Z výšky  –  do hĺbky VII

      Zacheus  je typ človeka, ktorý ponúka dlhý rad úvah a zamyslení. Tak sa deje v tomto jesennom období na našich biblických hodinách. A pokračujeme ďalej, keď si občas niečo aj zopakujeme, pre osvieženie. Teším sa  –  a som za to veľmi vďačný, že to môžem zdieľať spolu s vami. Doteraz náš hlavný protagonista  v našom príbehu ešte neprehovoril, je doteraz celkom „nemý.“  Prehovorí až vo verši  8, ale to nechceme ešte predbiehať. Máme sa naozaj na čo tešiť. Jeho mlčanie je zmysluplné, za jeho slová hovoria všetky jeho skutky a činy. Veľa sa toho naozaj dá povedať aj svojimi konkrétnymi skutkami v živote. Aj skutkami, ale aj postojmi  –  napr. k tomu všetkému, čo sa deje v tomto svete, aj v našej spoločnosti. Možno viac naše činy by ešte viac oslovili, ako naše slová. Tých bolo už naozaj aj dosť. Zacheus doteraz mlčí, ale mocne koná vo svojej túžbe  – je veľká, keď je malý a výškovo akosi nenarástol.   Jeho slová, keď neskôr prehovorí budú mať svoju cenu, hĺbku a váhu. Zatiaľ neprehovoril, zatiaľ naozaj „iba“  koná. Koná  veľmi kreatívne. Je to človek kreatívneho myslenia. Myslím, že by sa uživil  aj v nejakom kreatívnom priemysle. Jeho myslenie je kreatívne, jeho konanie je kreatívne. Budeme neskôr počuť, že aj jeho slová sú veľmi kreatívne. To, keď človek má niekde „menej“, Pán Boh  mu pridá niekde viacej a dá tú svoju „pridanú hodnotu.“ Vieme, že slabozrakí majú lepší cit a hmat  v prstoch – a môžu čítať Braillovo písmo, ale aj to sa musia učiť.  Kde im Pán Boh „ubral“, tak niekde im „pridal.“ Dal im ešte väčšiu citlivosť pre prsty a pre samotný hmat. Je mi naozaj veľmi sympatický tento človiečik. Je duchovne zanedbaný, priam až podvyživený  – má handicap telesnej výšky  –  a on to zmení na svoju prednosť. Poďme zmeniť svoje handicapy  – na naše prednosti. Ako by sme ich mohli použiť v šírení Božieho kráľovstva? Uvažujme nad tým ešte aj takto..

