Z výšky – do hĺbky II
Pokračujeme s biblickým príbehom so Zacheom (Lk 19,1-10). Prvá časť bola už v mesiaci júli, krátko po návrate od Jadranu. Tam, pred naším penziónom, ktorý pravidelne navštevujeme, rastie figovník. Ten ma inšpiroval k našej terajšej jesennej téme na pokračovanie. Inšpirácia pre túto našu sériu prišla už začiatkom leta. Budeme sa tomuto príbehu venovať veľmi detailne a podobne, ako nikdy predtým. Ozaj do hĺbky, do akej hĺbky išiel aj Zacheus vo svojom živote. Verš po verši, ako sme to doteraz ešte nikdy nerobili. Ak má tento príbeh 10 veršov a je za nimi tak mnoho, tak tipujem, že to bude asi až 10 biblických hodín s týmto človiečikom na vysokom poste. Teším sa na toto naše spoločné dobrodružstvo! Úvodom by bolo dobre tento príbeh zasadiť do istých súvislostí a kontextu. Ten je tu – a ponúkam vám ho. Niektorí biblisti a exegéti konštatujú, že od 9. do 19. kapitoly je dlhší odsek, ktorý menujú ako „evanjelium pocestného“ alebo „cestovné rozprávanie.“ Táto kolekcia 10 kapitol práve vrcholí v príbehu o Zacheovi a nasleduje posledná etapa pozemského života nášho Pána v Jeruzaleme. Lukáš, spoločník apoštola Pavla, napísal toto evanjelium pre bývalých pohanov. To je jeho zorný uhol, má pred sebou práve takýchto čitateľov. Z toho dôvodu nebude citovať žiadnych prorokov zo Starej Zmluvy, ktorým by tieto citáty vôbec nič nepovedali.
Pozrime sa na začiatok tohto evanjelia, komu píše Lukáš, komu adresuje svoje evanjelium: „..aj ja, ktorý som všetko znova dôkladne zistil, rozhodol som sa vznešený Teofil, napísať ti to rad-radom.“ (Lk 1,3) Lukáš spomína konkrétneho muža, Teofila, muža s gréckym menom. Ak by sme ho chceli preložiť do slovenského jazyka, tak by nám vyšiel Bohumil. Ide o symbolickú reč, ktorá v sebe zahŕňa všetkých, ktorí milujú Pána Boha. Adresátmi sú všetci bývali pohania, ktorí prešli vnútornou konverziou. A boli to mnohí ozaj hriešnici, s ktorými Ježiš spolu stoloval. A celá tá línia končí práve príbehom o „vyvrheľovi“ spoločnosti, Zacheovi. Veď aj taký človek má právo zakúsiť lásku, ktorou ho Boh neskutočne miluje. Je to vrchol evanjelia o vyvrheľovi, je to ozaj „učebnicový“ vyvrheľ. A my vďaka Zacheovi vlastne prejdeme vlastne celé Lukášovo evanjelium.
Celý príbeh začína teda veršom 1: „Potom vošiel (Ježiš) do Jericha a prechádzal cezeň.“ To je Boží projekt, keď Jeho Syn niekde vstupuje. Nedeje sa to náhodou. Na Kvetnú nedeľu myslíme na Pána, ktorý vstúpil do Jeruzalema. A my vieme, čo všetko potom nasledovalo. Ak niekde vstúpi, má to hlboký význam. Nič nezmyselného a náhodného sa v tom a pri tom nedeje. Pán povedal pri jednej príležitosti: „Mojím pokrmom je plniť vôľu Toho, ktorý ma poslal..“ (J 4,34) A Božou vôľou je, aby vošiel aj do Jericha. A podotýkam, kvôli jednému jedinému človeku. Tak, ako v príbehu o krste správcu kráľovnej kandáky (Sk 8,26-40) počujeme, že Filip sa má pripojiť k vozu, ktorý pôjde pustou cestou z Jeruzalema – do Gazy. Také priam „nasadenie“ nebies kvôli jednému jedinému človeku! A niečo také sa bude diať aj v Jerichu! Ide o najstaršie mesto na svete, inak nazývame aj „Mestom paliem“. Ježiš vchádza do mesta, aby osobne spoznal človeka. Vchádza akoby len a len kvôli nemu. Deje sa tak na základe nášho príbehu. Nie sú to poučky a definície, aký Boh je a aký má vzťah k človeku, ale Boh sa nám zjavuje a prichádza k nám – cez práve biblické príbehy. Odhaľuje sa ním v príbehu, kým všetkým On je pre nás. Ježiš je na ceste do Jericha. Toto mesto sa spomína 3x u Lukáša. Prvýkrát, kde čítame podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi (Lk 10,25-37). Potom druhýkrát pri stretnutí so slepcom pred Jerichom (Lk 18,35-43), pred stretnutím so Zacheom a naposledy je to v našom príbehu. Jericho je veľmi zaujímavé a pozoruhodné mesto. Príbeh o milosrdnom Samaritánovi začína: „Išiel jeden muž z Jeruzalema dolu do Jericha.