Stretnutie pri Skale  2025

     Koná sa vždy v poslednú októbrovú nedeľu, keď sa mení letný čas na zimný. Aj podľa toho je do dobre zapamätateľné.  Výnimkou nebola ani nedeľa 26. októbra 2025 popoludní o 14.00 v našom prírodnom chráme pod Gerlachovským štítom.  Bolo dobre vyvetrané a aj dažďom  vyumývané a „vygruntované“  samotným Pánom. Jedinečná jesenná scenéria, Božia prírodná  galéria a vernisáž Jeho originálov.  Božia galéria ponúka samé originály, ako napr. v Louvri. Tam sa prezentuje ľudské dielo, V Božej galérii ide o dielo nášho Stvoriteľa. A tá Jeho moc obliekla celú, nielen tatranskú prírodu do zlata. Tak ktoré zlato  a diamanty  sú vzácnejšie!?  Viac obdivujeme to zlato ľudské, ako „jesenné zlato“  Božej jedinečnej prírody a galérie.         Na spoločnej fotografii pri Skale  nás bolo 59, ako to spočítala naša sestra Adelka, ktorá pricestovala  na toto stretnutie až z Bratislavy. Konal sa už 19. ročník a vravela mi, že ani jeden ročník doteraz  nevynechala.  Koncom septembra oslávila svoje 93. narodeniny. Je to veľká cestovateľka. Len nedávno sa vrátila z Turecka, kde bola na poznávacom biblickom zájazde „Po  stopách 7 zborov v Malej Ázii (Zj 2-3). V novembri sa pripravuje  na cestu do Jeruzalema a v decembri ju čaká Španielsko, ak Pán dá. 

     Babie leto sa nám zatiaľ v tomto roku vyhýba (podľa predbežných predpovedí sa údajne ani nebude konať), naše stretnutia sa doteraz  konali za krásneho jesenného počasia, aké zvykne byť v Tatrách na konci októbra. Sme tak trochu už aj na dobré počasie zvyknutí, s úsmevom  –  tak trochu už aj rozmaznaní. Raz dokonca už aj snežilo, čo bola výnimka  –  bolo to v roku, keď sme za slávnostného kazateľa pozvali brata seniora Romana Porubäna.  A potom sme si povedali, že ho viac už pozývať nebudeme (s úsmevom). Ale prišiel aj tento rok medzi nás. Do luterákov sa obliekli 3 bratia farári a jedna sestra farárka  –  medzi prítomnými v civile boli ešte traja. Bol to rekordný počet z radov duchovných. To nás veľmi potešilo, pretože sa to doteraz neudialo. Opäť sme pripravili krátky duchovný program pobožnosti na hodinku  –  so spevom 4 piesní z nášho Spevníka, s krátkou  liturgiou a (netradičným) príhovorom brata seniorálneho kaplána Jána Šípku. Vybral si ozaj netradičný a pomerne ťažký text. Ja som  si ho „Ku Skale“  určite  nevybral  –  ťažko padlo pri prvom počutí naším ušiam, ale aj také texty sú v Biblii.  Nebol vôbec vábny na prvé počutie, ale.. My také texty v Biblii  skôr preskočíme. Vyhneme sa im. Ale predsa  aj také texty sú v Biblii. Čo s nimi? Máme ich vždy iba obchádzať. Brat Šípka nám to dokázal, že nemusíme tak vždy robiť. Prečítajte si  prosím Žalm 137, ktorý sa spieval v časoch babylónskeho zajatia.  A čo čítame v jeho závere: „Blahoslavený, kto tvoje deti pochytí  a o skalu roztrieska.“  Keďže to bolo reformačné stretnutie pri Skale, tak hľadal vhodný text o skale v Biblii. Takých je mnoho. Spievali sme pieseň „Skala vekov, Tvoja skrýš..“  (ES 474) Počuli sme čítaný text o Petrovom vyznaní pri Cezarei Filipovej: „Peter Ty si skala a na tej skale postavím si cirkev a brány záhrobia ju nepremôžu.“  (Mt 16,13-20).  Spievali sme pieseň: „Kriste, svoju si na skale cirkev mocne založil..“ (ES 269).  V minulosti sme v Tatranskej Polianke počuli o Skale, na ktorú udrel Mojžiš palicou a z tej skale vytryskla voda (2 M 17,1-7).  Iste ešte aj mnohé ďalšie texty o skale v Biblii.  Všetko tématicky   –   o skale.   Ale roztrieskať deti o skalu? Všetci  spozorneli, akýže to text počúvame. Nebolo to ľahké na počúvanie, výklad bol však veľmi pozoruhodný. Brat Šípka má rád Starú zmluvu, často sa z neho prihovára. No vyústenie príhovoru bolo kristocentrické  –  a to bolo ozaj veľmi oslovujúce. Budem sa snažiť prísť k samotnému textu príhovoru, tak ho tu potom uverejním.  Vrchol  zvesti pri Skale – Kristus sa sám a dobrovoľne roztrieskal o Skalu, keď za nás zomrel na dreve kríža.

