..ako noty na osnove
Koncom augusta sú pranostiky, ktoré majú čo do činenia už aj s jeseňou. Tak napr. : „Na svätého Ľudovíta začína sa jeseň sýta.“ Dnes je Ľudovíta, včera bolo Bartolomeja a my sme si pripomínali tzv. Bartolomejskú noc, na kráľovskú svadbu vo Francúzsku, kde bolo zavraždených mnoho francúzskych protestantov – hugenotov. Inak sa volá aj Parížska krvavá svadba, ktorá sa konala z 23. na 24.augusta 1572. Priamo počas noci zabili vyše 3.000 ľudí na príkaz kráľa Karola IX. Aj im patrí naša vďačná spomienka, keď leto ide do finále a máme pred sebou už posledný augustový týždeň. Jeseň sa pomaly začína prebúdzať – zvieratá a nebeské vtáctvo má v sebe ten vnútorný pocit, či poznanie, že sa tak deje. Jeseň je na spadnutie – obdobie pestrosti na rôzny spôsob je na ceste k nám. „Jeseň je tichý šepot stromov, ktoré sa lúčia s letom. V každom opadanom liste je ukrytý kúsok leta, čo dozrelo. Jeseň nás učí,, že aj konce môžu byť krásne.“ Takto to pôsobivo opísal neznámy autor. Jarabina sa už červená, bociany krúžia nad našimi hlavami. Už som o nich nedávno písal, ale nedá mi ich ešte zmieniť v kontexte, že taký prorok Jeremiáš (8,7) o nich píše – a má dôvod: „Aj bocian v povetrí pozná svoj čas, hrdlička, lastovička i žeriav dodržiavajú čas svojho príchodu, avšak môj ľud nepozná poriadok Hospodinov.“ Prorok má dôvod o nich písať – to tvorstvo vie rozoznať všetky tie „znamenia časov“, keď sa sťahujú a odlietajú do teplých krajín. Spomína sa tam aj lastovička – na tú sa dnes chcem bližšie zamerať. Tvorstvo pozná svoj čas, Hospodinov ľud nepozná poriadok Hospodinov. Tak, ako sme to počuli včera, na Kajúcu nedeľu – Jeruzalem bol zborený preto, že nepoznal čas svojho navštívenia (Lk 19,41-48). Nevedel, nebol schopný si tú danú mu milosť v čase priamo „vychutnať“ tak, že ju mohol prijať v čase, keď bola mu darovaná. Nebeské vtáctvo vie tie okamžiky rozpoznať v zmysle, že sa je potrebné sa „pobaliť“ a sťahovať tam, kde je teplejšie. Aj z dôvodu potravy, aj z dôvodu klímy. A my ich tak trochu aj závidíme, že to „balenie“ vôbec nemajú komplikované, veď nemajú toho až tak veľa, vlastne nemajú nič – a odchádzajú. Zanechajú aj svoje prechodné domovy, hniezda – a idú ďalej. Idú bližšie aj k moru, k tomu, pri ktorom my tak radi letujeme a prežívame čas voľna, oddychu, relaxu a prázdnin. My tam letujeme, my sa tam na pár dní „presťahujeme“ a oni tam odlietajú, aby prežili vlastne celú zimu. Je to ich „zimovisko“, to, čo my nazývame naším letoviskom. To by mohol byť aj dobrý obraz pre náš život. Aj my sme ako sťahované vtáky, sme tu len prechodne – a máme sa raz vysťahovať do lepšieho a nepomerne aj krajšieho sveta. Aj keď je aj ten pozemský veľmi krásny. A zažili sme to aj počas leta, keď sme videli to všetko, čo sme videli. A čo všetko sme ešte nevideli. A ap. Pavel píše tie známe slová: „Ani oko nevídalo, ani ucho neslýchalo, ani na srdce nevstúpilo, čo pripravil Boh tým, ktorý Ho milujú.“ (1 K 2,9) Máme sa rozhodne na čo tešiť.
