Z výšky – do hĺbky IV
Čím ďalej pátrame, tým viac objavujeme. To je priama úmera. Čím viac ideme do hĺbky, tým viac nájdeme a objavíme. Môže tak byť v prípade hľadania pokladu v zemi, ale aj hľadania tých duchovných pokladov v Biblii. A Zacheus je toho všetkého typickým príkladom. Ponúka nám toho tak veľa. Už toľko toho o ňom vieme, nikdy nás nesklamal. Má nám stále čo povedať, ako nás aj naďalej osloviť. A táto jeho túžba, ktorá sa spomína v 3. verši je neprehliadnuteľná. To je téma pre dnešné, už štvrté zastavenie pri tejto postave v rámci našej série. Žiadal si vidieť Ježiša, ktorý to je. Ak by sme to doslovne preložili, tak je to: „Hľadal spôsob, ako vidieť Ježiša.“ Krásna veta v gréckom origináli. A hneď si spomenieme na naše slovenské príslovie: „Kto chce, hľadá spôsob, kto nechce, nájde dôvod.“ A Zacheus veľmi chcel a aj našiel si aj spôsob. Bol vynaliezavý a v mnohom inovatívny. Chcel vidieť Ježiša, ktorý to je. Sloveso: hľadať v gréčtine znie: zeteo – možno preložiť aj ako snažiť sa, nájsť, hľadať, pátrať. Pre Lukáša je to veľmi dôležitý pojem, ktorý sa veľmi často spája aj s hľadaním pravdy. Ak hľadal Krista, hľadal vlastne, ako nájsť aj pravdu pre svoj život.
Pre evanjelistu Lukáša je dôležité, aby nám odkryl príbeh človeka, ktorý nehľadal len spôsob, ako vidieť Ježiša, ale aj možnosť, ako vstúpiť s Ním do osobného vzťahu s Ním. Niečo podobné by sme našli v 9. kapitole Lukášovho evanjelia (9,9), kde sa dočítame o Herodesovi, ktorý chcel tiež vidieť Ježiša. Aký je však zásadný rozdiel medzi Zacheom a Herodesom. Kráľ chcel vidieť Toho, skrze ktorého sa dejú tie zázraky, o ktorých tak veľa počul. Teda, hľadal spôsob, ako vidieť Toho, ktorý tie zázraky konal. Herodes mal materiálny vzťah, Zacheus hľadal spôsob, ako spoznať Ježiša ako osobu. Motívom Zachea je sám Ježiš. A to je dôvod, aby sme sa aj my zamysleli, prečo túžime spoznávať Ježiša – kvôli Jemu samému, či kvôli tým zázrakom, že by snáď nejaký urobil aj pre nás tak „na počkanie“?! To by bol materiálny vzťah pre vzťah. Tu sa nám vlastne naskytá aj otázka: prečo teda hľadáme Pána Boha vo všeobecnosti? Aké máme k tomu pohnútky a dôvody? Či pre to, že niečo od Neho osobne očakávame, či pre Neho samotného? Herodes chcel vidieť len zázraky, Zacheus chcel vidieť Ježiša. Hlavným impulzom nebol zázrak, aj keď o nich určite aj on veľmi veľa počul – aj o zázrakoch, ktoré konal – a to bol dostatočný dôvod, aby vyliezol na divý figovník. No a o Herodesovi čítame ešte raz v spojitosti s Ježišovým pašijným príbehom. Tá túžba v ňom stále bola. Driemala – a naskytla sa mu veľmi vhodná príležitosť práve počas Jeho vypočúvania. Počas súdneho procesu prišiel s Ním do osobného kontaktu a čítame, že keď Herodes uvidel Ježiša, veľmi sa zaradoval, lebo sa nádejal, že uvidí nejaký zázrak (Lk 23,8). No potom, ako sa kráľ zázraku nedočkal, pravdepodobne pohrdol Ním vo svojom srdci (Lk 23,11).
