Ešte stále letná úvaha
Sú pred nami ešte necelé dva týždne letných prázdnin. Leto ide do finále, prinieslo nám výdych a „vyjdenie zo zaužívaného“.. Aj takto by sa to dalo nazvať. Ktosi aj takto leto opísal: „Vlasy sú svetlejšie, pokožka je tmavšia, voda je teplejšia, drinky sú studené, hudba je hlučnejšia, noci sú dlhšie, život je lepší.“ Život v lete je zrazu iný – a s úsmevom, aj lepší! Áno, lebo vyjdeme zo stereotypu, z rutiny – trochu sa tak zhlboka aj nadýchneme. Slovenské príslovie konštatuje: „Keby nebol oddych, bol by iba vzdych.“ Až teraz som sa s ním zoznámil, doteraz som ho nepočul. Ďakujeme za čas pre oddych a výdych. A aj pre ten tak potrebný vždy – nový nádych. Leto nám to všetko, ako aj mnoho ešte iné ponúka. V prvom polčase leta bola sezóna, podľa svedectva mnohých hoteliérov priam katastrofálna. Daždivé počasie, chladno, vysoké cestovné v električkách – to bol refrén, ktorý bolo počuť ešte aj začiatkom augusta. No potom to prišlo.. A čo? No predsa leto! V tom druhom polčase prázdnin sa výrazne aj oteplilo, aj vyčasilo. Dokonca prišli aj tropické teploty, následne nápor turistov do Vysokých Tatier, preplnené cesty a tradične zápchy aj v našich veľhorách – aj na turistických chodníkoch, ale aj na tých klasických cestách. Preplnené parkoviská dokazovali, že naše veľhory sú stále veľmi obľúbenou destináciou , do ktorej sa mnohí veľmi radi vracajú. Vrchol leta – čo sa týka teplôt sme zažili pravdepodobne minulý týždeň, keď aj v nadmorskej výške 1.000 metrov nad morom, teda u nás v Novom Smokovci – bolo výnimočne teplo, priam až horúco. Tento týždeň priniesol aj isté zmiernenie vysokých teplôt – a prišla istá úľava. Astmatici o tom vedia svoje – čo prinesie taká búrka, aké osvieženie prináša a aj ponúka. Nie každá búrka je tak ničivá a deštruktívna. Nie každá búrka s mohutným vetrom odnesie strechu z domu. Vďaka slnečnému a letnému počasiu počas minulého týždňa bola žatva už aj pod našimi veľhorami. Už aj k nám dorazila. Dočkali sme sa. Je to vždy pre mňa veľmi pôsobivý obraz, ako pre chlapca z dediny. Na dedine to bola vždy veľká udalosť, k nám do Kojatíc pri Prešove vždy prichádzali na výpomoc z Cejkova, z okresu Trebišov. A nedávno som sa pri jednej príležitosti stretol s jedným pánom, ktorý pohádzal priamo z Cejkova a je v mojom veku a pamätá si, ako k nim prichádzali kombajnisti od nás, z Kojatíc. Bola to v danom čase, v 70-rokoch minulého storočia vzájomná výpomoc. Tak sme si trochu zaspomínali. My, ktorí sme toto zažili – a nezažili už to súkromné hospodárenie, vieme aj napriek tomu, že chlieb sa na náš stôl dostáva nie až tak ľahko, ako to pre niekoho sa zdá, a niekedy možno aj vyzerá! A tak je to prepojené aj v tej duchovnej oblasti, čo konštatuje ap. Pavel – kto čo zaseje, bude aj žať (G 6,7).
