Spolu za jedným stolom

Ku Kajúcej nedeli

    Dnes, na vrchole leta slávime Kajúcu nedeľu. Je spomienkou, je mementom za dávnu históriu, na zničenie mesta Jeruzalema v roku 70 po Kristu.  Naplnilo sa to, čo Pán Ježiš  predpovedal:  „Nenechajú  v tebe kameň na kameni,  pretože si  nepoznalo času svojho navštívenia.“ (Lk 19,41-48) To  je úryvok z textu a odseku, keď náš Pán plakal nad  Jeruzalemom.   Historické okolnosti boli veľmi komplikované, Rimania obliehali Jeruzalem a nakoniec ho aj dobyli po frontálnom útoku na chrám 10. augusta 70. A Celé mesto zrovnali so zemou 8. septembra 70, keď ponechali len tri bašty, aby pripomínali zašlú slávu  Jeruzalema.   Len nedávno bola zverejnená informácia, že archeológovia objavili v Jeruzaleme dvetisíc rokov starú bronzovú mincu, vyrazenú krátko pred zničením samotného  chrámu. Minca pochádzal z roku 69 alebo 70, teda z doby po ukrižovaní Pána Ježiša  a bola  vyrobená židovskými povstalcami vo štvrtom roku veľkého povstania proti Rimanom. Minca bola vyrazená v období, keď mesto bolo obliehané, teda tesne pred zničením chrámu. Pán Ježiš Kristus  to predpovedal tými slovami, že nezostane kameň na kameni.  Na lícnej strane tejto mince bola nápis v starovekom hebrejskom písme: „Za vykúpenie Sionu“, čo odráža nádej povstalcov v posledných mesiacov boja. Konflikt bol ukončený pádom pevnosti Masady až v roku 73, na ktorú sa utiahli povstalci. Bola na vysokom kopci. A Rimania sa dostali tam tak, že navŕšili množstvo zeminy.  A tí, tam sa nachádzajúci, keď už nebolo uniku  –  spáchali všetci hromadnú samovraždu. Spomínam to aj preto, že aj archeologické vykopávky to priamo potvrdzujú, že sa tak stalo. To, čo predpovedal Ježiš, sa aj stalo. Je to vážne memento. Ako memento to, čo som nedávno spomínal, keď  mnísi v Červenom Kláštore nemohli medzi sebou hovoriť, museli mlčať a – ukazovali si dlane, ktoré obsahujú ten známy nápis: „Memento mori.“  Neviem, či vy to máte vo svojich dlaniach, ale ja to mám. Predvčerom sa stala jedna tragická udalosť, keď istý človek na Slovensku zachraňoval jeleňa, ktorý sa zakliesnil do plota. To zviera ho koplo tak nešťastne do tepny, že dotyčný človek vykrvácal a zomrel. Mal iba 50-rokov. Memento mori.   Či by si bol pomyslel. Že práve tam? Prečítajme si to opäť a nanovo v našich dlaniach,  je to  memento pre nás všetkých. Také memento je aj dnešná nedeľa.

        Dnes máme text zo Žalmu 65, jeho prvú polovicu. Je to pomerne známy žalm a text – aj na poďakovanie za úrody zeme – hlavne jeho druhá polovica. Aj to bude, ak Pán dá. V  tom žalme čítame: „Dobrotou svojou korunuješ rok.“ Ďakujeme za žatvu pod Vysokými Tatrami. Aj pre to bude ešte príležitosť  –  v októbri pri našej ďakovnej slávnosti.    V našom žalme 65 – je to poďakovanie za hojné Božie požehnanie. Píše sa o človeku, ktorý je blahoslavený, teda šťastný. Píše o ňom kráľ Dávid, ktorý sa za takého šťastného človeka mohol aj považovať. Píše ozaj z vlastnej skúsenosti, pretože aj jeho premohli jeho vlastné priestupky, keď spáchal hriech a do predných línii poslal Uriáša Chetejského chcejúc získať jeho manželku, krásnu Batšebu.  Iste, to je predovšetkým žalm 51, v ktorom prosí o srdce čisté, potom, čo zhrešil. Ale aj tento náš dnešný žalm odráža Božiu milosť, Božie odpustenie. Keď nás premáhajú naše priestupky, vieme, kde máme ísť. Vieme, na Koho sa môžeme obrátiť! Kde môžeme ísť.  Nemusíme, to určite nie,  nie je nasilu, to nie je povinnosť. Je to milosť vstúpiť v Jeho nádvoria – je to predsieň neba – chrám, ako o tom vravela často jedna naša sestra. Nie je to povinnosť – smieť vstúpiť v Jeho nádvoria.  Je to naše privilégium! A často nás premáhajú mnohé naše priestupky  – vtedy sa môžeme  nasýtiť   požehnaním Božieho domu. V ňom prijímame  odpustenie. To je milosť, zažiť Božie odpustenie v chráme. Iste,  aj mimo neho, doma v komôrke.

