Stopy lásky

Albert  Schweitzer  (14.01.1875 – 04.09.1965)

    K osobnosti, o ktorej budem teraz písať, prechovávam úctu a rešpekt už najmenej 40 rokov. Tento človek ma veľmi zaujal  ešte počas štúdia na SEBF v Bratislave (1984-1989). Nepoznám všetky dôvody môjho vnútorného „nasadenia“ pre tohto človeka, ani vám ich nevysvetlím, ale prechovávam voči nemu veľkú úctu a hlbokú priazeň. To, čo konal, nekonal sám pre seba, ani pre svojich najbližších. Mal úžasnú „kariéru“, mal ešte mnoho pred sebou, svetové univerzity sa bili o to, aby mohol na ich pôde prednášať. On to odmietol, zvolil si ešte celkom inú cestu. Po dvoch doktorátoch, získal aj ten tretí, vyštudoval medicínu a kvôli malomocným odišiel do pralesa, do Afriky, do Lambaréne. Založil tam nemocnicu, ktorá dodnes nesie jeho meno.  Vo svojom živote pociťoval akýsi vnútorný dlh voči Afrike a voči všetkým tým oblastiam, ktoré sme kolonizovali. To bol jeho hnací motor, to ho poháňalo vždy dopredu.  A tento svoj pomyselný  dlh „splatil“ aj tým, že vlastne celý svoj život nasadil pre týchto ľudí s veľmi nákazlivou chorobou.   My,  Európania sme kolonizovali aj Afriku, narobili a vykonali tým pádom  tam, ale aj inde  aj veľa zla. A on niesol  na svojich pleciach tento „dlh“ a venoval sa týmto ľuďom. Vykonal pre nich veľké veci.  V roku 1952 dostal za to aj Nobelovu cenu, ktorú si ale údajne nestihol prevziať, pretože bol zaujatý službou pre týchto núdznych ľudí. Za honorár, či finančnú odmenu za túto cenu vo výške 1.milión švédskych korún – postavil jednu dedinu. Tie peniaze nepoužil pre seba, pre svojich blízkych, pre svoju rodinu. Investoval ich do stavby a ďalšieho budovania. To mi pripomína môj obľúbený  citát: „Skutočnú hodnotu nemá to, čo urobíme pre seba, ale pre iných.“ Tento citát pochádza tiež od Alberta, ale Einsteina (1879-1955), zakladateľa teórie relativity. 

    Na počesť tohto velikána usporiadame koncert v našom cirkevnom zbore Vysoké Tatry – 27. septembra 2025 v Tatranskej Lomnici. Hrou na organ nám poslúži  Marta Gáborová zo Žiliny  a na priečnej flaute bude hrať Miroslav Hanáček. Chceme tejto osobnosti vzdať úctu a česť pri práve  dnešnom 60. výročí jeho odchodu do večnosti. Prežil plných 90 rokov v tejto časnosti, Pán Boh ho obdaril ozaj dlhým životom – pre službu lásky blížnemu. Za tak dlhý život sa dá vykonať veľmi veľa. Ktosi vyslovil takú myšlienku: „S ľudským životom je to ako s básňou, nezáleží  na dĺžke, ale na kvalite.“  Pri básni nerozhoduje dĺžka, ale  kvalita. Rúfusove básne sú krátke, sú veľmi výstižné. Pri Schweitzerovi  ďakujeme aj za dĺžku, aj za kvalitu. Ďakujeme za jeho požehnaný život, za stopy lásky, do ktorých môžeme vstúpiť v zmysle diela, ktoré vykonal v prospech malomocných. On sám povedal tento citát, ktorý mám veľmi rád: „Jediné, čo bude dôležité, keď raz odídeme z tejto časnosti, budú stopy lásky, ktoré po sebe zanecháme.“  A on ich naozaj po sebe  –  aj  zanechal.  Tento citát ste odo mňa už mnohokrát počuli. Používam ho v spojitosti so Szontaghovcami a mnohými tými, ktorí v minulosti v našom cirkevnom zbore slúžili na slávu Božiu. Nežili pre sebe, ani sebe nezomreli. Tak to vyslovil ap. Pavel: „ Nikto z nás totiž nežije sebe a nik sebe neumiera. Lebo ak žijeme, Pánovi žijeme,  ak umierame, Pánovi umierame. A tak či žijeme, či umierame, Pánovi sme.“ (R 14,7-8)  Do stôp veľmi radi vstúpime, ak myslíme najmä na zimné obdobie, keď  je veľa snehu a niekto  pred nami už tou cestou prešiel,  tak my tieto stopy veľmi radi použijeme. Iba tak ľahúčko do nich „vkĺzneme“..  Poznáte to veľmi  dobre z vlastnej skúsenosti. Niekto tu bol pred nami, niekto slúžil svojmu blížnemu, nežil pre seba, len pre svoje potreby, ale zaujímal sa aj o potreby tých druhých. To je ten Milosrdný Samaritán (Lk 10,25-37), ktorý má oči a vidí človeka na ceste, ktorý sa dostal do ťažkej situácie – a pomôže mu, skloní sa k nemu.  Nemá klapky na očiach, ale naopak vidí naširoko, naďaleko. To je podobenstvo o takom človeku v Lukášovom  evanjeliu, ktorému sa budeme už čoskoro venovať na našich biblických hodinách.  Tým milosrdným Samaritánom bol predovšetkým Kristus, pretože On bol a stále je Ten, ktorý sa skláňa k človeku. A Kristus mnohých takto mnohých  inšpiroval, aby sa priam až zodrali v službe pre blížneho. A bol to aj Albert Schweitzer. A iste, aj mnoho ďalších.

