Spomínajte na svojich vodcov  IV

Ján Lajčiak  (1875-1918)

     Po krátkej prestávke sa opäť vraciam k tejto téme, nateraz pravdepodobne poslednou,  štvrtou časťou. Dôvodom je Ján Lajčiak a všetky tie spomienky na neho  –   na prelome mesiacov  júl – august. Narodil sa v Pribyline 25.júla 1875. Študoval na evanjelickom gymnáziu v Banskej Bystrici, maturoval 15. júna 1895, pri roky študoval teológiu na Evanjelickom kolégiu v Prešove a potom na univerzite v Erlangene, z ktorého sa vrátil vykonať záverečné skúšky do Prešova. Neskôr študoval orientálnu filológiu v Lipsku, kde sa v roku 1902 stal doktorom filológie, v rokoch 1904-1905 študoval v Paríži na Sorbone, kde získal v roku 1905 teologický doktorát za dizertáciu:  „Ezechiel, jeho osobnosť a učenie“,  vydanú aj tlačou v roku 1905. V rokoch 1899-1904, s menšími prestávkami pôsobil ako evanjelický kaplán v Pešti a potom od roku 1905 ako farár vo Vyšnej Boci, kde pôsobil až do konca svojho krátkeho, ale veľmi plodného a aktívneho života. Bol spolutvorcom slovenskej orientalistiky, prívrženec liberálnych smerov v cirkevných otázkach i v slovenskom národnom hnutí. Prekladateľ biblických textov z gréčtiny a hebrejčiny do slovenčiny, autor biblickej monografie. Okrem vedeckých vedomostí  z teológie a filológie mal vedecké znalosti z latinčiny, gréčtiny, hebrejčiny a okrem slovenčiny  vedel aj po maďarsky, nemecky, francúzsky, anglicky, taliansky a učil sa mnohé orientálne staré i nové jazyky. Napísal tiež rómsku gramatiku.

   Predpokladá sa, že v danom čase bol najvzdelanejším Slovákom, po Milanovi Rastislavovi Štefánikovi (MRŠ). Poznali sa, priatelili sa, Lajčiak ho učil francúzsky, uvádzal ho do parížskej spoločnosti. Obidvaja odišli akosi predčasne, Lajčiak odišiel 28. októbra 1918, v deň  vzniku Československej republiky, keď zomrel na následky zápalu pľúc na bocianskej fare   a MRŠ len o rok neskôr,  4. mája 1919  – po páde lietadla.  Obidvaja v rozkvete mladosti, obrazne povedané v polčase života, keď  ešte toho (podľa nášho spôsobu videnia) vlastne mali toho pred sebou ešte dosť. No nestalo sa tak. Božia vôľa bola iná, povolal si ich predčasne k sebe. To je aj moja skúsenosť z 36. rokov pôsobenia v Tatrách, že Pán Boh nám „zobral“ ľudí, ktorých sme ešte veľmi potrebovali tu dole, na tejto zemi. V Božom pláne to bolo uložené inak. Stále myslím na slová proroka Izaiáša: „Vaše cesty nie sú moje cesty. .Ako nebo prevyšuje zem, tak moje myšlienky prevyšujú tie vaše cesty, aj vaše myšlienky.“ (Iz 55,8-9) A tiež často myslím na vyznanie Jóba: „Hospodin dal, Hospodin aj vzal, nech je požehnané meno Hospodinovo.“ (Jób 1,21)

