Boh v strede   (Žalm 46,6)

      Vrcholí október, náš reformačný mesiac.   Začínali sme ho Poďakovaním za úrody zeme, vyvrcholí reformačnou slávnosťou. Je to mesiac našej vďačnosti  –  za požehnanie pri zbere úrody.   Je to dôvod k vďačnosti, že sa Božie slovo medzi nami úprimne a čistotne káže. Ani to už nie je samozrejmosť. Ďakujeme za požehnanie tohto  mesiaca aj týmto prichádzajúcim dňom, Pamiatkou reformácie.  V Nemecku, ako ste možno zaregistrovali prebieha diskusia o zrušení toho sviatku, ako voľného dňa.  Doteraz sa slávila vo všetkých  bývalých krajinách NDR   – z celkového počtu  len v 9 zo 16 spolkových krajín.   A aj tam je už polemika, čo ste si možno prečítali aj na stránkach  Evanjelického posla.  Takej téme sme sa nevyhli ani my, aj keď sa netýkala žiadneho nášho evanjelického sviatku.  Reformáciu, ako náš evanjelický pamätný deň,  sme v tomto roku slávili už 508. výročie od tejto  výnimočnej udalosti. No a u nás na Spiši a pod Vysokými Tatrami to bolo a stále ešte je –  505. výročie, ako po prvýkrát boli Lutherove tézy prečítané  v roku 1520 v Ľubici.  Urobil tak kňaz Tomáš Preisner z kazateľne kostola sv. Ducha (foto).   Ani toto výročie nechceme obísť a neskôr ešte spomeniem, prečo sa tak stalo už tri roky po pamätnom vystúpení nášho reformátora Martina Luthera.  Tie tézy sa veľmi rýchlo dostali „do obehu“  a prišli aj na Spiš cez žiakov a študentov, ktorí práve v tom čase študovali vo Wittenbergu.  Naša Hymna, ktorú spievame na konci našich slávností je nám srdcu veľmi blízka: „Hrad prepevný je Pán Boh náš.“   Náš reformátor  ju zložil  na základe žalmu 46. Ten je veľmi silný a mocný. A v mnohom pôsobivý. Na priečelí nášho chrámu v Starej Lesnej, po jeho vnútornej niekoľkoročnej rekonštrukcii sa v plnej kráse skvie veľkými písmenami prvá veta našej hymny v nemeckom jazyku: „Ein feste Burg ist unser Gott.“ Sponzorsky tak urobila rodina Laufova, za čo jej aj touto formou ďakujeme.    Je radosť, keď to naše oči vidia, je to radosť, keď sa o tieto slová oprie nielen náš zrak, ale aj naše vlastné srdce.   Veď nám sú práve blízke tie citáty a biblické verše v našich domácnostiach. Len sa už medzičasom akosi nenápadne vytratili.  A v strede nášho žalmu čítame:  „Boh je v jeho strede, neskláti sa, Boh pomôže mu na úsvite.“ To určite nemôže byť náhoda! V strede žalmu  –  Boh je v strede svojho ľudu a pomôže mu.  V strede, teda  približne v polovici tohto žalmu je toto mocné a pozoruhodné  posolstvo.  Neprehliadnime ho. Dnes sa mu chceme bližšie venovať. Nepostihneme celý žalm, nemáme na to priestor.  Ten úvod žalmu je pôsobivý: „Boh nám je útočišťom a silou, pomocou v súžení vždy osvedčenou..“ A refrén žalmu j nesie v sebe veľmi silný náboj a posolstvo:  „Hradom prepevným je nám Boh Jákobov..“   No a ďalej je posolstvo o strede. Je to živé srdce tohto žalmu. Je to žalm plný života. Je to srdce plné života.

