Stretnutie pri Jákobovej studni I

Pre letné osvieženie živou vodou – úvod

   Rozhodne ide veľmi pôsobivý biblický príbeh. Môj tiež veľmi obľúbený. Roky som sa na vizualizáciu tohto príbehu pozeral v mojom rodnom zbore v Prešove. Bolo tak od môjho detstva, až do študentských čias v Bratislave  –  pravidelne, každú nedeľu.  V chráme sv. Trojice na námestí  je totiž  oltárny obraz s týmto výjavom  –  stretnutie Pána Ježiša so ženou Samaritánkou pri Jákobovej studni  (J 4,1-42). Je to veľká kapitola u štvrtého evanjelistu Jána.   Ján má takých kapitol viacej (napr. 6,8,11)  Má mnoho vrstiev a ešte viac posolstiev. Rozhodne nie jedno, aj keď to centrálne je neprehliadnuteľné  –  Ježiš sa obracia so svojou zvesťou aj na Samaritánov.  Nedá sa vyčerpať všetko v tomto príbehu, môžeme aspoň sčasti nazrieť o  čo všetko v tomto stretnutí ide. Skúsme teda.. Dovoľte podeliť sa s vami z troch častiach  na pokračovanie, pre naše spoločné letné osvieženie..

     Pán Ježiš Kristus sa v tomto príbehu odoberá „na sever“, teda hore do Galilei. Boli dve možnosti, ako sa tam dostať  – jedna kratšia, ale  o to nebezpečnejšia, kde hrozilo stretnutie so Samaritánom (s nečistým pôvodom) a Židovi následne aj kultické znečistenie. A to si mnohí zbožní  ozaj neželali. Z toho dôvodu Samáriu obchádzali naširoko, naďaleko. A bola ešte  jedna možnosť  –  prejsť údolím Jordánu, ktorá cesta nebola tak riziková. Vieme dobre, akú cestu si zvolil Ježiš –  tú rizikovejšiu. Samáriu rozhodne neobišiel. Veď na tej ceste pôjde o stretnutie výnimočné a jedinečné, ktoré nemalo doteraz  páru.    Slovné spojenie –    „musel  ísť cez Samáriu“,  ako píše Ján,  má svoj význam a zmysel.  Ide totiž o teologický dôvod Jeho „prechodu“ v zmysle Jeho poslania mimo hranice Božieho ľudu v Izraeli.. To „musel“ sa objavuje aj v príbehu o Zacheovi (Lk 19,1-10), kde Pán  povedal tomuto človeku: „..V tvojom dome musím dnes zostať.“ To Božie Kristovo „musím“ je jednoducho neprehliadnuteľné..   V tomto príbehu naozaj akoby odišiel zo židovského sveta, kde veľa porozumenia mnemal a nenachádzal. A odišiel do sveta celkom iného, kde sa k Nemu a Jeho posolstvu postavili úplne opačne, ako „doma“  Jeho vlastní. Tí „cudzí“ boli v tejto oblasti oveľa zodpovednejší a prístupnejší. Veď tak to práve čítame v úvode Jánovho evanjelia: „Do svojho vlastného prišiel, ale jeho vlastní Ho neprijali. Ale tým,  ktorí Ho prijali dal moc stať sa dietkami Božími, tým, čo veria v Jeho meno.“ (J 1,11.12) Žena, o ktorú ide v tejto kapitole  –  je na ceste práve k tomu: „.. ale tým, čo Ho prijali..“  No v mnohom predbiehame..

