Stretnutie pri Jákobovej studni III
(Dokončenie) Záver príbehu sa odohráva v príchode učeníkov, ktorí odišli nakúpiť jedlo. Divili sa, čo sa všetko – pokiaľ boli mimo – odohralo pri studni, ale nikto sa neodvážil to okomentovať. Ešte nevedia a ani netušia, že tento starý poriadok „nekomunikácie“ je už prekonaný práve v ich Majstrovi Ježišovi a prichádza vskutku niečo nové a pozoruhodné. Je to vlastne prvá lastovička. Tá ešte síce nerobí leto, ale prídu ďalšie a ďalšie stretnutia, napr. aj na pohanskej pôde so ženou Sýrofeničankou (Mt 15,21-28). A kde je tá žena z nášho príbehu? Stratila sa nám? Medzičasom odišla do mesta, nechala tam džbán. Zabudla ho? Už ho nepotrebovala? Zaujímavý detail je v závere opisu tohto príbehu, keď Ján píše, že už akoby o vodu ani nešlo. Voda ju tam vlastne priviedla, tá základná potreba života a od studne beží preč s vodou „vyššej kvality“, vodou nepominuteľnou. Rozbehla sa do mesta, na džbán pravdepodobne zabudla. Našla vodu, ktorá ju bude až do konca života „držať nad vodou“, ako to spieva jedna stále populárna slovenská hudobná skupina. Vždy keď bude k studni prichádzať, spomenie si na Toho cudzinca, ktorý sa jej ako prvý prihovoril. Kto vie, akú mali podobu jej ďalšie príchody k studni, či už začala naberať skoro ráno, alebo neskôr večer.. O tom už nič nevieme. Akú podobu by mal jej život, keby ho vôbec nebola stretla.. Akú podobu by mal náš život, keby sme Spasiteľa sveta neboli stretli a keby sa nám nebol dal poznať. On je vo všetkom iniciatívny. On všetko začína, On je ten, ktorý nás prvý miluje. Túto iniciatívu opäť zaznamenal Ján v liste: „My milujeme, lebo On prvý miloval nás.“ (4,19)
Akú podobu dostal jej ďalší život v každom novom dni jej života.. Môžeme sa iba domnievať, že iba tú najušľachtilejšiu. S naplnením života i každého nového dňa jej putovania. Po Ježišovom seba-zjavení beží do mesta, bez džbánu, aby po osobnej skúsenosti s Ježišom vyrozprávala aj iným, čo sa jej prihodilo. To, čo s ním zažila je dostatočné na to, aby sa rozbehla k ľuďom. Predtým sa ich stránila, teraz ich potrebuje, aby im všetko vyrozprávala. Vychádza zo svojej tajomnej 13. komnaty. Už sa viac nebude skrývať. Už nemá dôvod. Stretla „muža“ svojho života.. Toho pravého na celý život. Nielen pozemský, ale aj večný. A tak sa ona sama stáva „prameňom vody prúdiacim k večnému životu“, keď aj iným chce o tom rozpovedať, čo s Ním zažila. Dal sa jej poznať, vyšiel jej duchovne v ústrety, neodsúdil ju. Všetko tomu nasvedčuje, že aj svojich rodákov chce pozvať k Nemu. Pozývajme k Ježišovi. To je evanjelium, keď sa jeden žobrák stretne s druhým žobrákom a povie mu, kde sa dá dobre najesť. Ona sa už duchovne „najedla“, no nebol to ešte celkom hlavný chod, bol to iba „predkrm.“ Aj ten však stačil, aby nezostala na mieste, ale bežala do mesta Sychar. Veľa sa toho zmenilo v jej živote na pravé poludnie. Nechcela stretnúť nikoho – a stretla samého Boha! Má „podozrenie“ hraničiace s istotou, že ten neznámy cudzinec je očakávaný Mesiáš! Veď kto iný by jej mohol rozpovedať to všetko, čo predtým robila. Ale aj to málo stačí, aby ju to úplne a naplno „rozpohybovalo“.. A veci sa začali diať.. „Veci“ jej života sa dali do pohybu. To je kresťanstvo v akcii, nič statické, ale v pohybe. Toľko pochopila, že si to nemôže nechať pre seba. Kde sa dá dobre najesť? Aj dnes? A dobre sa občerstviť? Kde nájsť vodu života? No predsa pri Ježišovi! Priamo v Ňom! Príbeh aj zo Starej zmluvy v tomto smere môže byť pre nás poučný. O tom, čo zažijeme s Bohom, s Jeho synom Ježišom Kristom, si jednoducho nemôžeme nechať pre seba. Aby sa vytvorila reťaz, tá pomyselná a dnes tak potrebná štafeta, potrebujeme to povedať iným a zdieľať s inými.. Štyria malomocní v istom príbehu si v istej chvíli povedali: „Nerobíme správne. Tento deň je dňom dobrých správ a my mlčíme.“ (2 Kr 7,9) Táto žena si to jednoducho nemôže nechať pre seba. Je to deň, ktorý pre ňu učinil Hospodin. Jasá a raduje sa.. A hlavne nemôže mlčať!
