Iba brať?  Predovšetkým  dávať!

    Tieto jesenné mesiace, ešte aj s prvým zimným mesiacom    majú veľmi zaujímavú koncovku  –  ber.  Upomína nás to na z-ber úrody  –  v našom slovenskom preklade.  Nielen október sa nesie v znamení mnohej našej vďačnosti. Na jeho začiatku je Poďakovanie  za úrody zeme, u nás aj vždy s Večerou Pánovou, na konci mesiaca je to Pamiatka reformácie.  A pomedzi to určite  „nájdeme“ ešte aj niečo iné. Je to aj Pamiatka posvätenia chrámu našich chrámov, keď na jeseň sa konali slávnosti ich dokončenia a posvätenia.   Naše zborové jubileum sme si nechali na koniec roku  –  75. výročie založenia nášho samostatného zboru vo Vysokých Tatrách.  Tak v poslednom tomto kvartáli, s koncovkou ber  –  sa môžeme  venovať tejto téme na rôzny spôsob. Vďačnosti nikdy nie je dosť.  Ponúkam vám aj túto myšlienku:  „Vďačnosť je vlastne podobná elektrine: aby vôbec mohla existovať, musí sa vyrobiť, vybiť a aj spotrebovať.“ (W.Faulkner)

    Tá koncovka – ber je však veľmi pozoruhodná. Pristavme sa ešte pri nej.. No iní, v cudzine tomu tak nerozumejú, ako práve my v našom slovenskom jazyku. Berieme, berieme, žneme, čo sme zasiali. A my veľmi radi berieme, prijímame. To veľmi radi. No aj Pán Ježiš Kristus nám však s láskou pripomína: „Blahoslavenejšie je dávať, ako brať.“ (Sk 20,35) Tieto slová vyslovil ap. Pavel, keď sa v Miléte lúčil so staršími z Efezu. Odkiaľ mal toto slovo Pána, keď nebol  Pánovým súčasníkom?  Stretol Ho až pri Damasku (Sk 9,1-9). Apoštol mal blízko svojho lekára Lukáša, autora Skutkov apoštolov. Nebol priamym učeníkom Pána, ale mal istý dobrý a spoľahlivý  „zdroj“, z ktorého čerpal, keď citoval Pána Ježiša Krista. Dokonca napísal aj evanjelium, takže svoje zdroje, pravdepodobne aj viaceré mal. Tento citát nie je uvedený v žiadnom evanjeliu, žiaden zo štyroch evanjelistov ho nezaznamenal, až Lukáš ho „oprášil“.  (To je moja osobná domnienka).  A je skvostný, priam excelentný.  Tým nechcel povedať, že nemáme brať a prijímať, ale keď nad tým uvažujeme  –  blahoslavenejšie je predsa len dávať. Prijímame to, čo On nám dáva  –  keď nám dáva, my to berieme, ale chceme vždy a nanovo  s vďačnosťou. Už dobre poznáte ten citát a nápis na starej studni v skanzene v  Rožnove pod Radhoštěm: „Dávať, dávať, dávať  –  to je celý môj život.“   Na to Božie dávanie nás upomína aj starozmluvný Jób, ktorý keď všetko stratil, povedal tie známe slová: „Hospodin dal, Hospodin aj vzal. Nech je požehnané meno Hospodinovo.“ (1,21) Jób nás učí Pánu Bohu poďakovať aj za to, čo nám berie. A vedzte, že to nie je vždy jednoduché. Určite máte s tým aj osobné skúsenosti. Boh je ten, ktorý dáva. Tak nám Ho predstavil Jeho Syn Pán Ježiš Kristus. On Ho najlepšie pozná. Veď prišiel priamo od Neho. A v tom nočnom rozhovore s Nikodémom povedal: „Lebo tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život má každý, kto verí v Neho.“ (J 3,16)  Láska dáva, láska obdarúva. Láska sa rozdáva (1 K 13). Láska sa vie aj zodrať.  A my s vďačnosťou prijímame a ber-ieme, čoho sa nám z milosti Božej dostáva. Na to by sme mali pamätať aj pri našich zbierkach. Boh má v nich zaľúbenie. Tak to konštatuje autor listu Židom: „Nezabúdajte na dobročinnosť a na zbierky, lebo v takých obetiach má Boh zaľúbenie.“  (13,16) Ak sa konajú aj vo vašom zbore, tak robíte a konáte  požehnané a bohumilé dielo.   A tá chudobná vdova dá Pánu Bohu aj to posledné, čo má (Lk 21,1-4).  Ap. Pavel napomína kresťanov v Korinte: „Kto skúpo rozsieva, skúpo bude aj žať. Kto však hojne rozsieva, hojne bude aj žať.“  (2 K 9,6)

