Z výšky  –  do hĺbky VIII

     Už druhý mesiac sa venujeme tejto postave z Písma sv. ktorého spomína iba evanjelista Lukáš. Je to Zacheus. Človek, tvor „vynaliezavý“ a akčný, v mnohom inovatívny. Nič ho neodradí v tom, čo si zaumienil. Vie sa vynájsť, má tvorivého ducha  –  takých v cirkvi nie je veľa, takých je ako šafránu.  Takých by sme mali radi v cirkvi aj viacerých. Nedajú sa odradiť neúspechmi, preskočia aj cez prekážky  –  idú za svojím cieľom. Tak ľahko sa ho nevzdávajú. V žalme čítame vyznanie kráľa Dávida: „..so svojím Bohom preskočím i múr.. Tvoja pravica bola mi oporou.“ (Ž 18,30.36)   Už sme si o ňom toľko povedali, toľko napísali, no ešte stále to nie je všetko. Zbierame si myšlienky o ňom, či aj citáty, ktoré by bolo možné na neho aplikovať. Tu je taký jeden, ktorý vám ponúkam: „Ľudia sú ako knihy, niektoré vás oklamú obalom, niektoré prekvapia obsahom.“ (O.Wilde) Je to pozoruhodná myšlienka  známeho autora, ktorou vystihol úplne všetko. Vzťahujeme ju a aplikujeme na Zachea  –  nebol vábneho „obalu“, ale za to prekvapil obsahom, teda svojím túžiacim srdcom. To srdce ho stále poháňalo dopredu. A nakoniec doviedlo až priamo ku Kristovi. „Kto hľadá nájde..“   –  to povedal Pán  –  a to tiež vzťahujeme na túto postavu, arci-colníka z Jericha. Bol chytený do siete Božieho kráľovstva. Aj takú myšlienku som dostal pred istým časom: „Boh prikazuje spustiť siete, nie chytať ryby, lebo to je On, ktorý naplní siete.“ (Vincet de Paul)  A to som si vlastne uvedomil až teraz. Našou úlohou je „spúšťať“ siete do mora tohto sveta, Boh je ten, ktorý ju naplní. A tak sa vlastne stalo aj pri Zacheovi. A to ho naplnilo veľkou radosťou, takže dnes budeme uvažovať nad radosťou, o ktorej čítame vo verši 6: „Zostúpil rýchlo a prijal Ho s radosťou.“ 

     Radosť je to, čo sprevádza jeho zostup. Kto vie, na čo všetko myslel, pri zostupovaní dole.  Jeho srdce je tak radostné a preto zostupuje tak rýchlo.  A dnes by sme si ho chceli všimnúť ako človeka radosti.  Pri podobenstvách v 15. kapitole čítame Pánove slová: „V nebi je  veľká radosť nad jedným hriešnikom, ktorý činí pokánie..“   O tejto radosti čítame v podobenstve o stratenej ovečke, ale aj a o stratenom groši. Tá žena, ktorá ten groš nájde, si zvolá priateľsky a povie im: „Radujte sa so mnou, lebo som našla groš, ktorý som stratila.“  Tá žena to potrebuje s niekým zdieľať  –  radosť potrebuje zdieľanie. V radosti človek nechce byť sám. Ak sa s niekým o radosť delíme tá radosť  sa znásobuje a rastie.  Sami to poznáme, že ak máte dobrú správu, chcete ju rýchlo niekomu povedať.  Zacheus sa ale nemá s kým deliť a podeliť o tú radosť. Je  v nej celkom sám. Ježiš sa raduje, iste, On sa raduje  –  to sú tí jediní, ktorí sa radujú  –  od verša  7 sú iba šomrania  –  nie len niektorých, ale naozaj už všetkých.  Zacheus je v radosti ako „sám vojak v poli“..  Osamotený a opustený. Taký bol vlastne aj predtým, pred stretnutím s Pánom Ježišom  –  možno ešte aj v zajatí svojich komplexov z nízkeho vzrastu.  A takí ľudia, ktorí majú komplexy, chcú niečo v živote dokázať!  A Zacheus je na dobrej ceste. Obklopuje ho však šomranie.  A to šomranie je tak veľmi prudko nákazlivé.  Na začiatku 15. kapitoly čítame, že keď sa k Ježišovi približovali hriešnici a publikáni, farizeji a zákonníci reptali na to. A čo čítame o štyri kapitoly ďalej: šomrú už všetci – bez rozdielu. Úplne všetci!  Čo sa odvtedy zmenilo? Šomranie je ako mor – veľmi rýchlo sa šíri. Ako tá lož a nepravda. Tak je to aj s nespokojnosťou  a šomraním. Šomrú už aj colníci a hriešnici  –  Ježiš ich obišiel a vošiel si odpočinúť k hriešnemu človeku. Šomre ten dav, ktorý išiel s Ježišom do Jericha  –  o ktorom sme čítali na konci 18. kapitoly v príbehu o slepcovi pri Jerichu (Lk 18,35-42). Čítame tam o tom zástupe, ktorý išiel s Ježišom. To je ten dav, to je ten zástup, pre ktorý Zacheus Ježiša nevidel, ktorý mu vlastne na Neho zacláňal.

