August, august II

     (Pokračovanie zo včera). Prvý prezident ČSR Tomáš Garyk Masaryk prehlásil: „Ježiš a nie Cézar!“  Do stredu dejín   postavil Ježiša Krista a  nie Cézara. A vôbec sa za to nehanbil. Tieto dve najznámejšie osobnosti starovekého sveta postavil vedľa seba a porovnal ich. Caesar, ktorý žil ešte pred cisárom Augustom, za čias republiky. Známy to rímsky vojvodca, politik a diktátor spomínaný v úvode tejto reflexie. Ježiš Kristus, narodený za vlády Augusta. Za vlády Júlia Caesara  bolo mnoho bolesti, utrpenia a  preliatej krvi. Ježiš bol jediným mužom v dejinách, ktorý s najväčšou láskou a pokorou kráčal cestou sebaobetovania až na drevo kríža.  Jeho smrť na rímskom kríži priniesla večnú slávu, v porovnaní s ktorou bola krása Ríma len ako kratučký západ slnka. Kto by si bol pomyslel, že vo verejnom prekliatí a utrpení kríža je ukrytá večná sláva kráľovstva, lásky a blízkosti nášho Boha. Kto mohol predvídať, že všetko tvorstvo na nebi a na zemi bude jedného dňa spievať: „Hoden je Baránok zabitý vziať moc, bohatstvo, múdrosť silu, česť, slávu a dobrorečenie.“ (Zj 5,12)  Rímska ríša zanikla, ríša Božieho kráľovstva je večná. Rozpadlo sa to, čo bolo založené na násilí, Božia ríša kráľovstva nebeského založená na láske je nepominuteľná.

     Uvažujme ešte ďalej. Július Caesar spolu s Augustom zreformovali a stabilizovali stále dovtedy  meniaci sa kalendár. Letné mesiace sú pomenované práve po nich. Ako vládli po sebe, tak aj prázdninové mesiace nasledujú jeden po druhom. Po júli  – august. A ako sa to dlho už opakuje.. A ako ešte aj bude!  Pokiaľ svet bude  svetom  –  ak dovtedy nepríde Pán.   Je hodno si to možno aj takým spôsobom pripomenúť.  Kto ale rozdelil epochu na dve časti? Komu sa to podarilo? Vojvodcom? Tyranom? Diktátorom? Kto menil ľudí – egoistov na obetavých,  pyšných na pokorných,  hriešnikov na svätých,  zlodejov, ktorí potom rozdávali svoj majetok tým, ktorých okradli (Lk 19,1-10). Kto zmenil vnútro človeka v jeho podstate? Kto zmenil až natoľko Maximilána Kolbeho, že dal svoj život za svojho spoluväzňa, manžela a otca? Stalo sa tak 14.08.1941 v Oswienčime. Pripomeňme si ho opäť a nanovo  v auguste, keď je tomu v týchto dňoch práve 84. rokov.  Ponúkol sa, dal svoj život za svojho  spoluväzňa. Ten príbeh asi aj dobre poznáte. Už neraz som ho spomínal. Františka Gajowniczka (13.3.1901-13.3.1995) zatklo Gestapo v Zakopanom a poslali ho do koncentračného tábora do Oswienčimu. Tam 31. júla 1941 utiekol väzeň z tábora. Dozorca vybral desiatich, ktorí pôjdu na smrť ako trest za útek – na výstrahu ostatným. Medzi nimi bol aj spomínaný muž. Zvolal, že má rodinu, manželku a deti. Počul to Kolbe a údajne povedal: „Som katolícky kňaz z Poľska, rád by som zaujal jeho miesto, pretože má ženu a deti.“ Zaujal jeho miesto naozaj! A skutočne a reálne! Spolu s ostatnými väzňami bol  trápený hladom a smädom. Do poslednej chvíle povzbudzoval ostatných, aby neumierali v beznádeji.  Štrnásť dní, teda najdlhšie vydržal M. Kolbe, potom mu dali  smrtiacu injekciu. To čo urobil, nebolo len nejaké gesto. Aká sila je v človeku, ktorý spontánne vyriekne takúto vetu a neváha zomrieť. Človeka 21. storočia to až zamrazí. Obetovali by ste život za niekoho, aby žil?  Dali by ste svoj život za toho, kto má rodinu, ktorá ho tak veľmi potrebuje? Malo to všetko nejaký zmysel? Má zmysel to, čo momentálne prežívate? Hermann Hesse, švajčiarsky spisovateľ a esejista, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru z roku 1946 píše: „Verím, že život, ktorému očividne chýba zmysel, predsa len zmysel má! Prijímam, že nie je v mojich silách pochopiť ten hlbší zmysel rozumom, som však ochotný slúžiť mu, aj keby som sa mal preň obetovať.. Vynasnažím sa uskutočniť to, čo život v týchto okamihoch odo mňa žiada, aj keby to protirečilo bežným zvyklostiam a zákonom.“