    Október a november, ale ešte aj adventný december nám bude pripomínať  –  ber – od Pána všetko to hojné Božie požehnanie, ktoré  nám udeľuje v každom novom dni tvojho, aj môjho života. U nás v znamení vďaky za to ber bol aj prvý, po letných prázdninách  školský mesiac september.     Nedeľa vďačnosti vo Vysokých Tatrách –   21. septembra 2025 bola nedeľou, keď sme na našich tatranských evanjelických službách Božích ďakovali za 150.výrošie založenia Nového Smokovca, 100. výročie od otvorenia liečebného domu Royal Palace, v roku 1925.  Pri 130. výročí založenia Nového Smokovca sa vtedy konala pred vilou Dr. Szontagh ekumenická  slávnosť  –  ešte s pani Annou Katarínou Szontaghovou. Vtedy, pred 20-timi rokmi nám ešte zakývala z balkóna vily, my sme jej všetci dlho tlieskali  –  a  26. októbra 2005 – o mesiac, odišla do večnosti vo veku požehnaných 96.rokov. Je pochovaná v krypte pod kostolom v Novom Smokovci, aj so svojím manželom lekárnikom Andreasom Szontaghom, vnukom zakladateľa. Spomíname na ňu láskou a vďačnosťou.  A posledný septembrový víkend sa aj z tohto dôvodu niesol v znamení  koncertu  vďačnosti a chvály na adresu toho Najvyššieho.     Usporiadali sme ho v našom cirkevnom zbore 27. septembra –  pri príležitosti 75. výročia vzniku nášho samostatného Evanjelického a.v. cirkevného zboru, ktorý zázrakom Božím  bol založený  v roku 1950. Pri jeho zrode stál v blahej pamäti PhMr. Samuel Búľovský (1880-1954). Na súčasnom penzióne Gerlach  (predtým prvej lekárne v Novom Smokovci) má odhalenú pamätnú tabuľu z roku 2009. Koncert sa konal  v evanjelickom a.v. chráme v  Tatranskej Lomnici, kde od roku 2017 máme kvalitný organ, zakúpený pred 10-mi rokmi od Rakúskej evanjelickej diakonie z obce Weikersdorf  pri Linzi.  Tam už tam nemal komu slúžiť, tak slúži nám v Tatrách – už plných 8 rokov.  Na tomto organovom koncerte nám poslúžili hostia zo Žiliny –  Marta Gáborová, organ a Miroslav Hanáček  –  priečna flauta. A zistili sme, ako skvele ladí organ aj s  flautou. Každý rok sme v nedeľu Cantate (Spievajte) sme usporiadali koncert vďaky  k výročiu posviacky organa, až do roku 2020, keď prišla korona. Po krátkej prestávke sme opäť začali a dôvod bol ešte jeden  –  60. výročie úmrtia MUDr. Alberta Schweiztera (4.9.1965), veľkej to osobnosti, ktorý nežil iba pre seba, takmer zabudol na seba a venoval sa malomocným v Afrike a postavil pre nich nemocnicu v  Lambaréne. My sme v našom cirkevnom zbore veľa prijali  –  za tých 75 rokov jeho existencie. To  – ber bolo znásobené v mnohej miere pri nás všetkých. Ale iba brať? A stále prijímať? Veď blahoslavenejšie je predsa dávať.  A čo by sme Pánovi mohli dať? No predsa naše srdce! Čo iné? Veď nič také nemáme, čo by sme Mu mohli ponúknuť.  Tak to čítame v knihe Prísloví: „Syn môj, daj mi svoje srdce, a nech si to tvoje oči obľúbia moje cesty.“ (23,26) Niekto sa rozhodol ešte aj pre pravidelné dávanie finančného daru  každý mesiac pre svoj zbor. Nielen srdce, ale aj dar z peňaženky  –  napriek ťažkej ekonomickej situácii aj toho roku. Tento klub v našom zbore už existuje od času, kedy sme začali v roku 2003 stavať náš Zborový dom v Novom Smokovci. Nie sú to síce klasické biblické desiatky, ale viacerí pravidelne dávajú. Pán Boh dobre vie, kto dáva. Aj z tohto dôvodu im patrí poďakovanie takýmto spôsobom. A pri tejto príležitosti.

