Božie štedré dlane

Poďakovanie za úrody zeme

     K októbrovým sviatkom, ktoré slávime neodmysliteľné patrí  Poďakovanie za úrody zeme – tým sviatkom prvým v tomto mesiaci. Ten máme hneď  na začiatku októbra, potom na konci tohto mesiaca máme našu Pamiatku reformácie. Október teda lemujú a rámcujú tieto dve ďakovné slávnosti. Poďakovanie za úrody zeme na pôde Starej zmluvy bola slávnosťou okázalou a priam veľkolepou.  Bolo to vždy poďakovanie za hojné Božie požehnanie, v ktoré vždy dúfame a nádejame sa. Pri  sadení a siatí nedúfame vo svoje výkony, vo svoje zásluhy, aj keď ten prvotný čin vykonáme my sami v našej záhrade, či na našom poli.  A v mesiaci októbri máme  ešte jednu  slávnosť, ktorá sa pravidelne   opakuje vždy v poslednú októbrovú nedeľu – je to Stretnutie pri Skale, v nedeľu, keď končí letný čas. V nedeľu, 26. októbra to bude už 19. ročník našich stretnutí troch cirkevných zborov (Mengusovce, Batizovce a Vysoké Tatry) pod Gerlachovským štítom..  Ďakujeme Pánovi za mnoho a mnohé! Jeseň, ktorá už nastúpila v plnej paráde, pestrosti a hýrivosti,  ukazuje štedrosť Božích dlaní. Na jeseň vidieť, aký je Boh rozšafný v daroch a nápadoch. Koľko ponúka plodov a koľko najrozmanitejších  vôni. Zem neprestala rodiť. Doteraz rodí – to je zasľúbenie dané Hospodinom, krátko po potope. Nóach, ktorý so svojou rodinou, v počte 8 duší boli zachránení a prežili potopu, postavil oltár Hospodin a priniesol Bohu obeť príjemnej vône. Hospodin zacítil túto príjemnú vôňu a povedal: „Už nebudem pre človeka preklínať zem, lebo zmýšľanie ľudské je zlé od jeho  mladosti, a nebudem už biť všetko živé, ako som to urobil.“ A potom to prišlo. To mocné zasľúbenie z nášho dnešného textu (1 M 8,20-22), ktoré nám tlmočí a vypovedá o Božích štedrých dlaniach: „Dokiaľ však  zem trvať bude, sejba ani žatva, chlad ani horúčosť, leto ani zima, deň ani noc nikdy neprestanú.“  A opakuje sa to dodnes. A my za to dnes ďakujeme. A nielen dnes. Ďakujeme za to hojné nebeské požehnanie, ktoré je tak veľmi potrebné k rastu  –  dostatok slnka a vlahy a zhora, pre samotný rast, hojné Božie požehnanie.  Ďakujeme  vždy pri všednom, každodennom obede, pri nedeľnom obede, pri raňajkách a večeri  –  za pokrm telesný, za pokrm duchovný, za slovo Božie, ktoré je pokrmom pre život večný. Pán Ježiš to povedal na púšti pokušiteľovi: „Nie samým chlebom bude človek žiť, ale každým slovom, ktoré vychádza z úst Božích.“ (Mt 4,4)