Heslo druhého prázdninového mesiaca august je veľmi oslovujúce: „Boh mi pomáhal a tak tu v tento deň stojím, ako svedok.“ (Sk 26,22) To je slovo apoštola Pavla, ktoré prichádza v závere jeho života – po všetkých tých peripetiách, po misijných cestách, ktoré absolvoval. V ohrození aj vlastného života – zvestujúc evanjelium nášho Pána Ježiša Krista. A my si práve po tieto dni čítame tieto texty z Tesnej brány. Aj my smieme rovnako, po tom všetko, čo sme zažili počas takmer dvoch mesiacov letných prázdnin vyznať, ako nám Pán Boh pomáhal v každom novom dni nášho života. Nebolo to však až tak ťažké, ako u ap. Pavla. Aj týmto článkom chcem vydať o tom svedectvo – ako svedok Boží, aj na tomto mieste. Mnohí mali ťažšie leto, keď sa lúčili so svojimi blízkymi. Po žatve, tej na poliach, príde žatva ešte aj iná, keď Pán „zožne“ klas nášho života. Aj o tom spievame v našom Spevníku: „Nedaj nám zabúdať, Otče, že my sme tvoj zvláštny klas, ktorý zožneš vtedy, Bože, keď sa mu naplní čas, pomôž s Kristom zotrvať, vieru láskou dokázať, o nech večne vďaka znie Ti zo sŕdc Tvojich vďačných detí.“ (ES 364,3) Naša spolusestra Alenka, ktorá koncom júla tohto roku, v polčase leta – pochovala svoju mamičku Margitu, to opísala takto: „Vedela som prosiť – nechaj mi Bože Gitchen ešte toto leto.“ Pán jej modlitby vypočul: nebolo to síce celé leto, bolo to v polčase leta, keď v deň menín Anny si ju Pán povolal k sebe v požehnanom veku 85 rokov. Pán rozhodol tak, aká bola Jeho svätá vôľa. A taká rozlúčka s veľmi blízkou osobou je vždy veľmi bolestivá, lebo roky spoločného života spôsobili, že tie rodinné a citové sa veľmi prehĺbili a v mnohom utužili. A keď sa trhajú, je to bolestivé, lebo tieto zväzky sú živé. A bolí to, keď sa trhá iba to, čo je práve živé. „Rozlúčka boli tak veľmi preto, lebo naše duše sú prepojené.“ (N. Sparks) Aj veriaci pri takýchto príležitostiach smútia, ale inak, ako tí, ktorí nemajú nádej (1 Tes 5,13). No ale stále platí to, čo vyslovil náš popredný básnik Vojtech Mihálik v jeden zo svojich básni: „Kde láska trvá, ani smrti niet.“ Pred pár dňami ma oslovila jedna rodina z Iliašoviec o službu pri pohrebe ich manžela, otca a starého otca. Výslovne si žiadali, aby rozlúčka bola v kresťanskom duchu, nie trúchlivá a smutná, ale plná radosti a kresťanskej nádeje. A ja odpovedám, že tieto rozlúčky už iba takto koncipujem, ako oslavu života – a víťazstvo života nad smrťou, aj keď sme na pohrebe. Už kedysi dávno odznela táto myšlienka autora, ktorý kresťanom ešte nebol: „Kto vie, či nie je život umieraním a smrť životom.“ (Euripides) S vďakou za tú službu aj pri rozlúčkach, ktoré nás neobchádzajú ani počas leta. Ako to napísal istý básnik: „Smrť nikdy neodpočíva, smrť má vždy pohotovosť.“ A my dodávame, že aj počas leta.
