Bohatý v Bohu
Októbrové vďakyzdanie pokračuje aj dnešnou nedeľou. Október je v druhom polčase, pomaly vrcholí a vyvrcholí v Pamiatke reformácie. Tento mesiac je v znamení mnohej našej vďaky – od Poďakovania za úrody zeme – až po spomienku na reformáciu, na výnimočný deň v dejinách, 31. októbra 1517. A pripomíname opäť, že vďaky a vďačnosti nikdy nie je dosť. Vďačnosť je umenie vidieť Božie zázraky v obyčajnom dni a v obyčajnej chvíli. Vďačnosť nám otvára srdce pre Pána Boha. Vďačnosť nás drží pri Pánu Bohu. Vďačnosť nás stavia do pravdy. A to, že je október mesiacom vďačnosti – predznamenala prvá októbrová slávnosť – Poďakovanie za úrody zeme. Je to veľká slávnosť. Je to veľká udalosť v živote každého cirkevného zboru. Hospodin tak „predivne“ stvoril štyri ročné obdobia k nášmu úžitku. A dobre vedel, čo robí. V októbri teda nanovo ďakujeme Bohu za jarné prebúdzanie života, za leto plné kvetov, za jeseň preplnenú plodmi a za zimu určenú k oddychu a odpočinku. A rozjímať môžeme aj počas jesene. Dlhé večery, aj tie v novembri sa nám k takej kontemplácii priam ponúkajú. Opakuje sa to vždy – platí daný Boží sľub: „Dokiaľ však zem trvať bude, sejba ani žatva, chlad ani horúčosť, leto ani zima, deň ani noc nikdy neprestanú.“ (1 M 8,22) A Boh svoje sľuby vždy dodrží. Ďakujeme za hojné Božie požehnanie aj počas jesene pri zbere úrody. Máme ho veľmi radi! Užívame si ho! Často si ho prajeme aj pri rozličných príležitostiach. No často zabúdame urobiť ešte jeden dôležitý krok vpred – a prísť k Tomu, ktorý je darcom tohto požehnania, teda k Pánu Bohu. A to bol vlastne problém lakomého boháča, nad ktorým dnes chceme bližšie premýšľať (Lk 12,15-21). Pole mu prinieslo hojnú úrodu, Hospodin mu v mnohom požehnal, ale myslel iba na seba. V texte nenájdeme žiadnu zmienku o Bohu, že by Mu bol za to požehnanie aj poďakoval. O Bohu čítame až na konci podobenstva, keď ho On sám, ako Ten najvyšší berie na zodpovednosť za jeho život.
Poďme bližšie k textu nášmu podobenstva. Dnes by sme takého človeka označili za egoistu – myslel len na seba, na svoje polia, svoje sýpky, svoju úrodu. Točil sa sám okolo seba a sám okolo svojej vlastnej osi. Jeho potreby – to bola základná os jeho života, okolo ktorej sa to všetko krútilo. Ani len nepomyslel na potreby iných. Boh mu v mnohom požehnal. Boh bol darcom jeho bohatstva na poliach, no on sa s nikým ani náznakom nepodelil. A vo vtedajších biblických časoch, ale aj dnes – to bola vždy aktuálny výzva – priam akútna. Nielen vtedy, ale aj dnes. Dnes počujeme o vilách, pozemkoch, roliach, média nás tým pravidelne zásobujú. Mnohí si to užívajú – a nie všetko nadobudli čestným spôsobom. Ak hovoríme o tých dnešných boháčoch, tak to nie je prejav Božieho požehnania, ale okrádania tejto spoločnosti – a teda nás všetkých! My „ostatní“ sme na inej lodi – my k tým ľuďom nepatríme, ale možno niekedy im aj ticho závidíme. No predovšetkým ďakujeme za to, čo nám Boh dal a v čom nám požehnal. Máme menej, podstatne menej, ale máme rozhodne šťastnejší a pokojnejší život. Náš problém nie je v tom, čo máme, ale v tom, že sa často nevieme s tým bratsky podeliť. Máme radi požehnanie, ale už menej milujeme Toho, kto nám to požehnanie dáva a pravidelne nás ním obdarúvava. Všetko iba pre seba, naplniť iba svoje potreby – pre svoj vlastný hedonizmus, pre svoj vlastný konzumný spôsob života. Dnes sa už častejšie používa slovo – sebastredný – a nahrádza sa tak slovo egoista. Je to taká zámena, pretože zo slova egoista sa stala už takmer aj nadávka. Človek sebastredný, človek 21. storočia, chce byť úspešný, chce sa presadiť, chce byť najlepší, chce byť uznávaný – on a on a on.. Inými slovami, tak autenticky – ja, ja, ja.. Vyzerá na úrovni, uhladený, dobre oblečený atď atď. Počúvajte niekedy ľudí okolo seba, ktorý toto slovko vo svojom slovníku spomínajú akosi až príliš často. S úsmevom, ale aj vážne. Typ takého človeka je predstavený v Biblii, v Novej zmluve aj o niekoľko kapitol ďalej v príbehu podobenstva o boháčovi a Lazárovi (Lk 16 ,19-31). Ten hodoval každý deň skvostne a nikto nenasýtil onoho žobráka pri jeho bráne, len čo psy prichádzali a lízali mu vredy. Oni mu robili tú najlepšiu a najosobnejšiu službu. No podotýkam, po smrti sa to všetko otočilo. Ten záver tohto podobenstva majme na zreteli. Títo boháči, keď myslíme na nich a na všetkých súčasných boháčov – boli bohatí vo všetkom, ale zároveň chudobní vo všetkom, ale úplne vo všetkom! Chudoba bohatých je v tom, že sa nevedia podeliť s tým, v čom im Boh požehnal. Ten prebytok, či nadbytok nevedia „podať“ ďalej a poslúžiť ním vo svojom okolí. A to bol vážny problém aj v biblických časoch. Toto je problém aj súčasnej doby. A ten problém súčasnej doby nazývame – deficit lásky. To je diagnóza dnešných čias. Máme veľa – máme všetko, alebo tak si myslíme, že to máme – no vlastne nemáme nič! Obrazom doby, ktorú žijeme a ktorá bola aj v biblických časoch je aj pesnička Miroslava Žbirku: „Každý chce byť NAJ..