     Na prelome mesiacov júl a august sa konali spomienkové podujatia, koncerty, služby Božie, k spomienke na Jána Lajčiaka – v troch cirkevných zboroch  –  Pribylina, Kráľova Lehota a Liptovský Mikuláš. Vrcholom boli služby Božie na Vyšnej Boci 3. augusta 2025 popoludní o 14.00 hodine. A keďže boli popoludní, nenechali sme si ich ujsť s manželkou. Mali sme silný duchovný zážitok a sme vďační, že sme tam mohli byť. Tieto služby Božie sa konali aj pri príležitosti 240. výročia posvätenia chrámu na Vyšnej Boci, kde kázal brat generálny biskup Ivan Eľko, prihovorila sa domáca sestra farárka Viera Mosná, bratia farári, ktorí kedysi administrovali Vyšnú  Bocu a cirkevný zbor v Kráľovej lehote (V.Ferenčík a B. Mišina) a mnohí ďalší – aj pani starostka Vyšnej Boce. Spomínam, ako som aj ja mal možnosť byť najmenej dvakrát na službách Božích na Vyšnej, aj nižnej Boci spolu so švagrom, bratom farárom Ferenčíkom, ktorý vtedy administroval z cirkevného zboru v Dovalove.  Spred viac, ako 20-tich rokov mi  viac  utkvela Vyšná Boca,  kde sme boli na službách Božích traja  –  my dvaja so švagrom a jeden miestny, ktorý prišiel do kostola v podguráženom stave (ale prišiel, s úsmevom). No a spoločnosť nám robil jeden poletujúci vtáčik. Chrám bol vo veľmi zlom stave, no po 15-stich rokoch trvajúcej generálnej oprave sa stal zázrak, zaskvel sa v novej kráse – aj zvonku, aj zvnútra. Obec počas 15-stich rokov aktívne spolupracovala na záchrane kostola a každý rok pravidelne prispievala istou čiastkou na rekonštrukciu kostola.   Vykonali ozaj obdivuhodné dielo,  v porovnaní s tým, čo som tam zažil pred viac, ako 20-timi rokmi. Tých ľudí nepribudlo, nie je ich tam veľa, je to malé stádečko – ale predsa  –  svedectvo viery miestnych pre budúce generácie.  Keď je nadšenie pre Božie veci, všetko sa dá. A ešte aj obec pomôže! A do tohto kontextu bola na záver všetkých spomienok zaradená aj spomienka na miestneho slova Božieho kazateľa, Jána Lajčiaka.  Pre svoje liberálne názory ho vlastne cirkev poslala na Vyšnú Bocu, nemal rodinu, venoval sa štúdiu a zborovej práci.  Na studenej fare prechladol a tam aj zomrel. Na mieste, kde stála oná fara, kde sme vlastne parkovali. Pýtal som sa sestry farárky, kde je tá fara, ona odpovedala: „Už nestojí  –  je tam parkovisko.“ A práve tam stálo naše auto, len kúsok pod kostolom.  Rád a vďačne spomínam aj na Nižnú Bocu, pretože z tejto obce pochádzala rodina Piovarčiova z nášho cirkevného zboru v Tatranskej Lomnici  (Pavel, Katarína a jej sestra Viera, po manželovi Kormanová). Na službách Božích na tej Nižnej Boci som stretával ešte mamičku sestier Kataríny a Viery. Útlu, čo do postavy, ale obdarenú veľkou vierou.

   Ján Lajčiak – bol spočiatku zabudnutým géniom, o ktorého diele sa veľa nehovorilo, skôr sa spomínal jeho dramatický životný príbeh a smutný koniec na fare. Ale už desiatky rokov je pre svoje erudované a rozsiahle dielo, čoraz viac uznávaný a vnímaný, najmä sociológmi. A týka sa to najmä jeho najslávnejšej práce: Slovensko a kultúra. Toto dielo je tak sofistikované, že na potenciálnu diskusiu s ním nebola na Slovensku v čase vydania knihy pripravená pôda. No po prvej svetovej vojne naberalo to dielo na sile a intenzite. Dnes sa kultúra spája a asociuje so zábavou, biznisom a kreatívnym priemyslom. No k tomuto jeho  dielu sa nedá takto pristupovať.   V tomto Lajčiak nenašiel ani nasledovníka, ani serióznu polemiku.

