Unum necessarium
Len to jedno je potrebné
Keď sa končí pomaly júl, tak meniny slávi Marta. Poznáme ich mnohé v našom okolí. V septembri má pre zmenu zase meniny Mária. Marta a Mária. Dve sestry v Písme svätom (Lk 10,38-42), ktoré mali ešte aj brata Lazara. Traja súrodenci, o ktorým vieme pomerne dosť. Biblia nám ponúka príbeh ich rodiny, ktorý je zaznamenaný na viacerých miestach na ich stránkach. Pán Ježiš vzkriesil Lazara, pri jeho hrobe zaplakal, v kat. preklade – zaslzil. A všetci prítomní skonštatovali: „Ajhľa, ako ho miloval.“ (J 11,1-44). Pripomeňme si, že práve táto udalosť bola bezprostrednou príčinou a dôvodom, prečo sa židovská rada rozhodla, že Ježiša ukrižujú. To nájdeme hneď v pokračovaní tejto 11. kapitoly, od verša 45 – do konca kapitoly. A ešte jedno pripomenutie – toto udalosťou končia pašie na Smrtnú nedeľu, ktorá je prvou pašiovou nedeľou. Už veľakrát som sa tejto rodine, týmto trom súrodencom venoval. Dva svety, dve cesty, ktoré tieto dve sestry reprezentujú. Ale to iba zdanlivo a navonok. Vidíme rozdiely a protiklady, na ktoré sa práve rád Lukáš zameriava – má také príbehy, ktoré nemajú iní evanjelisti – náš príbeh z Betánie, napr. aj podobenstvo o farizejovi a publikánovi. Mnohé ich predovšetkým spájalo, predovšetkým vrelá láska k ich rodinnému priateľovi, ktorým bol Pán Ježiš Kristus. Aj na našom webe nájdete viaceré zamyslenia práve na adresu týchto dvoch sestier (apríl a august 2022, jún a júl 2024). Rád sa im venujem. Sú v mnohom pozoruhodné. To, že Ježiš opäť vošiel do ich domu, nebola rozhodne žiadna náhoda. Súrodenci v mnohom možno aj rozdielni, no v tom podstatnom zjednotení. Máme deti, každé je úplne iné, aj keď vyšli z jedného hniezda. Marta vie byť akčná, Mária viac kontemplatívna. Vyzerá to na súboj medzi jedným a tým druhým? Čo bude silnejšie, čo vyhrá v danej chvíli? Akcia, či kontemplácia? Marta je vždy akčná. Tá Ježiša víta do domu. Naša fikcia, skúsme to aj takto – akoby to mohlo dnes vyzerať. Podotýkam fikcia na dnešné časy – Ježiš zazvoní. Marta ide otvoriť, možno je v tej chvíli bližšie ku dverám. Tam ju čaká milé prekvapenie, ktoré pri dverách ju aj zaskočí. Nečaká Ježiša. Ten sa pravdepodobne dopredu neohlásil. Ako ľudia reagujú dnes na prekvapenie? Slovom Ježiš! A keby to bolo dnes, tak aj u veriacich – je to neraz v ústach, Marta mohla zvolať – Ježiš a zavolať na sestru: Mária. Spolu a dohromady: „Ježiš Mária!“ – pre úsmev. Nedávno, keď som bol na turistike s deťmi a po nej sme sedeli na Sliezskom dome, keď som si objednal i kávu. Čašníčka na to zabudla a asi tušíte, čo ako prvé slovo povedala, keď jej to Samko pripomenul. A potom, keď opäť pozabudla, tak sa pomýlila – a reagovala klasicky: „Pane Bože!“ Pri tej prvej reakcii som čašníčku hneď upozornil: „Ja nie som Ježiš!“
Do domu v Betánii prišla návšteva – Ježiš stál pri dverách. Nevieme, ako Marta reagovala, to nemáme zaznamenané – prijala ho do domu. Milé potešenie, keď k nim príde sám Boh v Kristu, ako ich rodinný priateľ. Nie náhodné stretnutie, ako napr. na prvý pohľad náhodné stretnutie bolo so Zacheom – v tom istom evanjeliu (Lk 19,1-10). Je celkom možné, že v ich dome bol viackrát, no nie všetky Jeho návštevy sú zaznamenané. Spájalo ich dlhé a úprimné priateľstvo, keď išiel okolo nikdy ich pravdepodobne neobišiel. Rozhodne sa neprišiel najesť – no odpočinúť určite! To bol jeho výdych a nádych – na všetkých Jeho cestách. Chcel byť s nimi, chcel byť s ľuďmi. Chcel byť so svojimi priateľmi. Chce byť so všetkými nami! V Jánovom evanjeliu je zaznamenané Pánovo slovo: „Nenazývam vás viac sluhami, pretože sluha nevie, čo robí jeho pán. Nazval som vás priateľmi, pretože som vám všetko oznámil, čo som počul od svojho Otca.“ (J 15,15)