     Spomínaný zachránený zomrel nie tak dávno. Dožil sa požehnaného veku. S akým pocitom sa každé ráno prebúdzal a každý večer líhal? Čo myslíte? Nemal vo svojich myšlienkach a modlitbách svojho záchrancu? Netešil sa zo života, zo slnečného svitu, zo svojej rodiny? Neprekonával malichernosti iba úsmevom a mávnutím rukou a nevenoval sa tomu najpodstatnejšiemu v živote? Zažil dotyk lásky ľudskej, ktorá bola odleskom lásky Božej. Jeden umrel za jedného. Malo to zmysel. Mnohí aj dnes nasadzujú svoje životy za iných. Sú to záchranári, požiarnici a mnohí ďalší. Udalosti z posledných rokov, aj prázdnin ponúkajú mnoho takých svedectiev. Mnohí zomreli pri záchrane iných životov. Patrí im naša vďačná spomienka nielen za nasadenie vlastných životov, ale aj za tú obeť, ktorú priniesli.    Ale počin Kolbeho je predsa v niečom výnimočný. Jeho skutok poukazuje na Ježiša Krista. Jeden umrel za jedného.  (V tomto prípade teda desiati za jedného). „Láska Kristova spája nás.. Jeden umrel za všetkých, teda všetci umreli, a za všetkých umrel, aby tí, čo žijú sebe, nežili viac sebe, ale Tomu, kto bol za nich umrel a mŕtvych vstal.“ (2 K 5,14) S akým pocitom sme sa dnes ráno prebudili? Máme vo svojej mysli a srdci nášho záchrancu? Nezachránil nás ani Caesar, ani nikto iný! Ježiš Kristus a žiaden pozemský vodca, ktorý sa za „Spasiteľa“ vydáva.  Ježiš Kristus a nie cézar!  Zacitujme nanovo Luthera: „Nie striebrom, ani zlatom, ale svojou svätou a predrahou krvou, nevinným umučením a smrťou,“ a pripomeňme si tento jeho známy výrok. Je aktuálny a priam nadčasový aj po roku 2017, kedy sme slávili  500-výročie reformácie. Citujúc opäť nášho reformátora: „Boh je ako rozpálená pec plná lásky.“ Potrebujeme ešte niečo viac? Máli sa nám to? Sme mrzutí a bez nálady? Božia láska v Kristu je realitou najreálnejšou!  Najpodstatnejšia zo všetkého je láska. Láska Božia v Kristu v moci Ducha Svätého. Jej odozvou smie byť Tvoja láska v každom novom dni iba mocou  Božieho mocného Ducha.. Vo výveske na kostolných dverách v Klatovách v Čechách bol tento citát, ktorý možno považovať za motto nášho každodenného života v láske: „Viera bez lásky robí človeka fanatikom, majetok bez lásky robí človeka lakomcom, múdrosť bez lásky robí človeka malicherným, zodpovednosť bez lásky robí človeka bezohľadným, spravodlivosť bez lásky robí človeka tvrdým.“