Vráťme sa opäť k lastovičkám. Počas jari, až do leta som mal takú sériu na pokračovanie s názvom la(sto)vička. Je to aj taká slovná hračka. Je to predovšetkým lavička, pod mojou brezou za farou vo dvore. A lavička je vlastne aj lastovička, ak tam doplníme číslovku sto. Je to taká hra, je to naše slovenské „scrable“ hrať sa so slovami na rôzny spôsob, čo mi vôbec nie je ďaleké. Práve naopak. Nielen bociany, ale aj lastovičky sa už zhromažďujú po tieto dni, už sa „reťazia“ na drôtoch vedenia, čo je veľmi pôsobivé v čase, keď končia letné prázdniny. Poznajú svoj čias, len Boží ľud, pôvodne Izrael nevedel ten čas duchovne správne rozpoznať. A aj dnes sa to opakuje, že to tvorstvo to vie vycítiť – podľa slnka, dĺžky dní a z ešte mnohých iných dôvodov a príčin. A my vieme rozpoznať aj tie duchovné znamenia v tomto svete? Pozerajme na to všetko, čo sa deje okolo nás, vnímavým a pozorným okom, okom a očami nášho srdca. Veď práve to najdôležitejšie je očiam neviditeľné, čo nám odkazuje aj Malý princ. A tie lastovičky sa ozaj zgrupujú, ako bociany a pripravujú sa na odlet – za lepšími podmienkami pre ich živobytie. To reťazenie je veľmi pôsobivé – a mne to pripomína noty na osnove. Ktovie, aká melódia by sa podľa ich rozmiestnenia dala zahrať. Aká by to bola hudba – asi najpravdepodobnejšie – melódia odchodu a lúčenia. Tak, ako hudobný skladateľ ukladá noty na notovú osnovu, tak si lastovičky sadajú na vedenie – jedna vedľa druhej. Prišiel ich čas a spievajú melódiu na rozlúčku. O rok, ak Pán dá prídu opäť. To je, ako keď Vivaldi skladal svoje hudobné dielo, keď prišla na rad jeseň, tak musel chcel priradiť noty typické práve pre toto ročné obdobie. A to sú aké? Uvažoval iste niekedy nad tým? Čo je však pozoruhodné a neprehliadnuteľné, tie tvory v povetrí odlietajú spoločne – nie sólo, či každá za seba. Idú ako skupina – aj keď počas leta žijú sólovo – zakladajú si rodiny, hniezdia, starajú sa o mlaď. A keď príde ich čas, tak odchádzajú spoločne. V tom je aj pozoruhodné posolstvo, že ak je ich viac, ak sú to celé húfy, tak sú viac chránené a na tak ďalekú cestu potrebujú pocit bezpečia. A vieme, že ak letia a odchádzajú aj divé husi, letia v tvare písmena V – pretože sa im aj ľahšie letí a lieta, spotrebujú menej energie, ako keby leteli sólo. To spoločenstvo je pozoruhodné – význam má aj pre náš život, keď ideme do spoločenstva. Sme jeho súčasťou, ale keď potom príde „náš“ čas, tak odletieť musí každý sám za seba. Nikto nás v tom nezastúpi. V tom je tá osobná zodpovednosť pred naším Pánom, ktorú má každý z nás za seba. Pamätajme aj na to. Neznámy autor nám pripomína: „Jeseň nám ukazuje, aké krásne je nechať veci odísť.“ Tak aj lastovičky necháme odísť a letieť ďalej, tam, kde to majú vo svojom vnútri zakódované.“