       Byť v Jeho nádvoriach, to je byť v Božej blízkosti. Tak o tom vydáva svedectvo žalmista: “Ale mňa blaží Božia blízkosť.“  (Ž 73,28) Blahoslavený, ktorý takto prebývajú v Jeho nádvoriach, takí, ktorých si Pán Boh pripúšťa do svojej blízkosti. Byť takto v Božej blízkosti je darom pre hriešneho človeka. Koho tam Pán Boh vpustí? Privilegované osoby?  VIP persony?  Uvažujme, kto sa často ocitol v blízkosti Božieho syna Pána Ježiša?  Tí, ktorí po tom veľmi túžili. Tých nemusel nikto naháňať k Nemu, že musia. Oni išli, lebo veľmi chceli! Kto to bol?  No predsa hriešnici!  Nie spravodliví, nie samospravodliví. Len a len hriešnici!  Veď to bola vždy, do istej miery aj veľmi pochybná spoločnosť. Hriešnici a colníci.  Kto z nás by si takých pripustil k telu? Kto z nás by dal takým ľuďom „povolenie“, aby porušili diskrétnu zónu a prišli k nám  celkom a tesne blízko. Bol to Boh skrze Ježiša Krista. A to bolo tak veľmi často. To opisujú evanjeliá! Hostiny, kde boli často hosťami práve takýto ľudí, boli takmer na dennom poriadku. Nešlo tam ani tak o jedlo, o plné žalúdky, aj keď aj dobré jedlo patrí k životu. Išlo o prijatie, predovšetkým! Náklonnosť a úctu k danému človeku, nech bol akýkoľvek.

  Kto z nás by teda si k sebe, na hostinu, na obed pozval  človeka s pochybnou povesťou? Alebo dokonca aj konkrétneho nepriateľa, ak takého máte? Hostina  –  to nie je iba príležitosť naplniť žalúdok, hostina v biblických časoch bola prejavom priateľstva, priazne, dôvery a aj tak dôležitého prijatia.  My dnes pozývame takých, čo máme v láske a úcte. Tak tomu bolo aj za čias Pána Ježiša. Žid si však nikdy nesadol za jeden stôl – ani s nepriateľom, ani s pohanom, ani s cudzincom. Spoločný stôl je teda nielen jedenie aj pitie, vždy znamená aj niečo viac. Nepozveme predsa  ľudí, o ktorých nikto nemá záujem. Kto by z nás chcel sedieť za jedným stolom s ľuďmi, ktorí vám ubližujú. 

     A predsa – Pán Ježiš prichádza k nám, ktorí sme Mu ublížili. K nám, ktorí sme sa stali defacto Jeho nepriatelia, keďže  hrešíme. Otočili sme sa Mu neraz chrbtom.  Mnohokrát ho ignorujeme. My nie sme hriešnikmi preto, že hrešíme. My hrešíme, pretože sme hriešnici. Prichádzame na svet, ako porušení ľudia. A k takým, porušeným hriechom prichádza Ježiš aj dnes. No nielen to. On nás dokonca pozýva k svojmu stolu.  Volá nás na hostinu, napriek tomu, že sme Mu ublížili. Nás,  pre ktorých trpel a umrel na kríži. Napriek všetkému tomu, akí sme, chce byť s nami – s hriešnikmi za jedným stolom. Tak to bolo pred 2000 rokmi, tak je tomu až dodnes. Farizeji a zákonníci  sa pohoršovali, že je v takom úzkom spoločenstve a  priam až prepojení s hriešnikmi. V Božom slove čítame ich otázku: „S hriešnikmi je a pije..“ (Mt 9,9-13) Musela to byť takmer Jeho každodenná realita.  Nielenže za jedným stolom, ale On nám dokonca vo Večeri Pánovej ponúka seba samého. Pod spôsobom posväteného chleba a vína. Nevadí Mu, že sme hriešni. Neodháňa nás preto, že sme Mu ublížili. Miluje nás takých, akí sme. Pri jednej príležitosti povedal: „Kto príde ku mne, toho nevyhodím.“  (J 6,37) To sami ľudia od neho odišli. A keď od Neho mnohí odchádzali, opýtal sa 12-stich: „Či aj vy chcete odísť?“  A Peter odpovedal za všetkých: „Pane, ku komu pôjdeme , Ty slová večného života máš.“ (J 6,68)