      Chrám sa v nedeľu, 3. augusta 2025 naplnil  –  možno ozaj už dávno nebol tak plný. Hodina a pol trvania služieb Božích  – bola dobre investovaným časom, nie premárneným. A zároveň som spomínal, ako mi nebohý brat senior Pavel  Slančo z Čerenčian, s vďakou a milými spomienkami rozprával, ako bol ordinovaný spolu so svojimi spolužiakmi práve na Vyšnej Boci.  Tá Vyšná Boca mi utkvela aj vďaka nemu! A jeho nevesta, sestra Zuzana Slančová (vdova po Petrovi Slančovi, bývalom riaditeľovi Strednej odbornej hotelovej škole v Hornom Smokovci)  z Gerlachova mi ešte doplnila informácie, že to bolo v roku 1947, boli piati, ktorí vtedy  –  po 2. svetovej vojne končili našu Bohosloveckú fakultu v Bratislave. Medzi nimi aj brat Július Filo st. Michal Lantaj a ďalší. Možno tak plný chrám bol vtedy, v roku 1947.  Tí všetci sú už vo večnosti, v Liptovskom  Jáne žije sestra Elena Filová, vdova po Júliusovi Filovi, v požehnanom vysokom veku  –  96 ročná. Tí všetci nám zvestovali slovo Božie. Spomíname na nich, podľa odporúčania  z listu Židom:  „Spomínajte na svojich vodcov, ktorí vám zvestovali Božie slovo. Pozorujte, aký bol koniec ich obcovania (správania) a napodobňujte ich vieru. Ježiš Kristus ten istý včera, dnes i naveky.“ (13,7-8)  Táto kapitola je veľmi pozoruhodná. Sú tam rôzne výzvy, napomenutia  –  dalo by sa ich nájsť asi v 12-stich zvolaniach.  Tá 13. kapitola akoby bola istým „prídavkom“ k listu Židom.  V 12. kapitole čítame v jej úvode: „Hľaďme na Ježiša, Pôvodcu a Dokonávateľa viery..“  Akoby sa autor nevedel rozlúčiť s čitateľmi tohto listu, tak im ešte na srdce kladie výzvy  –  v našej 13. kapitole. A podotýkam, že pozoruhodnou je aj 11. kapitola tohto listu, v ktorej sú zapísaní „Hrdinovia viery.“  Je to prierez históriou Izraela a jeho hrdinami viery.  Mali sme v zbore sestru kostolníčku v Novom Smokovci  Annu Nahálkovú, ktorá mal  rada túto kapitolu a vravela: „Ak by v Biblii bol iba táto kapitola, to by mi úplne stačilo!“  Spomíname na svojich  vodcov (v predchádzajúcich častiach I, II, III.) – nie len pre samotné a tak potrebné spomínanie.  Robíme tak s láskou a vďačnosťou. Pozorujeme, ako svoj dobojovali, keď neprehrali, ale zvíťazili, aj napriek skorému odchodu. Zanechali po sebe dielo prevyšujúce život jedného človeka, ak ide najmä a predovšetkým o Jána Lajčiaka, ktorému sa venujem v tomto článku. Už dávno ma zaujal. Veľmi ma oslovil  jeho životný príbeh. Už dávno ma na neho upozornil náš člen, brat Jozef Čulman, keď mi požičal knihu: „Slovensko a kultúra.“    Napriek dvom doktorátom, žil skromne, mal rád svojich cirkevníkov, dokonca, keď bol niekto z nich v núdzi a nemali ani na základné životné potreby, tak sa postavil ku krčme a pýtal pre nich peniaze na prežitie a potraviny. Keď dával Áronovské požehnanie, ako spomína Štefan Krčméry, tak sa vždy poklonil, na znak pokory pred Pánom Bohom. Je  mi to veľmi blízke. A budem to praktizovať. A je mi to veľmi blízke. Spomíname na tých mnohých, na ten oblak svedkov viery. To čítame v liste Židom v tej 12. kapitole hneď v úvode: „Preto aj my, keďže toľký oblak  svedkov máme okolo seba, zložme všetko, čo ej nám na ťarchu, i hriech, ktorý nás tak ľahko obkľučuje a buďme vytrvalí v zápase, ktorý máme pred sebou.. Hľaďme na Ježiša..“ (12,1-2a)

    Spomíname. Tí všetci pred nami,  ten oblak mnohých verných svedkov je neprehliadnuteľný. Napodobňujme ich živú vieru. Tú vieru, ktorý dokázala tak mnoho aj v ich osobnom živote.  Lajčiak sa nikdy na nič nesťažoval, ani na to, že ho cirkev poslala do „zapadákova“, konal si svoju službu. Vo veku 43. rokov odišiel z tejto časnosti. Mohol sa stať univerzitným profesorom, možno aj niekde v zahraničí na prestížnej univerzite. Nemal takú ambíciu!  Prijal službu brata farára vo svojom rodnom kraji, na Liptove. A Ježiš  Kristus, ktorý bol v centre jeho života, jeho zvesti, predmetom aj jeho usilovného štúdia, je Ten, ktorý nás spája s tými generáciami pred nami. To je naozaj mocný verš: „Ježiš Kristus ten istý včera, dnes i naveky.“ A ja som také malé ohnivko v reťazi tých generácii. Malé, nepatrné, ale veľmi potrebné. Bezo mňa by tá reťaz nebola úplná. A do tej reťaze oblaku svedkov patrí aj Pavel Slančo (11.4.1923 – 31.3.2018) – bol 43 rokov farárom v Čerečanoch a 20 rokov vykonával funkciu seniora Rimavského seniorátu.  Odišiel na Bielu sobotu vo veku nedožitých 95-tich rokoch.   Veľmi rád som ho počúval, jeho spomienky na roky aktívnej služby.  Na začiatok služby na Vyšnej Boci.  Spomíname – a ďakujeme (1 Tes 5,18) .. Aj na mnohých ďalších.. Na všetkých Bocanov a mnohých ďalších  –  nemenovaných, ale Pánu Bohu veľmi dobre známych.. Haleluja