Možno sa tak často končí aj modlitba, keď nie je vypočutá. Vedie to k znechuteniu a pohrdnutiu. A je to nebezpečenstvo, do ktorého sa môžeme všetci dostať – byť svedkom zázrakov, či túžba poznať Božie Bytie. Môže tu isť aj o náš modlitebný zápas – byť „divákom“ v modlitbe, ktorý Pánu Bohu predkladá svoje prosby a očakáva zázračný priebeh podľa svojich predstáv – alebo byť hľadajúcim človekom, ktorý je celkom zameraný na Boží plán. Často sa stáva, že v našej viere sa nachádzame akoby v divadle, kde očakávame, že Boh „odohrá“ nami predpísanú hru. A na záver sme ochotní potom Mu zatlieskať a prisľúbiť, že prídeme opäť. A Lukáš celý príbeh završuje vyhlásením Božieho Syna Ježiša Krista, že prišiel na svet, aby hľadal, čo bolo zahynulo. Zacheus hľadal, Kristus hľadá – v dome peniaz (drachmu), teda stratený groš, alebo aj stratenú ovcu a túžobne očakáva strateného syna (Lk 15). Je to sloveso, ktoré vyjadruje konanie Pána Boha vo vzťahu ku človeku. Tak „hľadal“ vlastne aj Adama v raji, tým známym slovom: „Kde si?“ Boh nás hľadá, lebo túži po vzťahu s tebou, so mnou. Boh nás hľadá, lebo chce vstúpiť do vzťahu s tebou – kvôli tebe samému. Tvoj život, tvoje bytie je jediným dôvodom Jeho ustavičného a neutíchajúceho záujmu.
Posuňme sa v našich úvahách ešte ďalej. Ten náš dnešný tretí verš ozaj ponúka tak mnoho. V jeho druhej polovici čítame, že vo výhľade mu prekážal zástup, lebo bol malej postavy. Chce Ho vidieť, túžil po tom, no nie je na dohľad. Je blízko, tak blízko, ale stále Ho nevidí. Túži po osobnej skúsenosti. Niečo podobné čítame v predchádzajúcej 18. kapitole o slepcovi pri Jerichu. Aj pre neho je Ježiš veľmi blízko, ale to mu nestačí! Chce akoby vykročiť! A svoje volania na Krista ešte viac znásobil svojim hlasom, teda pridal zvuk.. A Zacheus je celkom vzadu, dav a zástup mu v tom bráni. Je to muž, ktorý nie je v centre diania, ale na jeho periférii. Koho nám tak trochu pripomína? No veď práve onoho mýtnika, ktorý stál zďaleka – aj on bol na okraji (Lk 18,9-14). A Lukáš je ten originálny evanjelista, ktorý nám ukazuje, že vášeň pre Krista sa rodí kdesi „vzadu“. A nám to opäť pripomína to známe slovo: „Ajhľa, sú poslední, ktorí budú prvými a sú prví, ktorí budú poslední.“ (Lk 13,30). Posledné miesto je ideálny priestor na zrodenie túžby po Kristu. Také neatraktívne miesto niekde vzadu, no tak dôležité. Lukáš nám dáva celkom nový pohľad na tak nechcené miesto a pozýva nás k uvažovaniu a premýšľaniu.
