Nedeľa vďačnosti
Podľa chrámovej agendy – to je tá dnešná. No rozhodne nemôže to byť iba tá dnešná. Každá nedeľa a každý nový deň.. Dnešná nedeľa ale obzvlášť, keď si chceme pripomenúť niekoľko jubileí a okrúhlych výročí. Dnes, k téme nedele sa nám to však veľmi hodí. A čakal som práve na túto nedeľu. Mám k nej veľmi blízky vzťah, je blízka môjmu naturelu a asi aj povahe – rád ďakujem. Som vďačný aj za vás, ktorí ste sa po týždni vrátili chváliť Boha. Nie je nás veľa, ale predsa! A máme dôvod k vďačnosti – a nie jeden. Dnes máme príbeh pomerne známy z Biblie, z Novej zmluvy o uzdravení 10-tich malomocných (Lk 17,11-19). Je mi veľmi blízky, je to priam moja srdcovka. Ako sa všetkým 10-tim s láskou venoval Pán Ježiš, tak MUDr. Albert Schweitzer sa im venoval v Afrike, v Lambaréne a postavil pre nich nemocnicu. A vieme, ako sa to v tom našom dnešnom biblickom príbehu skončilo, ako to dopadlo – z tých desiatich prišiel poďakovať iba jeden – a bol to práve Samaritán! Ten nenávidený, s ktorými sa Židia nestretávali, pretože boli nečistého pôvodu – pochádzali so zmiešaných manželstiev. Len si pripomeňme stretnutie Pána so ženou Samaritánkou pri Jákobovej studni – tam sa veľa o týchto veciach dozvieme (J 4). Bol to Samaritán – a predsa – v srdci mal jasno, v srdci mal čisto – je potrebné sa Pánovi najprv poďakovať. Bez toho sa to nedá. Vďačnosťou nič nezmeškáme! Aj objatí bude dosť s blízkymi, všetko má svoj čas – je potrebné najprv poďakovať. Nič nie je samozrejmosť. Je to milosť, čoho všetkého sa stali účastnými práve tí 10-ti, ktorí boli uzdravení od veľmi nákazlivej choroby a pomalého umierania. Boli v karanténe, oddelení od svojich blízkych pre infekčnosť choroby malomocenstva. Bez blízkych, bez kontaktu, ďaleko od zdravých, bez objatí – pomerne smutný život. No len si spomeňme, ako sme žili v karanténe. Boli sme v bubline s našimi, ale aj tých sme nemohli vždy objať! A bol to práve onen cudzinec, ktorý sa vrátil k Ježišovi – to znamená, akoby „predbehol“ tých všetkých ostatných v Božom ľude. Je celkom možné, že tí deviati boli Židia – a nikto sa z nich nevrátil. A keďže my skrze Pán Ježiša patríme do Božieho ľudu, tak sme konfrontovaní tým, či nás niekto vo vďačnosti naozaj a reálne nepredbieha. Či nezaostávame – či dostatočne ďakujeme.. Aj za to, iste, čo nám Pán Boh berie – veď to nás učí práve zbožný Jób tými známymi slovami: „Hospodin dal, Hospodin aj vzal, nech je požehnané meno Hospodinovo.“ (1,21) V tom duchu to napísal aj ap. Pavel tesalonickým kresťanom: „Za všetko ďakujte, lebo to je vôľa Božia pri vás, v Kristu Ježiši.“
Ak neďakujeme pravidelne a aj každý deň, tak je to skoro ako deň premárnený. Tak to podobne konštatuje latinské príslovie: „Nemôžeš zadržať tento deň, ale môžeš ho stratiť.“ A stratený je práve každý, v ktorom neďakujeme, alebo málo ďakujeme. Nedávno bol v jednom nemenovanom denníku uverejnený rozhovor s hercom Milanom Ondríkom, ktorý doteraz stvárnil už rôzne filmové postavy. No najťažšia bola pre neho tá o zabudnutom dieťati v aute – vo filme s názvom Otec. Ten v rozhovore povedal: „Do kostola chodíme prosiť, keď sa nám niečo deje. No zabúdame ďakovať za to, čo máme.“ To nepovedal kňaz v kostole, ale slovenský herec! Iste, vidíme to všade navôkol, vďačnosti je veľmi málo. Otestujme sa, ako často my sami ďakujeme – či to nie je skôr, že prosíme a prosíme, než aby sme viac a viac ďakovali. A mnoho toho máme – to, čo považujeme za samozrejmosť. A nakoniec vieme, že nič skutočne nie je samozrejmé. Ani náš život! Poďakovanie patrí Pánovi aj za náš život, lebo je veľmi krehký. Kdesi som zachytil myšlienku, ktorá je údajne heslom tohto týždňa: „Život je nádherný, ako diamant, ale krehký, ako okenná tabuľa.“