“ Skúste si ju pustiť niekoľkokrát po sebe. Keď sa do nej započúvate, tak si myslíte, akoby námet čerpala práve z týchto podobenstiev, jedného, či aj druhého. Nie je často hraná, pretože nie je až taká populárna. Už som to pred časom spomínal, že v nej nájdeme aj takýto text: „Každý chce byť bohatý – my, vy oni, ja i ty … Neveríme v Boha, každý chce byť bohatý..“ Ako byť bohatý, keď neveríme v Boha?! Ku akému bohatstvu môže človek prísť bez Boha? Iiste len k tomu pozemskému, ale to má veľmi krátke trvanie. Iba do času – iba pre tento pozemský svet. Vidíme dnešných boháčov, ako si to všetko užívajú – aj v našej slovenskej spoločnosti, ale aj inde vo svete. Kauzy víl postavených z eurofondov je dostatočným a výstižným príkladom. A nehovoriac ešte aj o inom. Všetko je ale do času. Po smrti sa to všetko otočí. Príde smrť, s ktorou málokto počíta – a ona predsa príde! A zvesť o tom nájdeme v obidvoch podobenstvách. V tom prvom, je to markantné: „Tejto noci požiadajú tvoj život od teba a čo si pripravil, komu to zostane? A je to tu! Taký život v Božích očiach je bláznivý. Smrť preverí naše hodnoty, ktoré vyznávame. Smrť je ako audit – ak môžem použiť tento obraz. Auditor ako fyzická osoba je oprávnená vykonávať účtovné uzávierky a výročné správy. AS audit je nezávislé preverenie operácie, alebo procesu alebo systému, ktoré sa vykonáva s cieľom posúdiť jeho súlad s platnými normami, predpismi, či internými pravidlami. Možno ešte lepšie by to bolo vysloviť a pomenovať – Boh je auditor, ktorý prichádza na kontrolu. Vieme, akú činnosť vykonáva auditor – vo firmách a podnikoch. Keď sa koná audit, tak sa preveruje všetko. Boh je auditor všetkého. Takému auditu nikto z nás neunikne. Boh prichádza vykonať audit nášho života aj v dnešnú nedeľu. Nastavuje nám zrkadlo. Vyšetruje naše srdce. On je ako kardiológ a vyšetruje stav nášho srdca. A v Biblii čítame: „My všetci sa musíme postaviť pred súdnu stolicu Kristovu.“ (2 K 5,10) A vydať počet z nášho šafárenia pri záverečnom účte nášho života. Ale aby raz nebolo neskoro, tak Božie slovo nás napomína a varuje. A sám Pán začal naše podobenstvo: „Varujte sa akéhokoľvek lakomstva, lebo život človeka nezáleží na rozhojňovaní jeho majetku.“ A to nám tlmočí Ten najkompetentnejší zo všetkých. Ten, ktorý má víziu, ako by mohol náš život vyzerať.
Včera sme pochoval na našu najstaršiu členku, sestru Emíliu Marušiakovú z Pod lesa. Vedela, že je tu na návšteve. O to svedčil aj text na jej parte, ktorý si sama vybrala: „Boh ťa sem poslal a ty si sa k Nemu vrátila.. Potom smrť nie je koniec, ale návrat domov.“ Jej konfirmačný text, ktorý dostala v máji 1947 bol stred Biblie: „Je lepšie utiekať sa k Hospodinu ako dúfať v človeka.“ (Ž 118,8) Keď som mal v minulosti tento text ako kázňový, bola nadšená a našla sa – a vravela: „Brat farár toto je môj konfirmačný verš?“ A ten ju sprevádzal počas celého jej života – a ž do konca. A odznel aj včera na rozlúčke. A dokonca sme o ňom hovorili, keď sme sa naposledy videli a stretli – 24.septembra v jej príbytku. Dobre si to všetko „odložila“ vo svojom srdci. Dobre to všetko vo svojom srdci zachovala. Boh bol v strede jej života. Nebola sebastredná – v strede jej života bol Boh, jeho sväté slovo.. Bola bohatá v Bohu. Bola veľmi bohatá. A to je to, čo ani smrť nezničí. O tej smrti čítame v obidvoch podobenstvách. Len to, čo investujeme do Krista má sú silu prežiť našu smrť. A s tým odchádzame na „druhý breh.“ Také bohatstvo mal aj ap. Pavel, keď vyznal: „Nežijem už ja, ale žije vo mne Kristus.“ (G 2,20) A ten istý apoštol napísal: „Veď znáte milosť nášho Pána Ježiša Krista, že bohatý schudobnel pre vás, aby ste vy zbohatli jeho chudobou.“ (2 K 8,9) A tá chudoba jasieľ, tá najväčšia chudoba sveta aká môže byť a akú si aj vieme predstaviť – to je to, čo stačí pre naše dokonalé duchovné bohatstvo. Aby aj o mne, aj o tebe platilo, nielen dnes: „Boh – a – Ty“, to znamená: bohatý v Bohu.. To si želáme vzájomne – a spoločne a za to sa aj modlíme..