    Naše chrámy sú na začiatku tohto mesiaca  vyzdobené pestrosťou jesenných darov. Poznáme tie zábery tej rozmanitosti darov, ktoré sme uskladnili v našich komorách a pivniciach.  Je to ozaj pestrosť  –  my takú tradíciu u nás v Tatrách nemáme, nie sme tak v tomto našom tatranskom prostredí spätí s pôdou, ako niekedy inde. Tak aspoň tak symbolicky. Ďakujeme za žatvu pod Tatrami, má špecifickú podobu a veľmi rád mám tento obraz. Ďakujeme za pestrosť darov, aj za to, že sa s nami o to všetko delíte vy, ktorí pod našimi majestátnymi Tatrami žijete,  vám, ktorým pole prinieslo hojnú úrodu. Platí to zasľúbenie, opakuje sa to rok, čo rok. Opakuje sa aj  leto, zima, chlad a horúčosť, deň a noc. Opakuje sa sejba a žatva. Je to div v našich očiach! Smie to byť div v našich očiach, ale aj srdciach.  Či nám to zovšednelo v našich očiach?  Tak, ako sa to stalo Izralecom pri chlebe, ktorý padal z neba. Bola to  manna padala počas putovania púšťou, v piatok mohli si nazbierať dvojnásobnú dávku. Ak si nazbierali viac, tak im manna sčervivela. Bol to zázrak, ktorý sa opakoval každé ráno. Každé ráno s rosou prišla aj manna z neba.  Pán Boh sa o svoj ľud staral s veľkou láskou.   No časom im to všetko zovšednelo. Boli na púšti, putovali do zasľúbenej krajiny, nemohli siať, ani žať, tak to bolo provizórne riešenie. No manna im po čase  zovšednela. Stala sa z toho taká  jednotvárna manna. Aj na zázraky si možno zvyknúť a považovať ich za samozrejmosť. Čítame o tom v 4 M 21,5: „Prečo ste nás vyviedli z Egypta? Aby sme pomreli na púšti? Veď niet ani chleba ani vody a tento biedny pokrm sa nám oškliví.“  Zázrak im zovšednel a aj ten „predivný“ chlieb sa im zošklivil. A bol to tak veľký zázrak z neba..  

    Nestalo sa tak aj pri nás? Nie je to div, že komora a pivnica je plná a my budeme mať čo jesť?!  Len aby bol pokoj a mier v našej krajine a na celom svete. Boh je naozaj rozšafný v milosti a hojnosti ku nám všetkým, ku každému jednému z nás osobne.  Ani si to nezaslúžime, aby bol až taký k nám. A hojný v milosti. Tak sa to spieva v jednej kresťanskej piesni, ktorú spieva hudobná skupina Matuzalem: „Našiel som milosť..“   V tejto piesni je aj takýto text: „Našiel som milosť v Tvojich očiach, našiel som to, čo som vôbec nehľadal.. Zožal som oveľa  viac, ako som zasial, čo som v srdci ani tajne nedúfal..“    Túto pieseň mal rád a vo veľkej obľube brat farár Janko Bakalár.  Už ju spieva vo večnosti. On tú milosť našiel, aj keď odišiel predčasne.  Ideme k Večeri Pánovej, dnes viac, možno ak inokedy práve túto milosť hľadáme. A túto milosť nám Pán Boh dáva skrze svojho Syna Pána Ježiša Krista.   Boh dáva dážď na spravodlivých a nespravodlivých a dáva vychádzať slnku aj na zlých, aj na dobrých. Tak nám to tlmočil Boží Syn Pána Ježiš Kristus vo svojej kázni na hore (Mt 5,43-47). A tá milosť je pre nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista  –  pre Jeho dielo a pre jeho zásluhy stále platné pred nebeským Otcom.  Pred večerou Pánovou prosíme  o odpustenie hriechov a zároveň o to, keď sme si na to všetko za tie roky akosi už zvykli.  Aj na tie zázraky, ktoré považujeme za samozrejmosť.   Aby sme dnes prosili slovami 51 žalmu: „Ó, Pane, Ty mi otvor pery, nech moje ústa Tvoju chválu zvestujú.“  Aby sme zvestovali, aký je Boh k nám milosrdný a dobrý a hojný v milosti. Odpúšťa nám naše hriechy  a previnenia a nedopustí už viac potopu na tento svet a dôkazom toho je vždy dúha na oblohe. Nech moje a naše ústa to všetko ohlasujú. Nech tá manna nie je pre nás jednotvárna. Tá plnosť a rôznosť Božích darov na každý nový deň nášho života. 