Učeníci nakúpili jedlo a v závere príbehu nabádajú Majstra, aby jedol. A opäť vznikne nedorozumenie, ako pri vode pri studni. Pri slove „jedlo a pokrm“ Pán Ježiš myslí úplne na niečo iné. Po slove „jedz“ – Ježiš povie, že mojím pokrmom je plniť vôľu Toho, ktorý ma poslal. Učeníci ešte nepoznajú chlieb, ktorým je život a ktorým je sám Ježiš (J 14,6), tak, ako žena hneď nepoznala živú vodu, ktorou je Ježiš. Učeníci nechápu, ako nechápal Nikodém, ani Samaritánka. Ale všetko má svoj čas (Kaz 3,1). Pán Ježiš hovorí svojim učeníkom: „Ešte mnoho mám vám povedať, ale teraz neznesiete.“ (J 16,12) Duch pravdy, ktorý príde, ten všetko objasní. Tajomstvo Ježišovho poslania je v plnení Otcovej vôle. Ježiš o tú Otcovu vôľu zápasil v Getsemane, definitívne si ju osvojil, stotožnil sa s ňou navždy. A zavŕšilo sa to na Goglote. Ježiš v príbehu k záveru pokračuje v opise žatvy, ktorej je tak veľa nielen v Samárii. Nie tak dávno bola žatva aj pod Vysokými Tatrami. Ako chalpcovi z dediny mi je tento obraz veľmi blízky. Tej žatvy je tak veľa aj v našom prostredí. V našich rodinách, v našom cirkevnom zbore, v našich veľhorách. A v anšom príbehu Pán konštatuje, že sa polia „zabelili“ k žatve (J 4,35). Vidieť tie lány oblia zrelé k žatve, aj pod našimi horami, je vždy pre mňa veľmi pôsobivé. V meste Sychar bolo mnoho žatvy. V celom Izraelskom národe. Pán sa potom obrátil na učeníkov, hovoril im o evanjelizácii. A tá je tak potrebná dnes, podať „štafetový kolík“ evanjelia ďalšej našej generácii. Pán vyučuje a pripravuje svojich na to, čo neskôr napísal ap. Pavel: „Ja som zasadil, Apollo polial, ale Boh dal vzrast.“ (1 K 3,6) A opäť má tento príbeh rozmer „monokulturálny“, pretože hovorí so Židmi. Tieto dve roviny sa prelínajú týmto príbehom ako červená niť. Až pribehnú Samaritáni z mesta, po oznámení ženy a jej vypočutí Ho prosia, aby zostal u nich. A zostal ešte dva dni. Samaritáni stoja o Jeho prítomnosť. V evanjeliu podľa Lukáša čítame (13,31-35), ako farizeji hovoria Ježišovi: „Vyjdi a odíď odtiaľto, lebo Herodes Ťa chce zabiť.“ V danej chvíli sa maskujú Herodesom. V tom je ich pokrytectvo. My naopak prosíme s Emauskými učeníkmi a ich prosbou: „Zostaň s nami, lebo sa už zvečerieva a deň sa nachýlil.“ Či ako spievame v pôste slovami predspevu: „Neopúšťaj nás Hospodine!“ Aký kontrast a paradox – odíď – a – zostaň! Zostal v Emaus, aj keď len na chvíľku, k večeri. V meste zostal dva dni. Čo všetko sa dá stihnúť aj za pár hodín?! A tí, čo takto prosia, spoznávajú identitu Mesiáša. Je to na samaritánskej pôde. Objavenie identity Mesiáša, ktorý má prísť je v tomto stretnutí mimo hranice Izraela. Ten čas sa naplnil. Ide o prvé vyznanie viery v Mesiáša, že On je Spasiteľom sveta, a zároveň o prvé vyznanie z úst ženy – a to ešte Samaritánky! V meste Sychar počúvajú dva dni. Viera je z počúvania a počúvanie skrze slovo Kristovo. (Rim 10,17) Platí to až dodnes. To poznanie sa mocou Ducha Božieho dostalo až k nám, až do posledných končín zeme (Sk 1,8). Sme Jeho svedkami a ctiteľmi -v duchu a v pravde. Ježiša poznávame cez počúvanie Jeho slova. Ďakujeme, že máme k tomu uši, ale aj srdce. Kto má uši, nech počuje (Mt 13,9) aj dnes mocnú zvesť evanjelia tohto mocného príbehu jedinečnej veľkej biblickej kapitoly. Nech počuje – a uverí skrze Božieho Ducha celým svojím srdcom. Ako oná žena.. Haleluja Amen