Leto prináša aj takéto rozlúčky – prejavy pominuteľnosti sú všade viditeľné okolo nás. Pri nedávnom jednodňovom výlete a pobyte v Červenom kláštore som počul, že miestni mnísi príliš medzi sebou nekomunikovali, mali do dokonca zakázané – a “pozdravovali“ sa iba tak, že dvihli svoje ruky a ukazovali svoje dlane, na ktorých je to známe zakódované: „Memento mori.“ V tom som sa celkom aj našiel, pretože tieto dve „M“ mám aj ja na svojich dlaniach. Prejavy pominuteľnosti sú už viditeľné aj v prírode – nakláňa sa to k jeseni. Bociany poznajú svoj čas a pomaly za zhlukujú a krúžia nad našimi hlavami a chystajú sa na veľmi ďaleký let. Bociany nájdeme aj v Biblii. Tak napr.: „Aj bocian v povetrí pozná svoj čas, hrdlička, lastovička, žeriav dodržiavajú čas svojho príchodu, avšak môj ľud nepozná poriadok Hospodinov.“ (Jer 8,7) Zdá sa nám, že trochu priskoro, ale podľa informácii dialo sa tak v prvej fáze odletu týchto vtákov do teplých krajín – už koncom júla a začiatkom augusta. Tak to je tiež isté memento – úkaz nad našimi hlavami. No nemusíme pozerať iba hore, stačí sa nám rozhliadnuť, keď v našom prostredí sa jarabina už pýri a červená – ani nie od hanby, ale preto, že už dozrieva. Prichádza jej čas. Ešte pred pár dňami som videl jej zelené bobule. A čas pokročil – chytá farbu – u nás v Tatrách je hojne zastúpená – takže tento symbol prichádzajúcej jesene je v našom prostredí neprehliadnuteľný.
Leto má teda svoje špecifiká a zákonitosti, leto má teda svoju „fyziku“ – aj takto by sa to dalo obrazne pomenovať. Fyziku som v škole nemal celkom v obľube, ale vidím, poznávam to, že fyzika je vlastne všade – s úsmevom. Pravdu mal môj profesor na gymnáziu, že fyziku do života veľmi potrebujeme – myslel tým asi to, že platia isté zákonitosti v našom ľudskom živote. Tak tomu rozumiem aj s odstupom času. V tomto kontexte fyzika leta má tiež svoje pravidlá – za ktoré sme veľmi vďační. Spomienky na leto sú stále svieže – na pobyt pri mori, na cikády v boroviciach – na liečivú každú kvapku Jadranu. Leto má svoju štruktúru – dni sú dlhé – je tu pohoda a relax- nemusíme sa tak viac obliekať a odev na sebe „vrstviť“. Osvieženie leta je vždy po ruke najmä pri pobyte pri mori. My suchozemci to doma takto „po ruke“ nemáme a aj z toho dôvodu za ním cestujeme stovky km. Kto by teda leto nemal rád – či pri mori, či niekde v horách.
Žatva pod Vysokými Tatrami je teda už vo finále – veľké baly slamy všade navôkol na podtatranských poliach dotvárajú kolorit augusta, už jeho druhej polovice. Pán Boh sa o nás stará. Nedá nám zahynúť. Pokiaľ svet bude svetom – bude platiť to mocné Božie zasľúbenie: „Dokiaľ však zem trvať bude, sejba ani žatva, chlad ani horúčosť, leto ani zima, deň ani noc nikdy nepominie.“ (1 M 8,22) Tieto slová vyslovil Hospodin po potope. Veľa veci sa zmenilo po nej. Ľudia pred potopou žili, podľa biblického svedectva oveľa dlhšie. Po potope sa už tak „dlhovekí“ ľudia nespomínajú. Veľa sa toho zmenilo. No nezmenila sa Božia láska, vernosť, jeho dobrota a vernosť. To čítame v tej 8. kapitole, v posledných veršoch: „Nebudem už pre človeka preklínať zem, lebo zmýšľanie ľudské je zlé od jeho mladosti a nebudem už biť všetko živé, ako som to robil.“ A potom nasleduje to mocné Jeho zasľúbenie. To sú zákonitosti, ktoré pretrvajú veky! To je tá „fyzika“ leta a nielen leta. To sú tie štyri ročné obdobia a ich striedania, čo sa pomaly začína diať všade navôkol nás. Bohu patrí vláda naveky! A zakončím takouto myšlienkou, ktorá je veľmi oslovujúca: „Boh je kruh, ktorého stred je všade a ktorého okraj nie je nikde.“ (Voltaire) Boh je vo všetkom, čo sa deje. Boh je v strede všetkého. Boh je kruh. Boh je naša fyzika. Boh je všetko vo všetkom.. Haleluja..