Z výšky – do hĺbky IX
Pokračujeme milí priatelia – týmto našim biblickým jedinečným a originálnym jesenným seriálom. Čím viac sa do neho ponáram, tým je pre mňa zaujímavejší a pútavejší. A pripomínam – prejsť a preštudovať pomerne krátky príbeh Zachea, znamená prejsť celým Lukášovým k evanjelium. Stal sa mi ešte bližším. Mal niečo vo svojom vnútri a srdci, čo nám tak často v cirkvi chýba – nápaditosť a vynaliezavosť. Evanjelista Lukáš ho tiež musel mať veľmi rád – tak ho zámerne umiestnil do svojho evanjelia, aj keď ho iní evanjelisti nemajú. Synoptici (Matúš, Marek, Lukáš) píšu zo spoločného hľadiska – no vieme, že iba jeden jediný z nich ho uvádza a spomína – a to práve Lukáš. Musel mať „dobré zdroje“, keď tak, ako jediný urobil. Neprebral ho od iných evanjelistov, ale k jeho koncepcii evanjelia sa mu veľmi hodil. A pripomeňme si jeho koncepciu – „Ježiš, priateľ hriešnikov“ . Evanjelium je napísané pre bývalých pohanov. Tak v takomto prípade Zacheus nemohol rozhodne chýbať, aj keď pohanom pôvodne nebol. Bol židom, ktorý „spolupracoval“ s vtedajším režimom, povedané dnešnou rečou, bol kolaborantom. Lukáš ho koncipoval pre tých z pohanov, ktorí uverili v Pána. Zámerne necituje starozmluvné citáty. Píše ho originálnym spôsobom. Píše o Zacheovi , ktorý prežil zemetrasenie svojho života. A to zemetrasenie priniesol do jeho života sám Kristus. A mnohí sa v tom evanjeliu našli. Našli ste sa tam aj vy?
Lukáš píše o „bohatom chudákovi“, z ktorého sa stal, vďaka Ježišovi – „chudobný boháč“. Bol bohatý, mal „Plné vrecká peňazí“, ako to vieme z názvu hry nášho slovenského dramatika Jána Soloviča. Bol priateľom a podporovateľom nášho zboru, napísal komédiu v roku 1970, ktorá sa pôvodne volala „Žobrácke dobrodružstvo“. A na základe tejto hry vznikol muzikál – o vreckách plných peňazí. Takým bol Zachej, ak použijem ešte aj inú formu jeho mena. Mal plné vrecká peňazí. Jeho život nebola komédia, skôr tragédia, ktorému pravdepodobne smutnému koncu predišlo stretnutie s Kristom v Jerichu. Po stretnutí s Ním – rozdal svoj majetok, keďže získal a dostal srdce plné lásky. To všetko ale až po stretnutí s Pánom v Jerichu. A stáva sa naozaj chudobným boháčom. Už miluje – a preto rozdáva. A dáva plným priehrštím, keď napráva svoje omyly, ale aj krádeže z minulosti. O tom ale najbližšie. Jeho konverzia je vskutku jedinečná – zo starého sa stáva celkom nový človek. To je možné len u Boha. To je možné len a len pri osobnom stretnutí s Kristom. O tom čítame v 2. liste Korintským (5,17): „Kto je v Kristu, je nové stvorenie, staré veci sa pominuli a hľa, nastali nové.“ Apoštol Pavel iste písal v týchto slovách aj o svojej osobnej skúsenosti s Kristom pred Damaskom. A len tak na okraj si opäť pripomeňme tých dvoch boháčov, nad ktorými sme uvažovali v nedeľu. A ten Zacheus, ktorého by sme mohli k nim ľahko pripojiť, je jediný, o ktorom sa píše v tomto evanjeliu veľmi pozitívne. A bol tu ešte bohatý mládenec, ktorý prišiel za Ježišom, ale odišiel od Neho so zvesenou hlavou. A pritom nemusel, keby.. Mohol urobiť to, čo mu odporúčal Ježiš. Neurobil to, lebo mal mnoho majetku. A Zacheus to urobil aj napriek tomu, že mal veľa majetku. Vedel však, že prišiel k nemu nečestným spôsobom a následne ho začal aj vracať (v.8)
Príbeh Pavlov, ale aj Zacheov, možno aj ten tvoj, mnohých ešte aj ďalších, ktorí sa v tom našli, by sa mohol dať opísať týmto príbehom: „Istý muž navštívil továreň v Anglicku, kde sa vyrábal najkvalitnejší papier na svete. Mal sprievodcu a ten mu tam všetko vysvetľoval. Keď sa ho opýtal, z čoho papier vyrábajú, tak ho zaviedol do skladu a ukázal mu tony starého papiera zo zberu. Povedal: To sa mi naozaj nechce veriť, že z toho by mohol byť ten preslávený kvalitný papier. O niekoľko týždňov z tej továrne dostal balíček. Bola v ňom sada dopisného papiera a pripojený lístok: Táto sada bola vyrobená zo starého papiera, ktorý ste mohli vidieť a ohmatať pri vašej návšteve.“ Boh má takúto moc, urobiť zo starého, nové. Možno aj nejakým zemetrasením. Možno si ho prežil aj ty..