    U evanjelistu Matúša čítame: „Prišiel totiž Ján, ani nejedol, ani nepil a hovoria: démonom je posadlý. Prišiel Syn človeka, jedol a pil a hovoria: „Ajhľa, žráč a pijan vína.“ (Mt 11,18-19) Ani tak, ani onak. Ľuďom je naozaj veľmi ťažké vyhovieť.      No skutočná – Božia láska naozaj miluje. A Jeho láska si nevyberá objekt svojho milovania, ale miluje všetkých. Jeho láska nie je prieberčivá. Pán Ježiš  nás nepozýva,  že sme jeho priatelia, pozýva nás, aby sme boli Jeho priatelia. Aby sme sa nimi skutočne a naozaj aj stali!  On nás nepozýva preto, že Ho milujeme, pozýva nás preto, lebo On miluje nás. Náš vzťah nemôžeme stavať na našej láske k Nemu  – vieme – aká je. Stála, či nestála. Jeho vzťah je založený práve na láske, ktorú má On k nám. Mi milujeme len a len preto, že On prv miloval nás (1 J 4,16) Boh nás vo všetkom predbehol.  Môžeme a aj musíme stavať na Jeho láske k nám. Tá je tá istá, ako pred 2000 rokmi. Láska nikdy neprestane. Tá láska si nedáva podmienky: musíš sa polepšiť – musíš sa zmeniť, musíš napraviť svoj život. To tým všetkým, s ktorými stoloval nikdy nepovedal. Nikdy to od Neho nepočuli. Ježiš nikdy nemoralizoval. Jediné, čo Ježiš  povedal, ak niečo povedal, bolo slovo napr. dané žene hriešnici: „Choď a odteraz viac nehreš.“   (J 8,1-11) Dal pocítiť predovšetkým svoju blízkosť a náklonnosť a tá bola takým mocným liekom a terapiou, že došlo k uzdraveniu hriešneho človeka a vyslobodenie z otroctva hriechu. On neprehliada naše viny a hriechy. Nezatvára si oči pred našimi hriechmi. Dobre nás pozná, lepšie, ako my samých seba. Kristus nás dokáže prijať, lebo nám dokáže odpustiť. To nedokáže každý. Niekedy aj po rokoch – hnev a neodpustenie  sa dedí niekedy z generácie na generáciu. A to je cesta do pekla.

    Pozvanie  dnešnej nedele je-  do Božej  blízkosti,  v Jeho nádvoria a j tými slovami:  „Poďte ku mne všetci,  ktorí sa namáhate a ste preťažení a ja vám dám odpočinutie.“ (Mt 11,28) je to pozvanie do sféry vplyvu pravdy a pôsobenia Ducha Svätého. Pravda sa neponáhľa. Pravda má svoj čas. Tí archeológovia boli priam nadšení, keď sa potvrdili slová Krista: „Nezostane kameň na kameni.“  Ježiš má pravdu. Na slová nášho Pána vždy príde. Aj na tie, čo sa týka Jeho opätovného návratu. V tomto týždni ma oslovila myšlienka: „Kým si pravda obúva topánky, lož už obehne polovicu sveta.“  Je to tak. No pravda sa vždy ukáže a vždy vyjde na povrch! Tá má svoj čas a vôbec sa neponáhľa!  Ježiš Kristus je cesta, i pravda, i život. (J 14,6) Haleluja