Čriepky z histórie

          Evanjelický  a.v. kostol Tatranská Lomnica

     Evanjelický a.v. kostol sv. Trojice dali postaviť dve  slavónsko-chorvátske  grófky Katarína a Jolana Pejacsevichove.  Slávnostná posviacka sa konala  3. augusta 1902 za účasti vládnej a župnej delegácie. Týmto dvom sestrám dvoch  vierovyznaní (ev.a.v. a  h.v.) ako prejav vďačnosti je venovaná pamätná tabuľa napravo pri vstupe.  Chrám projektoval Gedeon Majunke v slohu alpských sakrálnych objektov. Veľmi podobný kostol zo 14. storočia stojí pri Badgasteine v Rakúsku, ktorý mu bol zrejme inšpiráciou. Veľmi  citlivo ho vkomponoval do terénu pod Lomnickým štítom.. Aj z tohto dôvodu bol a je symbolom Tatranskej Lomnice  – a to na mnohých dobových pohľadniciach a obrazoch. Po rozsiahlom požiari  1. augusta 1981 bol interiér kostola zmodernizovaný. Z pôvodného interiéru kostola sa zachovalo len kreslo v chráme. Bolo horúce leto a nová šindľová strecha, dokončená v ten istý deň, ľahla popolom.   To výročie požiaru si pripomíname práve dnes, v prvý augustový deň. No „vďaka“ tomu má dnes tento chrám priam čarovnú atmosféru.   A v najbližšiu nedeľu, 3. augusta si pripomenieme pamiatku posvätenia chrámu – v poradí milé jubileum  –  jeho 123. výročie.

      Pred nedávnom RTVS uviedla dokument „Fínska svadba“ v rámci cyklu „Noc v archíve.“  Je to krátky film o istom fínskom režisérovi, ktorý sa rozhodol pre vstup do manželstva práve v tomto kostole. Sobášiacim bol brat farár Ján Grešo vo veku 36. rokov. Stalo sa tak  roku 1969 a bol zrejme prvý, ktorý začal túto dlhú šnúru svadieb. Tak sa dialo aj počas socializmu, keď sa v Tatrách v dobe socializmu dalo „skryť.“ Mnohí tak urobili a túto možnosť aj využili. Tento trend  svadieb  v kostole v T. Lomnici pokračuje, s malými prestávkami až dodnes. Už nie z ideologických dôvodov, ale kvôli horskému prostrediu a láske k našim veľhorám. Tento kostol  bol a je  natoľko  obľúbený pre uzatváranie manželstiev, že sme ho  začali nazývať aj „svadobným“ kostolom. A mnohí svadobní hostia boli priam uchvátení jeho krásou, jednoduchosťou a aj skromnosťou. A aj takéto vyznanie v ňom odznelo: „Keby som taký chrám mal doma, aj by som do neho chodil.“    Pre mňa osobne bol tento dokument zaujímavý najmä  z hľadiska interiéru kostola pred jeho požiarom, ktorý pripadá práve na dnešný deň.

      123 – ročná história kostola  je veľmi bohatá a nemožno spomenúť všetko. To nakoniec nie je ani mojím cieľom –  v tejto vďačnej spomienke. Hodno však pri tejto príležitosti  spomenúť  Jána Kormana (1904-1993), ktorý sa o kostol roky príkladne a s láskou staral.  Nielen z dôvodu funkcie zborového dozorcu, ktorú zastával takmer 40 rokov. Býval neďaleko od chrámu, mal k nemu fyzicky blízko, ale aj vnútorne, duchovne. Tak, ako to vyznával žalmista: „Milujem obydlie tvojho domu, miesto, kde tvoja sláva prebýva.“ (Ž 26,8) Pri oprave kostola po požiari bolo potrebné vydať sa do Prahy –  pre kríž na kostolnú vežu. Tu sa musím pristaviť pri oprave jedného údaja. Roky som to prezentoval, ako fakt, že išlo o kríž v  interiéri kostola, ktorý visí v  jeho oltárnom priestore. Teraz je to potrebné uviesť na správnu mieru – nejednalo sa o tento kríž, ale o ten, ktorý je na kostolnej veži.  V našom bývalom hlavnom meste však  zažil to,  s čím nepočítal. Žiaden taxikár ho nezobral do auta, nakoľko niesol kríž na  svojich pleciach. Z toho dôvodu prešiel celé Václavské námestie peši –  a s krížom na pleciach. My, ale aj jeho najbližší, túto cestu nazývame ozaj ako „krížovú cestu“  jeho života. Vy, ktorí ste ho poznali, pohľadom na kríž, ktorý niesol, venujte mu vďačnú spomienku za jeho horlivosť a obetavosť pri  láskavej starostlivosti o tento náš chrám.