    Čím všetkým bol? Bol to alsaský náš protestantský teológ, filozof kultúry, muzikológ, klavirista, organista, významný etik a novozákonník. Ja by som sa mu týmto článkom  chcel venovať ako predovšetkým skvelému interpretovi Bachovej hudby. Peniaz na lieky pre malomocných si zarábal práve hudbou – klavírnymi koncertmi po Európe. Bol vynikajúcim organistom svojej doby. Už v deviatich rokoch hral pri bohoslužbách na organe v alsaskom Gunsbachu a ako stredoškolský študent  sa začal zoznamovať s Bachovým dielom. Bol spoluautorom novej kompletnej edície Bachových organových prác. Peniaze z koncertov použil ako finančný príspevok do svojej vybudovanej nemocnice v Lambaréne. Takto koncertoval aj v Prahe, v kostole sv. Michala v Jirchářích, kde má na kostole aj pamätnú tabuľu. Bolo to v roku 1923 a 1928. V tom chráme sa občas ocitneme, keď ideme do Prahy na rodinnú návštevu. A vždy mám z toho pobytu aj v chráme taký blahodárny jedinečný, priam duchovne exkluzívny  pocit, keď si pomyslím, že práve tu koncertoval Schweitzer v roku 1923, keď sa narodil môj otec Jozef v Kojaticiach. Nielen on, ale napr. aj br.  Pavel Slančo, dlhoročný senior z Čerenčian.  Tento rok ma už dávno upútal na predmetnej tabuli a cítim také „premostenie“  aj cez tohto výnimočného organového majstra – pred vyše 100 rokmi, keď na svet prišiel práve môj otec. A Schweitzer už koncertoval po Európe.  A takých parabol a spojív je s touto osobnosťou viacero. Aj z tohto dôvodu mi je blízky.

    Iste, bol to významný aj náš teológ. V roku 1906 publikoval dielo: Pátranie po historickom Ježišovi, ktoré mu získalo veľmi dobrú reputáciu.  Dobré meno priniesli okrem bádania Novej zmluvy aj ďalšie teologické štúdie obohatené o lekársky pohľad  do danej tématiky: Psychiatrická štúdia Ježiša (1911) a Mysticizmus apoštola Pavla (1930). Väčšinu svojho života prežil v Lambaréne, nachádzajúcom sa v súčasnej Gabonskej republike, v Afrike. Po absolvovaní štúdia medicíny v roku 1913 tam odišiel spolu so svojou manželkou založiť nemocnicu do blízkosti už existujúcej misijnej stanice. V roku 1914 začala prvá svetová vojna,  po jej skončení v roku 1918 a sa venoval  práci lekárskeho   asistenta a pomocného pastora v Štrasburgu.

         Vráťme sa však ku Bachovej hudbe. Je geniálna,  nadčasová a.. doplňte – čím je pre vás.. Pripomeňme si pomerne známu epizódu  z Bachovho života. Myslím si, že by to bolo vhodné aj v spojitosti so Schweitzerom.  Jedného zimného večera mal koncert. Mal uviesť svoje nové dielo. Dostavil a na dané miesto.  Očakával, že kostol bude plný, ale na koncert nikto neprišiel.  Bach svojim hudobníkom povedal, že budú hrať podľa plánu. Tí si však  mysleli, že koncert bude zrušený. Bach s tým nesúhlasil.  Všetci následne zaujali svoje miesta. Bez otáľania Bach zdvihol svoju dirigentskú paličku a celkom prázdny kostol naplnila majestátna hudba. Aj keď na koncert nikto neprišiel, v hľadisku sedel Boh. Takú mal osobnú skúsenosť Bach. Hral pre toho Najvyššieho, aj keď nikto nebol v hľadisku. Aj to má zmysel. A samotný náš lekár z Lambaréne túto jeho hudbu tak miloval, pretože o nej tvrdil: „Bachova hudba má metafyzické  posolstvo a je v nej presah z časnosti do večnosti.“

    Týmito pár riadkami som len tak skromne chcel vzdať česť a úctu človeku, ktorý zasluhuje našu pozornosť. Nemôžeme na neho zabudnúť. Dnešné 60. výročie jeho odchodu do večnosti je k tomu veľmi vhodná príležitosť. V januári tohto roku bolo 150. výročie jeho narodenia. Začiatkom roka bolo publikovaných viacero aj odborných článkov tejto výnimočnej osobnosti.  Môj článok nie je odborný, ale duchom vrúcny –  napísal som o ňom to, čo viem, čo som si o ňom prečítal a preštudoval za tie roky, počas ktorých prechovávam úctu k nemu. Tak ich aj, prosím prijmite. Takmer tri hodiny som venoval napísaniu tohto textu. Nebol to pre mňa rozhodne stratený čas.  Niečím ma to stále  napĺňa  –  písať o ľuďoch, ktorí nežili pre seba. Je to motivačné v mnohom pre mňa osobne. Ich odkaz a duchovný testament potrebujeme šíriť ďalej.  Svet často opakuje: „Urob niečo pre seba!“ Náš Pán nás motivuje: „Urob niečo pre iných!“  Schweitzer si zvolil to druhé.   Keď si dáte toto meno do vyhľadávača, tak vám  vyhodí aj jeho 170 motivačných citátov pre život. Sú veľmi povzbudzujúce.  Tak na záver ešte aspoň jeden, mne tiež veľmi blízky: „Skutočne šťastní ľudia sú len tí, ktorí hľadali a aj našli spôsob, ako môžu slúžiť.“