    O tom „strede“ v  Biblii pomerne často čítame.  Tak napr. v Starej zmluve: „Pán, tvoj Boh je v Tvojom strede, je žiarlivý Boh. “  (5M 6,15)  V knihe Józuovej čítame vyznanie  kňaza Pinchása: „Dnes sme poznali, že Hospodin je uprostred nás, lebo ste sa nedopustili vierolomnosti  proti Hospodinu.“ (22,31) Alebo do tretice  tak málo známy prorok v Starej zmluve, ako Sofoniáš (3,17)  píše: „Hospodin, tvoj Boh je uprostred teba, sťa zachraňujúci hrdina.“  A sú tam ešte mnohé ďalšie verše o Bohu  a strede, do ktorého On sám patrí. A pripomeňme si aj tú skutočnosť, že   Pán Ježiš Kristus  po svojom vzkriesení prichádzal k svojim učeníkom do stredu (J 20,19), akoby tým chcel na toto všetko nadviazať.  Boh patrí do stredu!  Nie na perifériu. Nie na okraj. Jemu patrí to centrálne postavenie v našom živote.   Izraelci, keď sa dostali aj do ťažkostí, tak mali často   pochybnosti, ako máme ich aj my neraz a kladieme si otázku: „Či je uprostred nás Hospodin, či nie?“ Túto otázku si položili po tom, ako počas putovania na púšti nemali vodu, vadili sa a škriepili a pokúšali Hospodina (2 M 17,1-7). Boli to ťažké časy, zložité. Kedy boli ale jednoduché? Dnes je to otázka  –  je Boh ešte medzi nami?

    Na konci októbra sme sa rozlúčili  s našou najstaršou členkou cirkevného zboru, sestrou Emíliou Marušiakovou, rodenou Žiškovou z Dolného Smokovca  –  Pod lesom, rodáčkou z Hýb.  Základom rozlúčky bol jej  konfirmačný verš z mája 1947: „Je lepšie utiekať sa k Hospodinu, ako dúfať v človeka.“  (Ž 118,5) To je srdce Biblie, teda verš, ktorý je v jej strede. To je zlatý stred  –  utiekať sa k Bohu, než dúfať v človeka.  Pamätám si, keď som raz mal  kázeň na túto tému, nadšene mi po službách Božích povedala: „Brat farár, to je môj konfirmačný verš. A budem ho mať ešte radšej!“    Našla sa v tom a bola veľmi  šťastná, keď sa o tom dozvedela, že je to aj srdce Biblie. A o tom sme spolu  hovorili aj pri našom poslednom stretnutí u nej doma, 24. septembra. Ona sama sa vrátila k tomu stredu Biblie, ktorý si tak zamilovala. A konfirmačná rozpomienka s týmto veršom visela v jej obývačke na čestnom mieste. Tak aj žila, keď sa z milosti Božej dožila 92. rokov, 8 mesiacov a 12 dní. Bola učiteľkou, nemala to ľahké za socializmu, ale Boh bol v strede jej života. A veľmi privítala, keď prišla zmena spoločenských podmienok. Recitovala nám básne, veľmi nás obohatila za tie roky, ktoré s nami prežila v našej tatranskej duchovnej rodine. A vedela aj ona, že je tu iba na návšteve. Na svoje parte si vybrala text: „Boh ťa sem poslal, teraz si sa k nemu vrátila.. A tak nie je koniec smrť, ale návrat domov.“ Aj takú podobu môže mať život človeka, v ktorého strede je Boh.   Často to robíme opačne, až keď nemáme už človeka, ak vyčerpáme všetky možnosti, tak potom sa utiekame k Bohu. Boh chce byť pre nás hneď prvou voľbou, nie poslednou možnosťou. Nemyslím si, že je to náhoda, čo tvorí stred Biblie. Božie slovo v sebe ukrýva ešte  mnoho, možno nami ešte neobjavených tajomstiev. 