O lastovičkách som našiel ešte jedno zaujímavé miesto, v Žalme 84, v. 4: „Aj vtáča našlo si domov a lastovička hniezdo, kde ukladá si mlaď: oltáre Tvoje Hospodine mocností, Kráľ môj a Boh môj.“ Aj vtáča potrebuje zázemie, tak aj človek potrebuje svoj chrám, svoje duchovné bydlo. Aj v tom je odkaz prírody pre nás, memento, ktoré nám dáva náš Stvoriteľ – že také miesto, kde nachádzame útočište, je a môže byť aj náš chrám. Pre úsmev – často sa mi stáva, že si lastovičky pletiem s belorítkami. Aj vám sa to stáva? Teraz už viem, že rozlišovacím znakom je červený podbradník, ktorý belorítka nemá. Lastovička si stavia hniezdo z blata, prilepené vo vnútri budov (stodoly a maštale) a belorítka si stavia uzavreté hniezdo s malým kruhovým vletovým otvorom – najčastejšie pod rímsami domov zvonka. A lastovička lieta nízko nad poľami a lúkami, loví hmyz blízko zeme. Belorítka lieta vyššie vo vzduchu, nad dedinami a mestami, loví drobnejší hmyz. Podľa toho všetkého napísaného, v našich končinách prevažujú belorítky. No aj spolu s lastovičkami patria do triedy lastovičkové. Takže vlastne píšem o belorítkach, aj keď myslím na lastovičky (s úsmevom). A zároveň si uvedomujem , že lastovičku som už naozaj dávno nevidel.. A už si ich asi nebudem mýliť (na zábere belorítky).
Toto sťahované vtáctvo vie, že majú tak málo času – vlastne iba jedno leto na to, aby pripravili potrebné zázemie, priviedli na svet svoje potomstvo, ďalšiu generáciou. A potom ďalej tisícky km preč z nášho prostredia. Žijú tak naozaj naplno, nevenujú sa žiadnym zbytočnostiam. A potom si jednoducho odletia. Je to priam obdivuhodné. Vedia, že ich čas je ohraničený – pre to, čo majú vykonať počas jedného leta. A tu prichádza tiež výzva a memento pre nás ľudí, ako pracujeme s časom, ktorý nám bol daný k dispozícii. Čas je milosť, čas nie je samozrejmosť. Aj takúto múdru myšlienku poznáme: „Čas je to, čo chceme najviac, ale čo najhoršie ho využívame.“ (W.Penn) Alebo myšlienka mysliteľa Senecu: „Nie je dôležité, koľko času máme, ale ako ho využijeme.“ A lastovičky, či belorítky, či bociany – to vedia umne všetko. Využiť daný čas milosti Božej, darovanej im pre jedno leto života. A iný tiež nemenovaný autor to vyslovil takto: „Čas nebeží, on sa len ticho prelieva cez naše dni. Plynie čas, no spomienky sa zastavia v srdci.“
Aj takáto úvaha na konci leta nám môže prísť vhod, potešiť nás, obohatiť nás. Pár písmen do riadku, pás slov do vety – ako hudobný skladateľ skladá svoje dielo, tak sa kladiem slová vedľa seba, aby vzniklo mini-dielko pre potešenie a obohatenie vás, verných čitateľov. A za dve hodinky uzrie svetlo sveta. Mám z toho radosť a vďačnosť v srdci. Znásobenú tou vašou – aj radosťou, aj vďakou. Lastovičky a belorítky si sadajú vedľa seba tak, ako ich Hudobný Skladateľ Neba kladie vedľa seba. Sú naozaj ako noty na osnove. Pre naše potešenie, aj očí, aj srdca. A spievajú nám na rozlúčku. Tak im zamávajme na ich odlet do lepšieho pre nich sveta. Tak, ako sa lúčime s našimi blízkymi a neraz poviem na rozlúčke: „Venujme mu (jej) úsmev pre večnosť.“ Tak aj tomuto vtáctvu pred ich odletom venujme náš vďačný úsmev, že nám v mnohom skrášlili aj naše leto.. Ďakujeme nášmu Stvoriteľovi..