     F.M. Dostojevskij povedal:  “Ten, kto nemá peniaze, je chudobný. Kto nemá priateľov,  je ešte chudobnejší. Ten, kto nemá srdce, je najchudobnejší zo všetkých.“ Pri príležitosti 123. výročia postavenia tohto chrámu spomíname na tých, ktorí mali srdce pre  náš Evanjelický a.v. cirkevný zbor vo Vysokých Tatrách, aj pre naše chrámy. Aj ten v Novom Smokovci, ktorý 24. júla oslávil svoje 138. narodeniny. Takých ľudí nebolo, a ani v súčasnosti ich nie je až tak veľa. Ale sú, žijú tu pod týmito najmenšími veľhorami sveta. Rozhodne k nim patril Ján Korman. Svoj  neprehliadnuteľný „odtlačok srdca“ tú  zanechali aj spomínané grófky. Tie milovali prostredie Tatranskej Lomnice. V chráme Božej prírody boli určite často.  Ale chýbal im ešte aj iný chrám. Priestor, kde by znelo Božie slovo. A tak v  blízkosti svojej vily (vila Pejacsevicsch, neskôr penzión Pokrok, dnes Bělín),  postavili príbytok pre Božie slovo. Mali srdce pre Tatry a tak zanechali po sebe ozaj nezmazateľnú stopu. K týmto osobnostiam „so srdcom pre Tatry“ radíme aj architekta Gedeona Majunkeho, ktorý celý svoj život aktívne pracoval pre prostredie, v ktorom žijeme my dnes. Tieto a  iné vzácne nemenované osobnosti svojím prínosom a celoživotným dielom  obohatili náš cirkevný zbor.

      Pri príležitosti 100. výročia kostola (2002) bola osadená pamätná tabuľa (naľavo pri vstupe) za účasti hostí z partnerských cirkevných zborov z nemeckého  Cossebaude a holandského Almen. Stalo sa tak na službách Božích 15.09.2002. Na tabuli je biblický citát z  Nehemiášovej knihy (10,40): „Nebudeme zanedbávať dom svojho Boha.“   Náš slovenský dramatik Ján Solovič venoval pri tejto príležitosti tomuto chrámu excelentnú báseň, ktorú máme vo veľkej obľube doteraz. Najznámejšie slovné spojenie  z nej je: „.. niet v nich oltárov zlatých, sú bez mramorových svätých..“  alebo ešte jedno spojenie slov: „..v pohode leta, v závejoch zimy.“ 

                        Naše katedrály

Sto rokov tu už stoja, malé, skromné, bez orloja,

pod úpätím najmenších veľhôr svetadielu

predkovia naši vizitku skvelú nám tu zanechali.

Niet v nich oltárov zlatých, sú bez mramorových svätých,

len Božie slnko krášli ich biele steny

obrazmi tak veľkej ceny, že ukradnúť ich nemožno.

V pohode leta, v závejoch zimy, ich zvony srdciami zvučnými

volajú počúvať dobré slovo – vzácne posolstvo Kristovo

v Jeho milých príbytkoch.

   Ďalšia  vďačná spomienka z histórie nášho chrámu je z jeho dávnejšej minulosti. Ďakovné služby Božie pri príležitosti 110. výročia sa  konali v nedeľu 30.09.2012 za hojnej účasti hostí zblízka i zďaleka. Živou a mocnou zvesťou Božieho slova (Mt 17,1-9) o premenení Pána na vrchu Tábor poslúžil br. emeritný biskup Ján Midriak, vystúpila mládež z Batizoviec a Gerlachova. Chrámové spoločenstvo pozdravili zástupcovia Ministerstva vnútra SR. Domáci brat farár priblížil čriepky z histórie tohto jubilujúceho kostola. Na sl. Božích nechýbal ani vtedajší primátor mesta ing. Ján Mokoš a mnohí hostia, priatelia a priaznivci nášho zboru od Bratislavy až po Košice.

     A nemôžeme vynechať tú skutočnosť, že po 115-stich rokoch od postavenia tohto chrámu sa nám, s pomocou Božou podarilo v ňom umiestniť aj organ. To vám je história! A príbeh jedného organu z  obce Weikersdorf pri Linzi. Tak aspoň zopár viet.. Takto, pred 10-timi rokmi, v roku 2015 sme ho kúpili od Rakúskej evanjelickej cirkvi so sídlom v Gallneukirchen. Rok predtým sme si ho boli obzrieť s Gabrielom Biesom z Hranovnice, ktorý sa venuje už roky stavbe a oprave organov. Na jeho odporúčanie  sme tak urobili, zakúpili ho za 5.000 eur. Celková hodnota diela bola (aj s novou skriňou) 23.000 eur, dnes má hodnotu vyše 40.000 eur. V máji 2016 sme ho previezli na dvoch autách   pod Vysoké Tatry. Organ bol zrekonštruovaný, postavený nanovo s novou skriňou nanovo  naladený. Slávnostná posviacka sa konala 14. mája 2017 – ako  dar pre chrám, k  500. výročiu reformácie. Kráľovský nástroj je mechanicky, jediný tohto druhu vo Vysokých Tatrách, s kužeľkovou vzdušnicou, jednomauál, 8 registrov a  517 píšťal.

     Vtedy, pred 123-timi rokmi sme to brali ako naše spoločné vyznanie a náš záväzok: „Nebudeme zanedbávať dom  svojho Boha.“  Náš jubilant  už  123 rokov dominuje „na návrší“, pod Lomnickým štítom, pod nádherným majestátnym vrcholom. Akoby architekt chcel týmto povedať: „To, čo sa deje v kostole, je vrcholnou udalosťou v živote človeka. Je to počúvanie Božieho slova, je to  vstup do manželstva, je to návšteva spoločenstva v prvý deň po sobote, je to krst, či konfirmácia atď.“ To sú duchovné vrcholy v našich životoch, ktoré my, tu žijúci prežívame pod našimi majestátnymi tatranskými vrcholmi.

     K tomuto biblickému textu, ako k nášmu spoločnému odhodlaniu  sa hlásime aj pri príležitosti 123. narodenín nášho milého, malého,  útulného a srdcu blízkeho komorného kostolíka. A opäť vyznávame:

                                „Nebudeme zanedbávať dom svojho Boha!“