Je čas pokročiť k ďalšiemu veršu v našom seriáli. Dnes je to v poradí 7 verš: „Všetci, ktorí to videli, reptali a hovorili: k hriešnemu človeku vošiel si odpočinúť.“ V tomto verši je označený a pomenovaný, ako hriešnik. V celom príbehu je označený vlastne viacerými spôsobmi. Chceme si to všimnúť, lebo to je pomerne dôležité. Lukáš celý príbeh začína tak, že píše: „Muž menom Zacheus..“ V piatom verši, nie tak dávno sme počuli, ako ho Ježiš oslovil: „Zacheus, zostúp rýchlo..“ A v našom dnešnom verši už nie je pomenovaný ani svojím menom, to je vynechané a všetci hovoria: hriešny muž. Cítite, ako sa to mení. Cítite, ako to graduje? Ako postupne rastie voči nemu nenávisť až natoľko, že sa vynecháva aj jeho osobné meno? Identita, ktorú vidí masa ľudí, je identita hriešnika. Ten nemá ani meno. Keď sa na človeka pozrieme z davu, alebo z diaľky, stráca sa jeho jedinečnosť a originalita. Tú nikto v danej chvíli v Jerichu nevidí. A potom sa ľahko ľudom vykrikuje: hriešnik, hriešnik, ktorý nemá ani meno. A bude sa tak diať až dovtedy, pokiaľ k nemu nepristúpime bližšie a nespoznáme konkrétny príbeh konkrétneho človeka, ktorý stojí priamo pred nami. Pre ľudí to síce nie je anonymný človek, všetci ho v meste dobre poznajú, neprajú mu, závidia mu – a tak nemá ani meno. Nie sú schopní vysloviť ani jeho meno. Tak ale hovoria aj o Ježišovi: „..vošiel si odpočinúť…“ Kto? No predsa – Ježiš! Aj Jeho meno je tu celkom vynechané. Dav Ježiša Krista degradoval na 3. osobu jednotného čísla – v strohom zámene – on vošiel do jeho domu. Ani Ježišovi neprišli na meno. V predchádzajúcom príbehu o slepcovi pri Jerichu hovoria: „Ježiš Nazaretský ide tade.“ Vtedy ešte Jeho meno vedeli. Za krátky okamih až ani nie! Takí sme, že? Poznáme to dobre aj z pašijného príbehu nášho Pána: najprv Hosanna – a potom: ukrižuj ho. Najprv s menom, potom už bez mena. Nedeje sa to tak často aj dnes aj pri nás? Mnohým ľuďom často nevieme prísť na meno.. Deje sa tak z rôznych dôvodov. Ľudia nám splývajú do celku, do masy – mnohí sú pre nás anonymní, ani ich nepoznáme, ani ich nemáme možnosť spoznať. To iba Boh vie naozaj o každom človeku, pozná jeho príbeh. Pozná a vie to, čím človek prešiel – každého pozná po mene, veď práve tak Kristus oslovil Zachea, keď ho videl po prvýkrát. Odkiaľ videl a poznal jeho meno? No my predsa dobre vieme!
Zachea v Jerichu nemá nikto rád! Vôbec nikto! Viackrát sa o tom aj on sám presvedčil. Opäť je tým konfrontovaný, pretože keď Kristus ide do jeho domu, kde sa mu priamo ponúkol, tak ľudia opäť reptali. Ani taký úspech Zachea sa v Jerichu neodpúšťa. Asi ani nikde. O tom sme čítali minule. Kristus si ide k nemu odpočinúť. Pravdepodobne to aj potrebuje. Čisto ľudsky a taj jednoducho – skloniť svoju hlavu. Ježiš vchádza k hriešnemu človeku si odpočinúť. Nemysliteľné! Nemožné! Škandál! My to už za tie roky počujeme po x-stý raz. Naše uši si na to zvykli. No v tom čase to bol naozaj škandál. A poriadny! Ak by sme chceli byť verný gréckemu originálu, tak by sme počuli: „Vošiel k hriešnemu človeka sa ubytovať.“ A to je viac, ako odpočinok. A to tiež niečo „ešte viac“ predsa znamená. Ubytovať sa, to nie je si len odpočinúť, či vydýchnuť si. To nie je iba na chvíľku. To je na dlhšie! Toľká milosť pre tohto hriešnika. Nemá už ani meno – v očiach ľudí, ale Ježiš o ňom všetko veľmi dobre vie. Napriek tomu, že On o ňom všetko vie, prežijú spolu pohodový a veľmi požehnaný čas. No má to ešte nejaký háčik. Byť u takého notorického hriešnika, znamená – kulticky sa znečistiť. Nemalo to len dosah na rituálnu nečistotu, ale malo to dosah aj na povesť, aj na spoločenskú a morálnu neprijateľnosť. Tak za nečistých onen dav vyhlasuje vlastne obidvoch – aj Ježiša, aj Zachea. A my vieme, že oni dvaja sa radujú medzi všetkými a tí všetci ostatní v ich okolí repcú. Pre Ježiša to však nie je nič nové. Už dávnejšie sa s tým stretával. No ale veď On prišiel práve kvôli takým. A my už vieme a chceme si to zopakovať, že je to práve Lukáš, ktorý to často vo svojom evanjeliu uvádza. Tie verše už nebudem opakovať, no nájdeme ich (Lk 5,30 – Lk 7,34 – Lk 15,2). A pokračujeme nabudúce, teším sa.. A veľmi.. A máme sa na čo tešiť!