Z výšky  –  do hĺbky V

     Pokračujeme vo výklade  jedinečného biblického príbehu v Novej zmluve. Celý príbeh je tak dôsledne slovne vyskladaný, že nič tam nie je navyše a nič tam ani nechýba. Lukášovi záleží aj na detailnom popise príbehu, ale zároveň  aj na veľmi stručnom, aby tam nič nebolo zbytočné.  Lukáš popisuje Zacheov  handicap, to znamená jeho  fyzické obmedzenie. Ale ako sme ho už doteraz poznali, tak vieme, alebo tušíme, že ani to nebude pre neho žiaden problém. Poradí si. Iste, nemá patent na všetko, ale je v mnohom vynaliezavý.  To čítame ešte na konci 3. verša. Ak sa niekto túži stretnúť s Ježišom a Majstrom – a jeho túžba je veľmi hlboká a úprimná, nemôže ho to rozhodne obmedziť  v ničom. Jeho malosť je možno do istej miery až komická. Možno sa stal niekedy aj terčom výsmechu, ako to u ľudí s malou postavou býva.  Mnohí bádatelia však komentujú, že tu môže ísť aj o jeho „duchovnú malosť“, teda aj nízke sebavedomie. Doteraz sme ho tak nevideli  –  a to je celkom nový uhol pohľadu aj na tohto človiečika. Prvou prekážkou pre neho je dav, druhou jeho veľmi  nízky vzrasť. Prekážky a prekážky – až na „druhú“.   Tie sú tak časté aj dnes na ceste za Kristom.  Aj dnes môžeme stáť bokom od Ježiša aj preto, že máme nízke mienku o sebe samom.  Z milosti Božej sme sa stali Božími deťmi, no pomerne často sa nám stáva, že diabol nám „občas“  našepkáva, že to a ono nedokážeme  –  bojovať účinne proti hriechu, prijať a osvojiť si nejaký konkrétny biblický veršík, chýba mi a nám neraz pevná vôľa –  jednoducho povedané máme nízke duchovné sebavedomie o sebe samom. Ten Zlý nás brzdí takto. Ak by bol Zacheus uveril, že svojou nízkou, či malou duchovnosťou nič nedokáže a nezmôže, tak by sa príbeh o ňom končil vlastne už v treťom verši. Nepokračoval by už ďalej.  A koľkých to už takto odradilo, vzdali a  –  a boli veľmi blízko!  A veľmi ľahko ho to mohlo odradiť  –  dve prekážky na ceste za Ježišom. No ale byť kresťanom je vlastne prekážkový beh. Prekážky prichádzajú a budú prichádzať.  A možno ich počet bude ešte viac a viac narastať. No ale on sa nedal oklamať, vedel, že aj on ešte môže „porásť“  a že je silnejší ako to všetko, čo mu prekážalo a čo ho presahovalo na ceste za Kristom. V tom je v mnohom pre nás inšpirujúci. Môžeme aj my rásť, napredovať a nie stagnovať. Cesta za Kristom nie je vždy jednoduchá. V mnohom, aj s mnohými ťažkosťami. A mnohí o tom vedia svoje. A možno k nim patríte aj vy..

     Ideme však ďalej. Máme pred sebou nám už dobre známeho vyvrheľa spoločnosti, šéfa colného úradu, zbohatlíka, ktorý je v Jerichu veľmi dobre známy. A tento muž zrazu beží. Ak ide o Ježiša  –  beží! Počujeme dobre, čítame dobre! Pobehol teda napred  –  áno,  lebo bol vzadu, to sme počuli minule. Keď pozeráme na neho cez fyzickú, či duchovnú malosť, je kreatívec  –  má úžasné riešenie  –  nedbá na spoločenské konvencie, ale beží a šplhá sa na strom. Lukáš veľmi opatrne hľadá slová k opisu toho všetkého.  Po opise jeho malosti a nízkosti – čítame, že:  „pobehol vopred“. Porovnajme to s behom, tzv. veľkonočným, ako o ňom čítame v Jánovom evanjeliu 20,3-4. V našom jazyku je použité slovo bežať, ale gréčtina má na to dva výrazy :  trecho  –  bežať, posúvať sa, vykonávať rýchly pohyb, či postupovať.  A –  protrecho znamená to isté, ale v sebe nesie ešte naviac aj zápal pre vec, oduševnenie, nejaký konkrétny duchovný entuziazmus. Ten ženie bežiaceho do maximálneho výkonu, vpred ho ženú jeho vlastné emócie. Človek   neberie ohľad na žiadne prekážky. Tak bežal vlastne Ján, keď predbehol Petra ku hrobu vo veľkonočné ráno. Veď Ján bežal v zápale, lebo išlo o vzkrieseného Krista. Tak vlastne bežal aj Zacheus. No ale on vlastne bežal sám. Koho mohol teda predbehnúť? No predsa seba samého!  Predbehnúť seba samého v podstate znamená, ako prijať zmenu v živote, vystúpiť zo zaužívaného a vstúpiť do nového. A takáto zmena vlastne potrebuje a aj vyžaduje predbehnúť svoje vlastné ja  –  a dobehnúť to vlastné ja  –  stvorené na Boží obraz. Máme pred sebou príbeh muža, ktorý urobil svoje životné rozhodnutie takým spôsobom, že prekážky  –  dav a nízka postava sa nenachádzali v centre jeho života. Nereptal, že sa to nedá. V centre jeho vnútorného nasadenia bol Ježiš.  Nedal sa odradiť – a neodložil to na neskôr – možno si pamätáte výklad spred rokov o tzv. prokrastinácii. Mať zápal pre Krista  –  to je Zacheus. Rutina, aj duchovná nás ubíja a ničí, ak nevidíme stále Božie pôsobenie. Možno máme už opotrebované nadšenie pre Pána, ktoré rokmi  ustalo.. A možno tak trochu aj vyprchalo. A staneme sa takými, ktorí síce spoznali Pána, no v konečnom dôsledku žijeme už len „spomienkový optimizmus“. 