     Vráťme  sa k našim 95. tézam. Martin Luther ich napísal v latinskom jazyku, tak ich aj zverejnil, keď ich pribil na dvere zámockého chrámu vo Wittenbergu 31.10.1517. A my dobre vieme, prečo si práve tento termín vybral.  Pôvodne boli určené na odbornú diskusiu   v cirkevných kruhoch v tom čase.  Tie tézy boli v latinčine.   Bola to reč učených vtedajšej doby. Luther ich nezverejnil vo svojej rodnej reči. Stalo sa však to, s čím nikto nerátal a nepredpokladal, že ich „xy“ niekto preložil do nemeckého jazyka. A potom už týmto tézam rozumeli všetci. Aj z tohto dôvodu sa veľmi rýchlo šírili.  A predpokladá sa, že práve tieto tézy v dávnom stredoveku sa stali prvým virálnym textom, ktorý sa šíril veľmi rýchlo  –  priam kozmickou rýchlosťou. A aj z tohto dôvodu už čoskoro boli na Spiši – v našej Ľubici pri Kežmarku.  Ten kňaz ich prečítal. Mal odvahu  ich  predniesť. Nebál sa!  A veľmi rýchlo sa to šírilo, ako dnes hovoríme o virálnych videách, ktoré majú milión a aj viac zhliadnutí. V stredoveku to boli tézy Martina Luthera.  A v Nemecku akoby na to zabudli a tento sviatok chcú už zrušiť tam, kde sa ešte svätí.  Je teda Boh v našom strede, či nie?  Keď sa deje to, čo sa deje. Mnohí si túto otázku kladú celkom legitímne. A kladieme si ju aj my.  Je strede  našej cirkvi? Je v strede   našej krajiny? Je v strede tohto  sveta?  Pán Boh sa dnes často  používa a zneužíva iba na dosiahnutie politických cieľov.  Aký je stav tohto sveta a jeho diagnóza? Je uprostred  nás ešte  Hospodin?

        V súčasnosti v mnohom pociťujeme úzkosť a frustráciu z diania vo svete. Sociálni psychológovia bijú na poplach a  radia, ako neprepadnúť depresii a bezradnosti.  Názorové konflikty, ktorým sme neustále vystavení, nás veľmi v mnohom vyčerpávajú. Psychológovia   radia – človek jednoducho povedané  potrebuje mať niekde oporu  – aspoň v  tých  najbližších vzťahoch potrebuje „vypnúť“.   Nedá sa donekonečna investovať energiu do presviedčania. A keď sa to nedarí ani v tých najbližších vzťahoch, je to veľmi náročné, hovoria odborníci. Potrebujeme s niekým len „súznieť“..  A my to dobre vieme, odborníci do priamo podporujú!  Človek potrebuje oporu! A my máme tú oporu    v mocnom Bohu. Opieral sa o Neho v ťažkých časoch aj náš reformátor. A mnohí ďalší. Robíme tak aj my.   Aj my môžeme byť s Ním skrze Pána Ježiša Krista v tom najužšom duchovnom vzťahu. A súznieť s Ním bytostne, vnútorne  –  celým svojím životom a svojím bytím. On je liekom pre túto postmodernú dobu. Je liekom a terapiou na všetko.  On je náš Stvoriteľ – Záchranca, skrze svojho Syna Vykupiteľ –  a v mocnom svätom Duchu náš Posvätiteľ.  Máme Ho natoľko medzi nami, nakoľko je v našom srdci. Je v našom strede, nakoľko je v strede nášho života. Nielen v stredu, ale najmä v strede!  Je to priama úmera. Čím viacerí Ho máme v srdci, tým je viac v našom strede.  A nielen v stredu, ale aj vo štvrtok  –  po celý týždeň. Od pondelka  – až  do nedele. Každý mesiac. Aj tento november!  Po celý náš život?  Po strede a srdci Biblie je hneď ďalší verš: „Lepšie je utiekať sa k Hospodinu, ako dúfať v kniežatá.“ (Ž 118,9) Či sa radšej utiekame ku kniežatám a mocným tohto sveta?  Či k Bohu?  A tu si túto otázku musí zodpovedať každý z nás  –  a za seba..