No evanjelista zároveň upozorňuje na nebezpečenstvo s miestom celkom vpredu. Uvažujme v tomto príbehu ešte aj takto: vzadu a vpredu. Pri onom slepcovi pri Jerichu čítame, že tí, čo šli „popredku“ mu dohovárali, aby stíchol. Okríkli ho a povedali mu: Mlč! Alebo ešte aj iný príklad. V tom istom evanjeliu čítame o Judášovi, že išiel vopred a blížil sa k Ježišovi a následne Ho pobozkal (Lk 22,37). Judáš je na čele zástupu – teda celkom vpredu a z toho „popredného“ miesta zrádza Ježiša. Pri slepcovi z Jericha tí, čo šli popredku, dohovárali slepcovi, aby zmĺkol. Aké nebezpečné je, keď sa dostanete na čelo. Nakoniec to platí to aj o Herodesovi, ten je židovský kráľ, vedie ľud, je na jeho čele, ale nádeja sa iba na zázraky. Uvažujme teda aj takto – vpredu, aj vzadu. No a ten Lukáš má ešte aj to slovo, ktoré hovorí o skromnosti a pohostinnosti (Lk 14,7-14). Keď ťa niekde pozvú, choď, ale sadni si na celkom posledné miesto, teda vzadu. To zapadá do celkovej štruktúry a idei a predovšetkým konceptu písania jeho evanjelia. Vzadu – to je to najlepšie miesto – pre Zachea to bol dôvod, ako sa „posunúť“ v život trochu „dopredu“..
A ešte sa zmienime k záveru o dave, či zástupe. To je tiež veľmi dôležité v našom príbehu. Dav ako taký je v tomto evanjeliu vykreslený neutrálne, ale málokedy je vykreslený pozitívne. Je tu tiež veľa citátov, tak aspoň jeden, či dva: „I hovoril zástupom, ktoré vychádzali k Nemu, aby sa mu dali pokrstiť: Vreteničie plemä, kto vám ukázal, ako uniknúť budúcemu hnevu?“ (Lk 3,7) Alebo: „Raz prišli k Nemu matka a jeho bratia a nemohli sa k dostať k Nemu pre zástup.“ (Lk 8,19) A do tretice: „Keď sa zástupy húfne zhromažďovali, začal hovoriť: Toto pokolenie je pokolenie zlé..“ (Lk 11,29) Okolo Ježiša bol často veľký zástup, húf ľudí, dav. Pre Ježiša je to pomerne málo, Ježiš nie je spokojný s davom. Tak ešte jeden príklad: „Raz išli s Ním veľké zástupy, On sa obrátil a povedal: Kto prichádza ku mne a nemá v nenávisti otca i matku i ženu i deti i bratov i sestry, áno i vlastnú dušu, nemôže mi byť učeníkom.“ (Lk 14,25) Ježiš nepovie, keď vidí toľkých ľudí: „Som veľmi rád, že ste toľkí prišli!“ To by sme možno povedali my. Jeho reakcia na zástup je jasná. Aj pre Zachea je zástup prekážkou – je tu spomínaný v tom negatívnom slova zmysle. Byť len členom zástupu je pre Ježiša veľmi málo, byť vo formálnej blízkosti Krista je veľmi málo. To ešte neznamená byť Jeho učeníkom. Čo je teda dôležité – to už tušíme – no predsa vystúpiť z anonymného zástupu. Alebo ešte aj inak povedané – byť formálne pri Ježišovi znamená dokonca niekomu zacláňať na Krista. A to je už veľmi vážne! A to je veľmi silné! Ježiš veľmi dobre vie, že byť členom zástupu je ľahké, ale nie Božie. Je ľahké vkĺznuť do davu, je možné mať aj správne poznanie, no je tu aj možnosť tlmiť tých, čo Krista chcú bližšie spoznať. Ako pri tom slepcovi z Jericha: zástup vedel, kto ide do mesta: „Ježiš Nazaretský ide tade.“ A predsa ho brzdili a tlmili v jeho túžbe bližšie sa dostať k Ježišovi. To je nebezpečenstvo človeka nachádzajúceho sa v dave – zacláňanie, formalizmus, hrubé správanie, umlčovanie. Tak stojíme pred výzvou – vystúpiť z davu, ak sme tak ešte doteraz neurobili.. Je už najvyšší čas. Tak, ako to je napísané na zadných dverách jedného auta, práve z dnešného dňa od sestry Alenky: „Už nie čas, strácať čas.“