      Predpoveď  počasia na stretnutie nebola najpriaznivejšia. V piatok popoludní som bol na tom mieste, premodlil som to tam – aby nám Pán požehnal. Ale že to Pán vypočuje až takým spôsobom, som nerátal. Pripomína mi to príbeh o kázni a dáždnikoch, keď sa v jednej africkej dedine prišli modliť za dážď, ale prišli bez dáždnikov. A miestny duchovný im to pripomenul slovami: „prišli ste sa modliť  za dážď, no dáždniky ste si so sebou nedoniesli.“  Ja som sa modlil za to, aby práve v tom, čase  nepršalo, pretože v piatok prudko priam lialo, v sobotu už presvitalo slniečko, boli však aj zrážky. Nedeľa sa nám celkom sľubne  už  ukazovala, bolo polooblačno. O 14.00 sme začínali – miestami svietilo slnko, aj sa zamračilo, čo vidno aj na fotografiách. Keď sme skončili spevom našej Hymny a a následne záverečným slovom, o 15.00 začal jemný, ale vytrvalý dážď.  Ukryli sme sa pred ním v kúpeľoch Dr. Guhra, kde sme pozvali všetkých prítomných na malé občerstvenie. Manželia Wenczelovi pripravili tradične palacinky, sestra seniorálna dozorkyňa Ivana Prelichová pripravila jednohubky a v kaviarni kúpeľov sme mali kávu a čaj. Tých, čo prijali pozvanie, bolo 40.  To bol veľmi dobrý nápad mojej manželky Emílie. Keďže nás bolo viac,    na obsluhu  sme si počkali. No my ste ten čas čakania nepremárnili,  využili sme ho na pozdravy  priateľov,  na predstavenie  niektorých hostí. Pani riaditeľka MUDr. Eleonóra Kovalčíková nám priblížila  kúpele,  duchovní z okolitých zborov nám tlmočili zvesť, ktorá odznela v ich kostoloch dopoludnia (J.Maťová, M. Maťo, S. Velebír), brat Vladimír Andráš z Batizoviec  nám referoval o stretnutí  kantorov v Tatranskom senioráte deň predtým. Brat senior Roman Porubän na záver pozval na pripravované stretnutie do Kežmarku 7. novembra, kedy budú v drevenom chráme predstavené všetky kalendáre –  aj vzhľadom na výročie Cithary Sanctorum na budúci rok. Zároveň sa učím sa  aj moderátorom na takých stretnutiach, dať priestor ľuďom, ktorí nám majú a aj chcú niečo povedať.  Niečo nám o sebe a o svojej službe povedal aj brat Šípka, ako z Plzne prišiel na Slovensko, ako bol bratom farárom v Smrečanoch a ako teraz je tu pod Vysokými Tatrami a, predtým Západnými a ako sa mu tu veľmi páči. Jeho príhovor bol ozaj v mnohom obohacujúci.

    A pomedzi to občerstvenie, rozhovory, celkom spontánne. Sedeli sme tam do 17.00 hodiny, bolo nám veľmi fajn. Jedna z prítomných z nášho zboru, sestra Majka mi včera napísala: „Veľká vďaka za úžasné popoludnie  naplnené Božou prítomnosťou. Sústrediť  toľko duchovných, duchovna a biblickej  múdrosti na jedno, teda dve  miesta bolo pre nás laikov veľkým obohatením.“  Ozaj, nikto sa nikde neponáhľal, bolo prijemne teplo  –   a  sestra Eva spod Tatier mi pri odchode povedala: „Takéto stretnutia nám v našom zbore veľmi  chýbajú.“  Ozaj ani sme to až „takto“ nenaplánovali, ale Pán nám v tom tak mocne požehnal. Premodlil som to tam, ale až taký „výsledok“ som neočakával.  Rozišli sme sa duchovne veľmi obohatení. Osviežení aj telesnými darmi, aj Božím slovom, aj spoločenstvom. Bol to požehnaný čas  –  na rok to bude, ak Pán dá, už 20. jubilejné stretnutie. Bude v dátume 25. októbra 2026. A na to jubilejné by bolo hodno sa aj „dobre“ pripraviť. Niekedy to ani príliš nepripravujeme a Pán dá tomu svoju skvelú a jedinečnú réžiu.  Potvrdilo sa to, že Pán nám pridá oveľa viac, než my vieme očakávať, alebo aj prosiť. A to je slovo na záver.

    Zakončím slovami (Ef 3,20), mne veľmi blízkymi, ktoré ma často sprevádzajú v mojom duchovnom živote. Nachádzajú sa na konci modlitby ap. Pavla za cirkevný zbor v Efeze:  „Tomu však, ktorý môže nad toto všetko učiniť omnoho viac, ako my prosíme alebo rozumieme, a to podľa moci, ktorá pôsobí v nás. Tomu buď sláva v cirkvi a v Kristu Ježiši po všetky pokolenia až na veky vekov. Amen.