce po pomste, na ktorú sa oni vo svojej situácii posmechu a poníženia nezmôžu. Veď zažili drancovanie, vyhladovanie v obliehanom meste, vraždenie nielen obráncov, ale aj nevinných ľudí vrátane žien, starcov a novorodeniat. Preto ich pocity a volanie po pomste a odplate úprimne prednášané Bohu nemožno odsudzovať. Je vyjadrením pre zármutok, ktorý by bol inak nevysloviteľný. 

Navyše už starí proroci Izaiáš či Jeremiáš ohlasovali Boží súd nad Babylonom. Izrael bol babylonským zajatím strestaný za hriechy a odpadnutie od Hospodina. Avšak aj Babylon má byť Bohom strestaný za krutosť a neľudskosť svojich súdov.

Prorok Izaiáš v trinástej kapitole svojej knihy píše práve o Božích súdoch nad Babylonom. Koho dopadnú, bude prebodnutý, a mečom padne každý dolapený. Aj ich deti budú roztrieskané pred ich očami; ich domy budú vyplienené a ich ženy zneuctené. Ajhľa, ja vzbudím proti nim Médov, ktorí si striebro nevážia a v zlate nemajú záľubu. (Iz 13,15-17). V kontexte tohto Izaiášovho proroctva vidíme, že slová o rozrážaní deti o skalu nie sú svojvoľným volaním židov po pomste. Vzťahujú sa k tomuto proroctvu, že tak to Hospodin dopustí a urobí skrze Médov, ktorí raz podľa Božieho slova porazia a dobyjú Babylon. Preto si mohli byť tí vlasti a blízkych zbavení Judejci pri speve tohoto žalmu istí, že  Hospodin splní svoje slovo a roztrieska Babylon aj s jeho akoukoľvek nádejou na budúcnosť. Nejde tu o akt pomsty, ani o výzvu k terorizmu, ale o nádej na naplnenie Božieho slova vysloveného v proroctvách.

A ako sa my máme modliť tento žalm? Ako sa máme my modliť všetky tie mnohé žalmy pomsty, ktoré preklínajú nepriateľov, keď vieme, že aj Ježiš sa modlí za svojich nepriateľov. Pán profesor Fillipi nás kedysi učil, že pri ich modlení si môžeme za nepriateľov dosadiť svoj hriech. Potom tie modlitby nadobudnú nový význam. Aj tento žalm by nás potom učil bojovať s hriechom už v jeho zárodku a roztrieskať ho o skalu. Naša skúsenosť však ukazuje, že toho nie sme schopní. Sme v zajatí svojho hriechu tak, ako starí Judejci v Babylone. Zostáva nám len plač a dovolávanie sa Kristovho slova, veriac, že On je tá skala spásy. On to už za nás hriešnych schytal, On sa namiesto nás roztrieskal o skalu. Modliť sa tento žalm, znamená spoľahnúť sa na Neho – skalu vekov, skalu našej spásy. Amen.

Ty dávaš pomoc kráľom

a zachraňuješ svojho služobníka Dávida.

Pred mečom zlovestným zachráň ma;

vytrhni ma z rúk cudzincov!

Nech sú synovia naši vo svojej mladosti ako pestované štepy

a naše dcéry ako stĺpy tesané v slohu chrámovom.

Naše sypárne sú plné a vydávajú hojné zásoby.

Naše ovce sa množia na tisíce, na desaťtisíce po našich stráňach.

Náš dobytok nech je plodný.

Nech nieto nehody ani hynutia, ani náreku na našich uliciach!

Blahoslavený je ľud, ktorému sa takto vedie.

Blahoslavený je ľud, ktorému Bohom je Hospodin! Amen. (Ž 144)