     Apropo  –  Lambaréne! Keď sestra  Janka Gallová z Mengusoviec  po škole nastúpila  pracovať  na Vyšné Hágy, tak starí zamestnanci, zdravotníci 1.D oddeleniu hovorili Lambréne. Tam sa liečila otvorená, pozitívna tuberkulóza.  Vtedy  nerozumela, prečo toto oddelenie takto volajú, tak sa na to opýtala starších kolegov. A následne jej požičali knihu o Schweitzerovi  –  a potom všetko pochopila a všetkému porozumela. Bol to doktor z pralesa, o ktorom Albert  Einstein povedal: „Konečne muž v tomto tragickom storočí.“  Tak aj na jeho počesť sa konal koncert, pretože miloval Bacha, veľmi rád hrával jeho skladby a tak vlastne zbieral aj financie pre svoju nemocnicu, ktorú tam  postavil. A tá nemocnica, aj po 60-rokoch od jeho úmrtia sa volá jeho menom.   Od tohto výnimočného človeka, osobnosti pochádzajú mnohé  pamätné výroky:  „Naozaj šťastní sú tí, ktorí hľadali cestu k službe iným a túto cestu aj našli.“ A dovoľte ešte jeden citát: „Jediné, čo bude dôležité, keď raz odídeme z tejto časnosti, budú stopy lásky, ktoré po sebe zanecháme.“   Voči tejto osobnosti prechovávam hlbokú úctu a rešpekt už od mojich študentských čias, keď som sa s jeho dielom bližšie zoznámil.  Som vďačný, že do týchto „stôp lásky“ môžeme pravidelne vstupovať aj na územní najmenších veľhôr sveta. Koncertoval aj v Prahe, v rokoch 1923 a 1928 a hral Bacha, zbieral tak financie na  svoj projekt v Afrike. Je to kostol sv. Michala v Jirchářích, ktorý príležitostne navštevujem, keď sme v Prahe a vždy mám v srdci hlboko  ukotvenú spomienku:  v tomto chráme hral Albert Schweitzer a interpretoval Bacha, ktorého hudbu tak miloval.  O tomto geniálnom hudobnom skladateľovi vieme, že pochoval prvú manželku a celkovo pochoval svojich 11 detí. Každé dielo, na každý list napísal na úvod: „Pane, pomôž mi.“  A keď dielo dokončil, tak napísal. „Soli Deo Gloria“, čo v preklade znamená: „Jedine Bohu chvála.“  V jeho osobnom utrpení  bola hudba a jej komponovanie terapiou na všetky jeho bolesti, strasti a žiale.  Aj z tohto dôvodu sa pri jej počúvaní môžeme modliť. Jeho hudba je jednou úžasnou modlitbou, ktorou sa môžeme modliť.

    Prepojenie J.S.Bacha  a  Alberta Schweitzera  je veľmi tesné. Aj oni toho veľa tomuto svetu dali a odovzdali. Nielen brať, ale aj dávať! A aj to bol dôvod usporiadať slávnostný ďakovný koncert s Bachovou hudbou. A Pána Boha chváliť (Soli Deo Gloria) aj za 75. výročie nášho cirkevného zboru, ktorému krátko po založení hrozilo nebezpečenstvo jeho zrušenia. Len nedávno som mal možnosť nazrieť do korešpondencie Samuela Búľovského, ktorý krátko pred svojou smrťou, v roku 1954 sa obával, že ho aj zrušia. Boli to veľmi nepriaznivé roky pre cirkev zo strany vtedajšej Komunistickej strany. Veď sme celkom ešte nezabudli.   No zbor je tu, má svoje poslanie. Ten, kto má poslanie, má aj budúcnosť.  V závere si pripomeňme jeho životné krédo, keď sú ešte pamätníci, ktorí si na pána lekárnika z Nového Smokovca milo a vďačne spomínajú a zažili ho. Veľa toho pre náš cirkev dal a aj  zanechal.   On sa držal hesla: „Všetko je milosť Božia, to ostatné je len prechorenie sa.“   Pridávame sa k nemu v našom dávaní seba samých?