Nedeľa vďačnosti za mnoho a mnohé je práve tá dnešná. Je poslednou letnou, keď počasie nám naozaj praje. A nielen počasie, ale Pán nám tak praje a žehná nám všetkým! Pánu Bohu predovšetkým ďakujeme, jemu ako prvému za to, že tu smieme ešte byť. Poďakovanie za radosť a šťastie, ale aj za kríž. Áno, ak za všetko, tak poďakovanie aj za kríž aj touto myšlienkou: „Kríž je tou najpoučnejšou knihou, akú môže človek čítať. Kto nepozná túto knihu, je nevedomec, aj keby prečítal všetky ostatné knihy. Všetko ej dobre, keď správne nesieme svoj kríž.“ (J.M.Vianney) Poďakovanie za aj za to celé leto, táto nedeľa je posledná letná, aj podľa kalendára. A dne ráno sme ako prvú pieseň spievali: „Vďaka za toto krásne ráno, vďaka za každý nový deň..“ (ES 607) Ďakujeme za požehnanie leta, za žatvu, za úrody zeme, ktoré budeme mať o dva týždne. Poďakovanie za mnohé ušľachtilé hodnoty, ktoré nám vštepili naši rodičia starí rodičia, kresťanská výchova, ktorej sme sa stali účastní. Neraz počítame iba s číslami a narábame s nimi – no predsa hlboké uvedomenie aj za tých, ktoré sú už vo večnosti. A čo na to známy český herec? Ten nám tlmočí: „Zvykli sme si počítať s číslami, nie s hodnotami.“ (J.Werich) Bez hodnôt od našich rodičov, ich mnohých modlitieb by sme tu pravdepodobne asi neboli. Spomínam si na svojho otca, ako štepil stromy – robil to s takou láskou a precíznosťou. A zrovna aj my takto práve našimi rodičmi sme boli „zaštepení“ do vínneho kmeňa nášho Pána Ježiša Krista.“ Aj z tohto dôvodu, aby sme neboli suchou ratolesťou, ale prinášajúcou bohatú úrodu ovocia. Aj ovocia vďačnosti, pretože dnešná nedeľa má tému: Vďačnosť je ovocím Ducha.
Vo vymenovaní dôvodov k vďačnosti prichádzajú na rad naše okrúhle jubileá, pri ktorých sa chceme bližšie zastaviť. Je výročie vzniku a založenia Nového Smokovca – ten začal stavať v roku 1875 MUDr. Mikuláš Szontagh. A o rok neskôr, 1. júla 1876 bola otvorená prvá liečebňa. Tých 150 rokov bude teda na budúci rok. Za dátum založenia Nového Smokovca sa považuje rok 1875! Nový Smokovec má teda už 150 rokov! A najväčšia stavba tu vedľa – bývalý liečebný dom Penzák, priam ikonická stavba tejto mestskej časti – má 100 rokov. Je to prvá osada v Tatrách, kde sa začalo s celoročnou prevádzkou – teda aj zimnou sezónou. A tento chrám, ktorý má 138 rokov. Poďakovanie za MUDr. Szontagha, za jeho nápaditosť, inovatívnosť, vynaliezavosť. Bol v mnohom podobný onomu biblickému Zacheovi, ktorý sa v mnohom vynašiel (Lk 19,1-10). Szontagh v mnohom predbehol svoju dobu. Mal víziu, ktorú postupne napĺňal. Dnes tú víziu v našej spoločnosti z našich politikov – nám nikto neponúka. Len pomsta a nenávisť! Kto však chce, hľadá spôsob, kto nechce, hľadá dôvod! To platí aj o každom z nás, ale aj o našich popredných predstaviteľoch. No nie sme niekedy aj my skôr tí, ktorým sa nechce a hľadáme dôvody? Božie slovo nám nastavuje zrkadlo o uzdravení 10 malomocných. Poďme ďakovať aj za to, že môžeme bývať pod Slavkovským štítom ako pacienti a že spoločne môžeme byť vďačnými Novosmokovčanmi, aj spolu s našimi pacientmi oproti – na trojtýždňovom liečebnom pobyte.