   Žijeme akúsi  neradostnú dobu. Málo radosti je medzi nami, málo radosti vidíme na tvárach ľudí, málo radosti vidíme v našich zhromaždeniach. Keď sa človek predsa niekedy usmieva, je to už dosť podozrivé. Ja často pripomínam:  s úsmevom!  Tak je ho málo medzi nami. Zacheus sa radoval a bolo to na ňom vidieť. Svoju radosť nevedel skryť. A tú radosť nielen v srdci, ale aj na tvári bolo vidieť natoľko, že   o nej písal aj Lukáš. On ho priamo nestretol, ale v tom zdroji, z ktorého čerpal pri písaní svojho evanjelia  –  tej radosti tam bolo dosť. Tá zmienka o radosti bola veľmi dôležitá!   Kedy ste, kedy sme stretli tak radostného človeka? Vidí aj v nás niekto radosť, že máme Pána vo svojom srdci a máme radosť aj napriek tomu všetkému, čo sa deje okolo nás?! Zacheus s radosťou prijal Pána do svojho domu. Radoval sa  –  a táto jeho radosť bola neprehliadnuteľná. Je taká aj naša? Je radosť sa s nami stretnúť? Som radostným kresťanom?  Prejavujem ju nejako  aj navonok. Kresťan nemusí byť  vždy veľmi vážny. Hlavným atribútom nášho života je predsa  –  radosť! 

    V Jerichu bolo veľa závisti. Zacheus sa s tým veľmi často stretával.  Závideli mu všetko, čo mal. Mal všetko, čo človek potrebuja pre pozemské šťastie  –  a predsa nebol šťastný! K životu potreboval ešte viac, potreboval „tú pridanú hodnotu“..  Často sa konštatuje, že u nás sa úspech neodpúšťa.  Veľa závisti je tu a nevraživosti. Všetci závideli Zacheovi, že práve Jeho si Kristus vybral. Veď práve on si to najmenej zaslúžil. No ale iba v ľudských očiach, nie v Božích. Reptania a šomrania je tak veľa, je to tak prudko jedovaté a nákazlivé, že každý jeden z nás sa veľmi ľahko môže stať aj takým  –  aj šomrajúcim kresťanom. Tento vyvrheľ spoločnosti má všetko  –  a ešte inde k nemu aj sám Ježiš! Nevie, aký je to človek!  Práveže vie a preto ide! Bez váhania sa mu ponúka  –  dostáva oveľa viac, akoby by očakával. A čo dav? Ten  sa cíti odmietnuto. Prečo práve Zacheus? Ľud sa pozerá na Ježiša negatívne. A Zacheus sa jediný raduje. Malý ostrovček v mori reptania.  Všade naokolo len závisť a neprajnosť. Zacheus má bohatstvo, má postavenie, výnosné zamestnanie, má známosti a pocty. A ešte k nemu ide na návštevu sám Ježiš!  Toľko priazne a úspechov. To nemá nikto z nás.  Závidia mu to dobro, ktorému sa dostáva a ktorého sa stáva účastný! Radosť z radosti toho druhého je náročná  –  a to najmä vtedy, keď Ježiš nie je hosťom v mojej obývačke. Je to ťažké, keď vidím, že iný má  –  a ja nemám! Čo je to za Božiu spravodlivosť. Ten Zacheus má všetko  –  ešte aj Ježiša doma, vo svojom dome.

     Niečo na tento štýl nachádzame hneď na prvých stránkach Biblie. Je to v príbehu o dvoch bratoch, keď ten jeden závidel tomu druhému. Je to príbeh o Kainovi a Ábelovi (1 M 4,1-16).  Je to skutočnosť prijatej a neprijatej obete.   Je to vždy a nanovo problém, aj na začiatku Biblie. Je to problém aj pred domom Zachea na ulici. On vovádza Ježiša do svojho domu a všetci ostatní  –  práve tí reptajúci  – zostávajú vonku.  Závisť zaslepuje človeka, ktorý sa cez okno svojej obývačky pozerá priamo so stiahnutým hrdlom na susedovu návštevu, pričom nie je schopný vnímať a priamo prežívať, že aj u neho na gauči doma sedí Ježiš. A k tomu možno ešte pridať zopár myšlienok  –  mám radosť z toho, keď sa niekomu aj inému darí, ako aj mne?!

    Žijeme v neradostnej dobe  –  a sme toho názoru, že keby doba bol lepšia, aj my by sme boli radostnejší! Platí to takto? Priama úmera  –  radostnejšia doba  – viac radosti by sme prežívali. Už mnohokrát sme  skonštatovali  –  a je potrebné to pripomenúť a zopakovať, že radosť nie je závislá od vonkajších okolností.  Je to najmä biblická téza a pravda, pretože ap. Pavel, súc vo väzení  –  písal o radosti Filipským kresťanom a pozýval ich k nej (F 4,4). A práve nedávno, v apríli tohto roku som navštívil väzenie vo Filipis, v ktorom sa ap. Pavel so Sílasom ocitli a o polnoci spievali Bohu chvály (Sk 16,25-34).  Radosť nie je závislá na vonkajších okolnostiach. Radosť je stav srdca. Radosť je ukotvenie v našom milujúcom Bohu.  Nie vždy sa usmievame, nie vždy máme dôvod na úsmev, najmä dnes  –  ak sledujeme dianie u nás, ale aj v osvete. Ale v kútiku srdca predsa je tam tá radosť ukrytá. V podvedomí našej duše túto radosť prežívame, z viacerých dôvodov. Nájdime ich aj dnes  –  dajme ich na papier, ako by nám to odporúčal brat farár Ján Grešo. Radosť a vďačnosť z dnešného dňa, z dnešného stretnutia pri Božom slove, z mieru v našej krajine, z jesene, ktorá hýri farbami.  A nadovšetko radosť zo spasenia. Zdieľajme túto radosť s naším okolím. Veď stále platí: „nebuďte smutní, lebo radosť z Hospodina je vaša sila.“  (Neh 8,10)