Ježiš chce byť s nami. Túži po našej spoločnosti, aj po našej blízkosti. Tá naša túžba po Ňom je tiež znakom a symbolom niečoho konkrétneho – nášho vzťahu s Ním. Ak s ním túžime byť, tak to nemusíme dávať „pod smrteľným hriechom“.. Máme priestor na to – v deň nedeľný. No nie každý deň je nedeľa – a nie vždy je slnko na oblohe. Ani s Ježišom nie sme tak, ako by sme si to možno želali a predstavovali, preto – keď je na to vhodná chvíľa, mali by sme tú šancu využiť. A to je naša Mária z príbehu. Vyvolila si dobrý podiel, ktorý jej nikdy nebude odňatý. Aj Marta sa mohla pripojiť, občerstvili by sa najprv duchovne, to má prioritu – a potom idem niečo pripraviť do kuchyne – a aj Mária by jej bola niečo pomohla. Aj takto to mohlo dopadnúť. Aj takáto je možná fikcia. Prídete na návštevu – a čo sa stane? Domáci idú hneď do kuchyne a vy v obývačke zostanete úplne sám. Aj to sa mi už stalo – ja konštatujem, že som sa neprišiel predsa najesť. To farizeji tak robili – a aj preto ich Pán Ježiš označil za „vyžieračov vdov a sirôt.“ Aj keď aj to si musíme pripomenúť, čo čítame v liste Židom v poslednej 13. kapitole, hneď v úvode: „Bratská láska nech trvá! Nezabúdajte na pohostinnosť, lebo ňou niektorí – nevedomky – pohostili už anjelov.“ (13,1-2) Tu sa myslí predovšetkým na Abraháma a na jeho pohostinnosť (1 M 18,1-15). Priorita je ale zjavná a aj daná – najprv to duchovné, aj keď aj veriaci ľudia v nedeľu potrebujú obedovať. Kto nám navarí obed v nedeľu? Túžba – nasýtiť sa Ježišom, nakŕmiť sa Ježišom je u Márie evidentná. Ona je ako tá špongia, ktorá bude priam nasávať každé Ježišovo Slovo. To miluje predovšetkým. Nasýtiť sa Ježišom – to je naša nedeľa. Nielen nedeľa, ale aj nedeľa – v spoločenstve zboru a cirkvi.
Naša nedeľa je príležitosťou, keď to Slovo v spoločenstve zboru počúvame v našich chrámoch. Náš kostol – slovenské slovo, je odvodené od latinského „castellum“ – to je aj kaštieľ, ale aj kostol, ako naša duchovná pevnosť. 5.októbra 1544 náš reformátor Martin Luther posvätil vôbec prvý evanjelický chrám v Torgau. Posvätil ho nášmu Pánovi Ježišovi Kristovi. To bol výslovne prvý evanjelický – s klasickým vybavením, ako ich poznáme dodnes. Tie ostatné chrámy boli upravované, „prerábané“ na luteránske. (Aj o tom sa viac dočítate na stránkach najnovšieho Evanjelického posla 16). Svoju posviacajúcu reč reformátor založil na text. Lukáš 14,1-11. V kázni poukazoval na význam evanjelického chrámu. Aspoň malý úryvok z jeho kázne: „Tento chrám bol posvätený na to, aby sa v ňom nedialo nič iné – než len aby Pán hovoril s nami skrze svoje sväté slovo a my sme s Ním hovorili vo všetkých svojich modlitbách, piesňach a chválach. Len vtedy bude slúžiť svoju pravému účelu.“ K odkazu sa hlásime aj my dnes. Ďakujeme za náš chrám v Tatranskej Lomnici, ktorý má práve dnes 123 rokov. Aj v tomto chráme sa deje to, čo vyslovil náš reformátor už v Torgau. Takých „chrámom“ mohla byť vlastne aj obývačka v dome Marty a Márie.