K 75. výročiu vzniku a založenia nášho samostatného Evanjelického a.v. cirkevného zboru (1950) pripravujeme na sobotu chrámový koncert vďačnosti za tie roky, ktoré tu pod majestátnymi Vysokými Tatrami máme svoje duchovné spoločenstvo, svoju duchovnú rodinu. Rodilo sa to tu veľmi ťažko, krátko po vzniku 1950 lekárnikom PhMr. Samuelom Búľovským – hrozilo zrušenie zboru, ako samostatného. Štátna moc zasahovala do cirkvi – a po odchode brata farára Otta Víznera vtedajšia štátna moc zbor chcela zrušiť! Nepodaril osa to! Vďaka Bohu – zvoláme dnes! História zboru – je to plných 75 rokov – ale čo všetko sa tu odohralo?. Zápasy, prehry, víťazstvá – tých, ktorí tu žili pred nami. Tí, ktorí mali vzťah k duchovnej rodine. Verím, že časom vydáme aspoň krátku históriu zboru, aby sme ju poznali. Mali by sme ju poznať. Patrí to ku všeobecnému prehľadu a rozhľadu. Spomíname, že tu nebolo fary, nebolo bývania, nebolo zázemia, no bolo nadšenie. Teraz máme takmer všetko, ale akoby menej nadšenia pre Božie veci a pre Božie slovo. A možno aj málo vďačnosti za to, čo sme za tých 75 rokov tu dostali a z milosti Božej obdržali. Dovoľte ešte aj takú spomienku spred 5-tich rokov. Mali sme pripravené služby Božie k 70. výročiu nášho zboru v októbri 2020, mali sme aj termín s bratom biskupom VD Petrom Mihočom – a prišla korona. Vtedy sa nič nekonalo – pri tej jubilejnej 70-tke. A dnes máme tieto ďakovné služby Božie – len tak skromne, my domáci – s tými, ktorí prišli aj dnes. S tými, s vami, ktorí sa tu vrátili po týždni, aby sme spoločne vzdali Bohu chválu silným hlasom! S tými, ktorí prichádzajú pravidelne a prišli aj dnes. Bez veľkých osláv, bez špeciálnych pozvaní a pozvánok – s tými , ktorí sú tu dnes. S tými, ktorí sa k Pánu Bohu nedeľu čo nedeľu pravidelne vracajú a ďakujú Mu. Za našu duchovnú rodinu vo Vysokých Tatrách. Je to tiež len desať percent z celkového počtu. Vďačnosť nás obohacuje – vďačnosť je nosnou silou nášho života, preto sme prišli aj dnes. Nielen k nejakej špeciálnej udalosti – ale proste s tými, ktorí si v našej duchovnej rodine našli svoje miesto, v tej svojej chrámovej lavici.
Sme naplnení dnes opätovnou vďakou za tých, ktorí tu slúžili – za brata farára Jána Greša (1933-2013), za jeho manželku Editu, ktorá koncom prázdnin sa dožila svojich 88. narodenín. Za Jána Kormana (1904-1993), ktorý vyše 40-rokov zastával funkciu zborového dozorcu a veľmi aktívne sa podieľal na rekonštrukcii kostola v tatranskej Lomnici po jeho požiari 1. augusta 1981. Za mnohých ďalších, ktorí sú už vo večnosti. Za našich mnohých priateľov nášho zboru, priaznivcov a donátorov, ktorých toľko ich máme na celom Slovensku, ale ja v zahraničí. Zoznam mien by bol dlhý. Zoznam mien všetkých funkcionárov v zbore by bol tiež dlhý. Tak len tak skromne na záver slovami afrického príslovia: „Ďakovať – znamená sadnúť si pred Pána Boha a radovať sa.“ Tak sme urobili nanovo aj dnes, v nedeľu vďačnosti, keď sme si sadli do našej chrámovej lavice. Tak urobíme opäť aj o týždeň, ak Pán dá..