     Zacheus  bežal dopredu, aby uvidel Ježiša. A prostriedok, odkiaľ by ho uvidel, je vlastne strom. V preklade planý figovník – a aj také výklady boli v minulosti, že bol veľmi zlý, tak si vybral zlý figovník. Veď zlý človek si volí zlé prostriedky.  Planý figovník  –  je vlastne z gréčtiny  – sykomora, je z rodu fikus, ktorého listy sa podobajú moruši. Ide o vždy zelenú rastlinu s krátkym hrubým kmeňom a rozložitými konármi, ktoré vrastajú nízko od kmeňa. Plody majú tiež podobu malých fíg, ale ich chuť je veľmi nepríjemná  –  odtiaľ planý figovník. A to je veľmi dôležité pre naše ďalšie pátranie a vyučovanie po hĺbke tohto textu. Tento strom je veľmi vhodný na šplhanie. Zacheovi to  neurobí žiaden problém, konáre sú nízko, zvládne to veľmi hravo! Cestu, po ktorej šiel Kristus cez Jericho pravdepodobne lemovalo viacero aj druhov stromov. Lukáš  mohol použiť všeobecný pojem o strome, ale on používa práve sykomoru. Vyšiel na strom, ktorý je vždy zelený. A z tohto dôvodu je celkom možné, že nechcel byť Kristom videný  –  byť len tak inkognito. V období okolo Paschy bola jar, mnohé stromy začali len pučať. No sykomora neprechádza týmto procesom, má teda korunu vždy so zeleným lístím. Toto mesto Pán navštívil na svoje ceste pred ukrižovaním. Takže v príbehu sa nachádzame v skorej jari.

      A tu sa nám priamo ako na tácke ponúka výklad  –  Zacheus chcel vidieť, ale nechcel byť videný! Chce byť skrytý, pretože má úrad, má spoločenské postavenie, istú „prestíž“ v meste  – tak nechce byť videný. Túžba vidieť Krista sa dostáva do rozporu byť videný Pánom. On v sebe prudko zápasí. Nie je ideálnym človekom  –  je poznačený minulosťou a prítomnosťou! No čo ho predovšetkým identifikuje? Zápas o jeho budúcnosť. Je vnútorne v mnohom konfrontovaný a bojuje v sebe samom. A možno sa veľmi rýchlo rozhodol. To všetko sa vlastne mohlo „zomlieť“ za pár sekúnd, či aj minút. Nič statické v tom nie je. Ježiš prechádzal mestom a on sa musel rýchlo rozhodnúť. A veľmi dobre a rýchlo a predovšetkým správne sa rozhodol. Onen druh stromu je pre neho východiskom pre rýchly výstup – realizovať svoju túžbu. Tento strom mu vlastne „pomôže“ – bude to pre neho zároveň rozhľadňa, zároveň aj sa v jeho korune schová a bude mu útočiskom. 

   V pokračovaní nabudúce budeme počuť, ako ho Kristus pozýva dole, aby teda rýchlo zostúpil  –  tak mu vlastne hovorí: „Zacheus, neskrývaj sa, nemusíš sa už viac  skrývať – chcem ťa vidieť!“ Skrýval sa  –  a už nemusí  –  Kristus ho našiel aj v korune stromu. A v tom je ten príbeh podobný tomu s uzdravením slepca, ktorý je uzdravený navonok, aby mohol vidieť Krista. A Zacheus je uzdravený  dovnútra, aby mohol byť videný Kristom a nebál sa toho pohľadu Kristovej lásky. Keď ho volá, aby zostúpil, tak mu nepriamo hovorí: „Zacheus, poď dolu, ukáž mi svoj nedostatok, svoje obmedzenia  –  Ja som Ježiš, neboj sa..“

     V tomto príbehu je ešte mnoho pred nami, prichádzame niekde do jeho polovice. Prichádza ku  stretnutiu Zachea  s Ježišom, ktoré nadobro všetko zemní v jeho živote. Už nikdy nič nebude také, ako pred tým. Jeho život bude rozdelený, ako náš letopočet – pred Kristom a po Kristu. Budeme o tom ešte pomerne dlho uvažovať – minimálne ešte celý október, ktorý je pred nami. Na našich biblických hodinách sme mu venovali  už celý september – a to sme sa vlastne iba rozbehli. Tak, ako sa aj on sám rozbehol za Kristom. Máme sa na čo tešiť. Je pre nás v mnohom inšpirujúci.  Pre mňa osobne  –  veľmi a preveľmi!  Predbehol seba samého!  Má nadšenie. Má to, čo nám tak často v cirkvi chýba  –  nadšenie pre Krista! Vždy a nanovo zažívať „Božiu novosť“. Ak to nezažívame, tak nám zostáva len opotrebované nadšenie, ktoré môže aj nám  čoskoro vyprchať.  Dajme sa inšpirovať a nedajme vychladnúť nášmu nadšeniu pre Božie veci a Krista  –  v moci Ducha Svätého.