Všetko tomu nasvedčuje, že víťazstvo kontemplácie je potvrdené Ježišovým slovom: „Mária si vyvolila lepší podiel, ktorý jej nebude nikdy odňatý.“ Nikdy – to znamená, ani po smrti. Je to víťazstvo nad „akciou“ Marty. Spor je rozriešený. Tu by sme mohli skončiť! Či? No ale kto nasýti kontemplujúcich? Keby si aj Marta sadla – kto by Ježiša občerstvil? Veď aj o to ide, práve podľa Pánovho slova: „Hladný som bol, dali ste mi jesť, bol som smädný a dal iste mi piť..“ To vieme z evanjelia podľa Matúša, 25. kapitoly, ktorú počujeme na konci cirkevného roku. Kto dá najesť tým, čo počúvajú Božie slovo? Donáškové služby vtedy ešte neboli a pizza v škatuli by bola nezdvorilým pokrmom pre takú vzácnu návštevu. No už som na to poukázal už trochu skôr – to duchovné a potom to telesné. Aj v tom je možné východisko. Nemožno preceniť jedno a podceniť to druhé. Kontemplácia je dôležitá – no má prednosť pred tým telesným.
Marta sa v kuchyni dobre vyzná. No zažíva tam mnohý nepokoj svojho vnútra. A Pán vidí jej nervozitu, no vidí Máriin pokoj, keď sedí pri Jeho nohách. Marta pravdepodobne, ako veľa iných ľudí na tomto svete sa cíti v mnohom nedocenená. Má pocit, že je jediná, kto v tejto chvíli niečo vôbec robí. Dokonca možno všetko. A nedokáže sa zmieriť s ľuďmi, ktorí len tak sedia, počúvajú a debatujú. „Lenže aj Márie sú potrebné,“ napísal Anselm Grün, „pretože si doprajú čas a načúvajú..“ Na druhej strane aj Marta vlastne kontempluje. Premýšľa a pozná ich potreby. Vie, že sa potrebujú najesť a užiť si príjemný a požehnaný deň. Tak čo je to Ježišovo „jedno potrebné“? Marta zabudla na rešpekt voči Márii a jej slobodnej voľbe. A z toho prežívala mnohá nepokoj vo svojom vnútri. Zabudla, že aj Mária je v tejto chvíli akčná. Vytvára spoločenstvo s návštevou, poskytuje načúvajúce svoje ucho, aj druhé. No predovšetkým srdce! . A tým dáva najavo, že si vzácnu návštevu veľmi váži. A to je tiež veľmi dôležité – vytvoriť príjemnú atmosféru prijatia a vzájomného zdieľania. Pre život potrebujeme Marty aj Márie. A hlavne to, aby sa obe navzájom rešpektovali. Iba v tejto symbióze vytvárajú veľmi príjemné prostredie a čas. A to, rozpoznať, čo je prioritou v danej chvíli!
A čo dodať na záver? Je potrebné len to jedno! Poznať, čo je v danej chvíli prvoradé a dôležité! „Unum necessarium“ – je latinský názov diela Jána Amosa Komenského, ktoré napísal dva roky pred svojou smrťou z roku 1668. Mal vtedy už 77 rokov. V slovenskom jazyku je to: „Jedno potrebné“ – podľa nášho príbehu. Je to vlastne jeho posolstvo a zároveň závet, či testament. Na sklonku svojho života bilancuje svoj vlastný život, jeho rôzne obdobia. Takáto „letná“ bilancia môže byť pre nás aj na základe tohto príbehu. Tak poďme na to..