     Je však pozoruhodné, že gréčtina nám ponúka bohatší zmysel 5. verša.  Pred týždňom sme pri ňom boli, zastavíme sa pri ňom ešte aj dnes. V origináli je použité slovo dei, ktoré my prekladáme ako musí..  V origináli znie: Je nevyhnutné.. V takomto preklade by tento verš znel takto: „Zacheus zostup rýchlo, lebo je nevyhnutné, aby som v tvojom dome dnes zostal.“  Iste, rozumieme aj slovku: musím. Slovné spojenie: Je nevyhnutné, kladie  ešte silnejší dôraz na nevyhnutnosť pobytu Pána v jeho dome.  V Lukášovom evanjeliu je toto slovko pomerne časté. Uvediem aspoň jeden verš v tomto kontexte.  Tak napríklad: „On (Ježiš Kristus) im povedal: Musím zvestovať kráľovstvo Božie aj iným mestám.“ (Lk 4,43).  Ježišov úmysel vstúpiť do Zacheovho domu nezodpovedá len Jeho osobnej túžbe, ale je súčasťou Božieho plánu spásy. Je pozoruhodné, že človek kdesi „vzadu“ za zástupom, duchovne ozaj veľmi zanedbaný, sa dostáva do popredia  Ježišovho plánu. Kvôli čomu? Kvôli túžbe. Títo ľudia  –  colníci a neviestky veľmi túžia  –  chytajú sa slamky a ostatných v túžbe priamo predbiehajú do Božieho kráľovstva (Mt 21,28-32). To povedal aj sám Kristus. A tých, čo to počuli, muselo to riadne aj zabolieť: „Colníci a neviestky vás predchádzajú do Božieho kráľovstva.“  Ježiš vie veľmi dobre, ku komu má prísť. Nevyberá si človeka na vysokej duchovnej úrovni, nejakú „VIP“ persónu v Jerichu. Nenavštívil, neponúkol sa ani žiadnemu miestnemu kňazovi. Prišiel ku hriešnikovi, ktorým všetci veľmi opovrhujú a pohŕdajú ním.  Boh navštevuje človeka, ktorý je zaznávaný. Mnohým je ľahšie ním pohrdnúť, vzhľadom na to, čo robí a koná. S takým človek sa neradno stretnúť ani na ulici, radšej ho obísť na druhú stranu. Ani sa s ním nerozprávať, pretože kontakt s takýmto človekom je spoločensky veľmi nebezpečný. Kristus však  do jeho domu nevstupuje pre svoje osobné dobro, ale prichádza, pretože je to potrebné a nevyhnutné pre Zachea. A táto Kristova návšteva sa stáva jeho osobným dobrom.. Môžeme si položiť teda otázku aj my: navštevujeme len takých ľudí, u ktorých sa cítime dobre? Či navštevujeme aj takých, ktorí to naozaj potrebujú..

    To Bože dei (je nevyhnutné) je veľmi pozoruhodné. Mali by sme si ho dobre zapamätať. Tu by sme sa mohli ešte pristaviť pri slovíčku: musí  –  v spojitosti s predpoveďou Pána Ježiša o Jeho utrpení, umučení, smrti a vzkriesení. My vieme, že tých predpovedí bolo celkovo tri. Učeníci boli veľmi pohoršení  –  najviac Peter, ktorý Mu povedal: „Nech ti je Boh milostivý, to sa ti nesmie stať.“   (Mt 16,22) Evanjelisti používajú slovíčko musí  –  to znamená, je to nevyhnutné. A my by sme sa na tieto predpovede, vďaka Zacheovi mohli pozerať aj takto: je to Boží plán. Bez toho to nejde. Je to nevyhnutné, je to uložené v rade Božej. O tom kázal ap. Peter na prvé Letnice v Jeruzaleme  (Sk 2,22-25). Spása človeka nebude možná bez smrti Božieho syna Pána Ježiša Krista. Je to nevyhnutné, aby zomrel. Na to nás upomína slovíčko dei. Ak by sme si prečítali takú najznámejšiu predpoveď Pána o jeho utrpení, tak to dei  –  je tam až dokonca trikrát: „Odvtedy začal Ježiš Kristus svojim učeníkom poukazovať, že musí ísť do Jeruzalema a že musí mnoho trpieť od starších a veľkňazov i zákonníkova že musí byť zabitý a v tretí deň vstať z mŕtvych.“ (Mt 16,21) Musí  –  je tam až trikrát  –  je to nevyhnutné až na „tretiu“..  Naozaj bez toho to nepôjde. Naša spása sa bude rodiť ťažko. Nepôjde to ľahko.  My to tak často povieme, že človek nič nemusí, len zomrieť musí. Je to nevyhnutné aj pre nás. Do neba sa inak nedostaneme, ak nezomrieme. Je to proste nevyhnutnosť. Nakoniec  to, čo je nevyhnutné, je následkom aj nášho hriechu: „Lebo odmena   za hriech je smrť, ale božím darom milosti je večný život v našom Pánovi Ježišovi Kristovi“  (R 6,23)