     No nielen to, prosíme Pána, aby nám otvoril oči srdca, aby sme videli zázraky Božieho zákona. Nielen divy všade navôkol nás, ale samotným divom je pre nás Boží zákon, Božie slovo, obsiahnuté v Písme svätom.   Tak prosil žalmista v tom najdlhšom žalme 119, ktorý sa venuje oslave Božieho zákona a slova Božieho. Je v nej toľko tajomstiev a pokladov. A teraz to odhaľujeme postupne, keď na pokračovanie preberáme príbeh biblického Zachea.  Je toľko ešte pokladov, ktoré sme neodhalili, ktoré čakajú na naše „odtajnenie“.  Je to naozaj dobrodružstvo, ku ktorému ste všetci pozvaní. Nech je to aj tvoja osobná modlitba: „Pane, otvor mi oči, aby som videl zázraky Tvojho zákona.“ Akosi nám  ono zovšednelo, ako tá nebeská  manna. V Biblii k nám hovorí sám Boh. Boli doby Božieho mlčania. To bolo vždy pre Boží ľud veľmi ťažké. A keby sa tak Boh odmlčal aj dnes, ako by sme všetko prežívali? Ako by ste sa cítili?  Zatúžiť po ňom nanovo, s láskou a horlivosťou.  V dobe, keď bol Martin Luther mníchom, bola Biblia iba v latinčine, bola v kláštore priviazaná a pripevnená na hrubej reťazi, aby ju nikto neukradol. Tak vzácne bolo Božie slovo. Dnes je dostupná a možno u nás doma aj zapadla prachom. Či?

     V už skôr  spomínanom žalme 51 je aj tento verš: „Bohu milou obeťou je duch skrúšený, Ty Bože nepohŕdaš srdcom skrúšeným a zdrveným.“  To je naše pokánie aj dnes, keď môžeme pristúpiť k Večeri Pánovej.   A v  tom najdlhšom žalme čítame: „Ó Hospodine, obľúb si obete mojich úst a uč ma svojim právam.“ (Ž 119,108)  A v liste židom čítame: „Skrze Neho prinášajme Bohu obeť chvály, to jest ovocie našich pier.“  Ide aj o ovocie našich úst.  Ďakujeme za ovocie v záhrade, za úrody zeme, polí a sadov. Ďakujeme za ovocie služby brata farára Janka Bakalára.  A Hospodin vyhľadáva pri nás aj to tak dôležité „ovocie“  našich pier.  Príde to, ak bude to v srdci, lebo náš Pán hovorí: „Z plnosti srdca hovoria ústa.“  (Lk 6,45)

     Nóach staval koráb na súši. Nestaval dom pre svoju veľkú rodinu  –  pre troch synov a ich tri manželky. Staval koráb. Uveril slovu Hospodina. Tá loď, ktorú v poslušnosti staval, ho nakoniec s jeho rodinou aj zachránila. Všetci sa mu posmievali, no on usilovne a horlivo staval.. Táto jeho stavba mohla byť vyhlásená za stavbu daného roka.  Pred pár dňami boli udeľované ceny za architektúru. Bola  tam aj kategória  – stavba roka..  Keď skončila potopa, tak Nóach priniesol spaľované obete Bohu. A Hospodin zacítil príjemnú vôňu týchto zápalných obetí.  Potešme nášho Pána našimi chválami a obeťami – našich  sŕdc a potom aj úst.  A v Novej zmluve čítame, že náš Pána Ježiš Kristus  priniesol obeť Bohu príjemnej vône (Ef 5,2).  Už sa nehnevá, už nebude preklínať zem, aj keď myslíme  ľudské je zlé od mladosti. Došli sme milosti a odpustenia pre príjemnú „vôňu“  Golgoty a vône obete Pána Ježiša Krista. Aj z toho dôvodu sme spievali pôsobivú   pieseň z vášho Spevníka: „Kristova krv, spravodlivosť je svadobný môj šat a skvost, ním pre nebo sa ozdobím a tak pred Bohom obstojím.“ (487,1)  A to je dôvod k našej chvále a vďake. Aj dnes, opäť a nanovo! A najbližšie znova..  Haleluja