“ (Lk 10,30) A ten padol lotrom do rúk. Potreboval akútnu pomoc. A zmiloval sa nad ním práve Samaritán. Židia sa s nimi nestretávali, pretože nemali čistý pôvod. Samaritáni boli potomkovia zmiešaných manželstiev medzi Židmi s ľuďmi s nežidovskými koreňmi. Pre Židov takýto človek bol pohoršením (stretnutie pri Jákobovej studni so ženou Samaritánkou – J 4. Pán Ježiš ho predstavuje ako príklad nasledovania hodný). Obraz, ktorý máme pred sebou, človeka idúceho medzi Jeruzalemom a Jerichom sa uskutočňuje práve v Ježišovi. Tak trochu s úsmevom môžeme povedať, že aj On pochádza zo „zmiešaného manželstva“ – Boh a človek. A tu možno pripomenúť verš z Jánovho evanjelia 8,48: „Či nehovoríme dobre, že si Samaritán a démonom posadlý?“ V konečnom dôsledku áno, len nie posadnutý démonom. Posadnutý láskou k blížnemu, v plnom nasadení! Ježiš je skutočne ako milosrdný Samaritán, ktorý keď prechádza, všíma si potreby človeka a uzdravuje jeho rany. Mnohí išli okolo Zachea, nevšimli si ho. Opovrhli ním vo svojom vnútri. Prechádzali popri ňom a nevšímali si ho. Nevstúpili do roly Samaritána. Boli voči nemu ľahostajní, pretože videli iba jeho zovňajšok. On bol „zlodej“, lebo bral si to, čo mu nepatrí, ale zároveň aj on bol okradnutý o prijatie, lásku, rešpekt. O toto všetko ho obrala jeho vlastná komunita. Ježiš mu to všetko vráti späť. A plným právom..
Mesto Jericho je veľmi zaujímavé aj geograficky. Je pod úrovňou mora, až – 250 m. Dostávame sa tak k nádhernému obrazu a teológii samotného Ježiša. Ježiš zostupuje do Jericha, aby mohol vystúpiť do Jeruzalema. Zostupuje, aby mohol vidieť realitu, zostupuje do hriechu, aby potom mohol vystúpiť na drevo kríža. Zostupuje, aby mohol vidieť Zachea tam dole, v hĺbke jeho srdca. Aj ty ho nechaj zostúpiť do hĺbky svojho Jericha. Ježiš vstupuje do tohto mesta aj kvôli našej minulosti, aby ten hriech „minulosti“ vyriešil raz a navždy. Vstupuje aj preto, aby nám požehnal v prítomnosti a pripravil pre nás skvelú budúcnosť.
Je to zároveň aj mesto, kde bola pestrá zmes kultúr, národov, náboženstiev a aktivít. Mohli by sme ho pripodobniť k nádvoriu pohanov. Bol taký priestor v rámci areálu Jeruzalemského chrámu, ktorý mohli navštíviť aj pohania. Ak Ježiš vyčistil chrám, vyčistil vlastne nádvorie pohanov – kde sa prudko obchodovalo a kde bola zmenáreň a peniaze sa vymieňali za chrámovú menu. To bol prudký zásah do toho všetkého, čo roky a vlastne aj stáročia – bez nejakej zmeny fungovalo. Ježiš si v Jerichu nevytvára bezpečnú zónu, v ktorej sa cíti pohodlne. Práve naopak – vytvára komfortný priestor naozaj pre každého. V tom Jeho „priestore“ túži poňať všetkých. To je to silové pôsobenie Božej lásky. A práve v takomto priestore Zacheus stretáva svojho „osobného“ milosrdného Samaritána.
Dnes si vlastne všímame dve kľúčové slová – vstúpiť a prechádzať. To je pohyb, nič statické v tomto príbehu nenachádzame. Tam, kde prichádza Ježiš, tam sa veci dávajú do pohybu. Hýbateľom je sám Kristus! To je Ježišova aktivita. On je hybnou silou celého tohto príbehu. V evanjeliu o Zacheovi je napríklad použité také slovo, keď sa pastieri, po oznámení anjelov rozhodnú ísť do Betlehema a pokloniť sa Dieťaťu Ježišovi (Lk 2,15). Ježiš vstupuje, aby prechádzal. No Ježiš nie je ako turista, ako napr. my, ktorí sme si počas leta niečo prišli obzrieť a pozrieť. Neprichádza bez plánu, ale vstupuje s jasným plánom. Vstupuje, aby našiel človeka. Ježišova misia je – stretnúť človeka. To je ten Ježišov projekt. Nič, čo sa bude diať neskôr, nebude súhrou náhod. Všetko bude naplnením Božieho jedinečného a duchovne exkluzívneho plánu – plánu s človekom, jeho záchrany a spásy. (pokračovanie o týždeň)