    Zacheus musel vystúpiť a vyšplhať sa na strom. Bolo to pre neho nevyhnutné v danej chvíli. Predbehol všetkých zbožných tej doby v meste. A my vieme, že vlastne predbehol aj seba samého.  Ešte nevedel, čo to všetko bude obnášať  –  a čo ho na konci toho všetkého čaká..  Vystúpi a potom uvidí  –  bude mať dobrý výhľad, ale aj „nadhľad“  a zároveň aj istý odstup, ktorý si chcel pravdepodobne ponechať. Pre neho je to  aj rozhľadňa, ale aj skrýša. Aj takto môžeme uvažovať. No, že by bolo  nevyhnutné pre samotného Boha  ísť priamo až do jeho domu, s tým naozaj nepočítal. A ani vo sne. Naozaj, to by nikto nepredpokladal. A táto Ježišova reakcia prináša aj protireakciu – zo strany ľudí v okolí, nachádzajúcich sa v dave.  A my dobre vieme, že reakciu negatívnu. To, že Boh je milostivý a zmilúva sa, samotní ľudia, teda my, prijímame s mnohou nevoľou.  V Starej zmluve čítame o tom na konci knihy Jonášovej, ako sa Jonáš hnevá na Pána Boha, že bol milostivý ku Ninivčanom. Začítajme sa do posledných veršov tejto knihy: „Tu riekol Hospodin: tebe je ľúto ricínovníka, pri ktorom si sa nenamáhal a ktorý si nepestoval, ktorý za noc vyrástol a za noc zahynul, a mne nemá byť ľúto Ninive, veľkého mesta, v ktorom je viac, ako 120 tisíc ľudí, ktorí nevedia rozlišovať medzi tým, čo je napravo a naľavo a k tomu mnoho dobytka?“ (Jon 4,10-11) Takto, priam až záhadne končí táto kniha. Ale rozumieme tomu tak, že Jonáš sa hneval na Hospodina, že bol milostivý k ľuďom, ku ktorým sa mu ponajprv nechcelo ísť.   A už viackrát spomínané podobenstvo o márnotratnom synovi (Lk 15,11-32) končí tak, že starší syn sa hnevá na svojho otca, že prijal na milosť svojho strateného syna, svojho brata. A závere podobenstva čítame:  „..keď však prišiel tento tvoj syn, ktorý ti prehýril majetok..“  Ani ho nenazýva svojím bratom, ale synom svojho otca. 

   V príbehu povolania colníka Léviho (Matúša) za učeníka čítame: „Reptali teda farizeji a ich zákonníci a hovorili jeho učeníkom: prečo jete a pijete s colníkmi a hriešnikmi.“ Ježiš im odpovedal a riekol: Nepotrebujú lekára zdraví, ale chorí. Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnych kajať sa.“  (Lk 5,30-32) A o niekoľko kapitol ďalej: „Prišiel Syn človeka, ktorý je a pije a hovoríte: Ajhľa, človek žráč a pijan vína. Priateľ colníkov a hriešnikov.“ (Lk 7,34) Taká je reakcia ľudí na Božie milostivé sklonenie sa k človeku..  No a v našom príbehu budeme počuť to reptanie, ako odozvu ľudí na Ježišovu návštevu u Zachea: „K hriešnemu človeku si vošiel odpočinúť.“  Aj k tomu veršu prídeme uč čoskoro. A na záver tejto časti, v ktorej sme sa ešte  venovali 5. veršu počujme to dôležité posolstvo, že Zacheus je  jediným bohatým človekom v tomto evanjeliu, ktorý je opísaný veľmi pozitívne, ako človek hľadajúci a bezvýhradne prijímajúci Krista. To sa rozhodne nedá napísať o človeku, ktorého Pán predstavil ako lakomého boháča (Lk 12,15-21). A neplatí to ani o boháčovi z podobenstva o boháčovi a Lazárovi (Lk 16,19-31). Pokračujeme o týždeň, ak Pán dá.. A spoločne sa tešíme na verš 6, ktorý nám prinesie mnohú radosť..