     Popredný muž medzi Židmi,  Nikodém  prišiel za Ježišom v noci. Zrejme sa obával okolia, tak sa to zvykne prezentovať. Uprednostnil tmu, ale išiel.  To sa mu uprieť nedá! Vôbec však nerozumel a neporozumel  – ako sa človek môže narodiť, keď je starý? Mnohému  v rozhovore s Ježišom (J 3, 1-16) nerozumel, ale Ježiš ho veľmi zaujal. Jeho chvíľa však príde neskôr, keď ho Ján ešte dvakrát v pozitívnom význame spomenie vo svojom evanjeliu (7,50.51 a 19,39). Nikodém Ježišovi nerozumel, prišiel však čas, že  sa mu otvorili oči, aj srdce pre Ježišovo posolstvo.   Bude Mu rozumieť žena Samaritánka? Židia sa nestýkali so Samaritánmi, nebude tak nejaký „blok“ a predsudok?  Vieme, čo také predsudky môžu spôsobiť. Od Alberta Einsteina pochádza myšlienka: „Je ľahšie rozbiť atóm, ako predsudok!“  Nebude Mu spočiatku  rozumieť ani žena Samaritánka, keď budú diskutovať na tému: voda. Ale potom nastane zlom v celom príbehu stretnutia.  Ide vôbec o prvé „interkulturálne stretnutie“ na pôde Jánovho evanjelia, kým stretnutie s Nikodémom bolo na židovskej pôde a je označované ako „monokulturálne“. Ježiš ju prvý osloví! Kde? No práve pri studni. Obidvaja tam smerujú a dôvodom je – voda.  Židovi nebolo odporúčané, aby sa na verejnosti rozprával so ženou. Ježiš „poruší“  toto odporúčanie a dá sa do rozhovoru so ženou – k tomu ešte aj so ženou Samaritánkou. V rozhovore, na ktorý sa chceme zamerať – padajú akékoľvek bariéry, rúcajú sa  múry, ktoré boli vytvorené stáročiami v nepriateľstve obidvoch národov. To je začiatok rúcania starého sveta v mnohej rozdelenosti a rozpoltenosti. A nakoniec, na vrchole toho všetkého antagonistického nepriateľstva  prišla Golgota, kde Kristus zboril „priehradný múr“ odveké nepriateľstvo (Ef 2,24). V texte ide o to, že z dvoch (židia a pohania) stvoril jedného. Kdesi to muselo mať svoj zrod, svoj počiatok – bolo to práve Jákobovej studni. Vďaka dielu Pána Ježiša Krista  padajú bariéry medzi ľuďmi aj dnes. Pri studni porušuje sociálno-nábožensky zákaz, ktorý možno hraničí až s provokáciou (išlo to napríklad aj pri sobote). Žena je v šoku a neskôr aj učeníci: rozhovor pri studni, kde sa porušujú všetky doterajšie konvencie im dáva všetkým poriadne zabrať. Keď sa vrátili z mesta, kde boli nakúpiť jedlo, vidia, ako sa Ježiš s ňou rozpráva a veľmi sa tomu čudujú. No nikto sa neodváži zakročiť. Aj žena je veľmi zaskočená:  „Ako môžeš ty Žid pýtať si vodu, odo mňa, ženy Samaritánky? Asi si aj pomyslela: asi sa mi to sníva. Je to vôbec možné? A my vieme, že „U nášho Boha je všetko možné“.. Týmito slovami končí príbeh   o bohatom mládencovi (Mt 19,16-30).     

     Ježiš je unavený z dlhej cesty, túži po občerstvení. Slnko intenzívne pálilo od samého rána. Cesta bola dlhá. A ešte jej na sever do Galilei aj zostáva hodný kus. Po Jeho vyčerpaní príde prirodzený pocit smädu. Aj v tom je prejav Jeho človečenstva, ktoré akcentujeme najmä v advente a na Vianoce – stal sa pre nás človekom, vo všetkom nám podobným, okrem hriechu. Pravé poludnie je časom, v ktorom nikto nevychádzal. Je siesta, až do neskorého popoludnia. Ženy chodili pre vodu skoro ráno alebo večer. Nikdy nie na pravé poludnie. Vodu nosili na hlave, nie v rukách. Tým pádom to boli  vzpriamené ženy, ktoré sa nehrbili, možno skonštatovať – aj  urastené čo do postavy. Určite takou bola aj tá z nášho príbehu. Neznámy cudzinec ju osloví, vstúpi do dialógu pri studni –  na tému vody. Pri studni, ani iná téma  nebola vhodná, ako práve tá. To je tzv. Anknüfungspukt – bod nadviazania. „Daj sa mi napiť“, osloví ju.. Aj my dnes máme svoje obľúbené témy, ktorými začíname rozhovory – napr. počasie, či choroba, prišla aj častá téma korony, ak osme ju prežívali.  Debata medzi nimi  sa rozprúdila okolo vody, žena  dosť toho nechápe, ako Nikodém v predchádzajúcej kapitole. Je veľmi sústredená na vodu, ktorú tak veľmi potrebuje, Ježiš jej hovorí o živej vode. Dáva jej  však zaujímavú ponuku – orientovať sa nie na vodu zo studne, ale na Toho, kto ju ponúka v danej chvíli. Podľa slov Ježiša  existujú totiž dva druhy vody: 1) voda zo studne, ktorá neuhasí smäd.. 2) voda, ktorá premení človeka a stáva v ňom prameňom vody prúdiacej k večnému životu. Žena  ozaj mnohému nerozumie, ako by sme nerozumeli asi ani my v danej chvíli pri studni.. V tom ju nemôžeme hodnotiť, že v istom zmysle zlyhala. Veľmi sa snaží tým slovám porozumieť – urobí síce krok k Ježišovi v tom, že jej nejako uľahčí prístup k vode, že sa nebude musieť viac nejako namáhať. Počujeme to z jej slov: „Pane, daj mi tej vody, aby som nežíznila a neprichádzala sem načierať.“ Rozumiem tomu tak, že si život chce  uľahčiť  s tou Ježišovou „zaujímavou“ ponukou, aby sa nemusela viac namáhať s vodou, ktorá je aj pre jej život nepostrádateľnou..  Ale stále  ešte nechápe a nerozumie všetkému. Už je blízko, ale ešte to stále to nie je ono. Sériu nepochopení o vode neznámeho cudzinca a vody, po ktorej túži žena, Pán Ježiš pretne zmenou témy na jej osobnú stránku. Príde to ako blesk z jasného neba, keď jej povie: „Choď, zavolaj si muža a príď sem!“  A potom to príde. Potom sa začnú diať veci. Veľké veci, podotýkam. (Pokračovanie v augute)