Polčas leta

     Povedané a vyslovené športovou terminológiou – sme v polčase leta. Končí júl a prichádza august. Čaká nás jeho druhá polovica, alebo druhý polčas. Tak, ako futbalový zápas má dve časti  –  prvý, aj druhý polčas – tak je to  aj s  letom. Ta kto je a môže byť aj s ľudským životom. Podľa žalmu 90, v.10 – je čas nášho života 70 rokov, pri dobrej sile rokov 80.   Ten, ktorý má 40 rokov je tak  symbolicky v tom pomyselnom strede. A za 40 rokov sa dá ozaj mnohému naučiť, tak ako sa Izraelci mnohému naučili, keď práve toľko rokov putovali púšťou.   A tak to aj zvyknem pri blahoželaniach jubilantom písať  pri 40 -tych narodeninách: „.. aby to, čo sa naučili za ten prvý polčas  –  vedeli zúžitkovať v tom druhom polčase..“   Hovoríme len o symbolickom polčase, pretože nikto z nás nemá nič isté a nemá to ani na papieri. Čas je milosť pre náš život. Zvyknem konštatovať, že som už v druhom polčase žitia a existencie na tomto svete. Podstatnú časť života mám za sebou. Iste, ako kresťan sa nemám pozerať na svoj vek, ale má sa zamerať na svoju zrelosť v Kristovi. A tak o to usilujem a zápasím! A práve  tak to aj zvyknem v mojom slovníku pomenovať – nestarneme, ale zrejeme pre večnosť. Včera sa konala rozlúčka v Krížovej Vsi pri Spišskej Belej  –  pochovával som mamičku našich priateľov zo Žakoviec.  Sestra Margita sa dožila z milosti Božej 85 rokov a 6 mesiacov. Požehnaný vek, život v jeho dĺžke.  S ľudským životom je to ako s básňou, nezáleží na dĺžke, ale na kvalite. Ale v prípade konkrétnych ľudí v požehnanom veku, ďakujeme aj za dĺžku, aj za kvalitu. Aj včera táto myšlienka odznela.  Keď sa sestra Margita  pripravovala na konfirmáciu, tak jej mamička Emília náhle zomrela a  spolu s troma  súrodencami sa stali sirotami. Ujala sa ich krstná mama. Na konfirmáciu išla v požičaných šatách  – no  s vnútorným presvedčením, že Pánu Bohu zostane verná po celý jej život. Tak sa aj stalo. Tak nám to zasľubuje aj náš Pán: „Kto vytrvá až do konca, bude spasený.“ (Mt 24,13) Je to milosť a aj radosť, pochovať takého človeka, brata, či sestru, ktorý takto žil vo vernosti Bohu celý svoj život.

     Prvý polčas leta je takmer za nami. Po veľmi suchom období prišli zrážky, búrky. Doplnil sa deficit vlahy – no na úkor teplôt. Na prvý polčas leta nemá takmer nikto dobré slovo.  Hoteliéri v Tatrách konštatujú, že je to hotová katastrofa, také leto si nepamätajú. Tak to skonštatoval aj náš domáci, keď sme boli pri Jadrane v júli, že v tomto roku je to „slabý biznis“.. Tam je aspoň oveľa teplejšie, pre úsmev. Aj tam sme zažili výkyvy počasia, no po búrke sa hneď vyčasí. U nás sa tak nie vždy udeje. Dosť nám aj fučalo, napr. dva dni po sebe  – a pri kúpaní v mori to môže byť istý handicap, keď vyjdete z mora, tak je vám chladno. Na Chorvátsko, našu obľúbenú destináciu pre leto  –  na internete nemá dobré slovo  a často sa skloňujú dve slová:  drahota a  slabé služby. No tak je to podobne aj u nás – či? Ako z toho všetkého vyjsť?  Počasie a to všetko, čo s ním súvisí  –  je prejav našej ľudskej činnosti. Vracia nám to, čo sme vlastne zasiali. Tak to čítame aj v slovách ap. Pavla: „Nemýľte sa! Boh sa nedá vysmievať! Čo človek rozsieva, to bude aj žať!“ (G 6,7) To už málokto povie, aj skonštatuje. A pridá aj  to, že je to dôsledok našej ľudskej aktivity. Tak, ako je to v prírode, tak je to aj v živote. Čo človek rozsieva, to bude aj žať. V tom všetkom mi pomáha jeden text, tiež od ap. Pavla: „Stvorenstvo zaiste s dychtivou túžbou očakáva zjavenie synov Božích. Lebo márnosti bolo podrobené stvorenstvo, nie dobrovoľne, ale skrze Toho, ktorý si ho podrobil v nádeji, že aj samo stvorenstvo oslobodené bude z otroctva skazy do slávnej slobody dietok Božích. Veď vieme, že všetko stvorenstvo spoločne vzdychá a bolestí až dosiaľ. A nielen ono, ale aj my, ktorí máme prvotiny ducha, aj my vzdycháme v sebe, očakávajúc synovstvo, vykúpenie svojho tela. “ (R 8,19-23) Tento odsek je tak trochu aj tajomný  –  to stvorenstvo ap. Pavel spomína až 4x po sebe – v jednom krátkom odseku, pár veršoch. Ja tam nachádzam zvesť o prírode, tú  ťažko sužovanú prírodu, ktorá nám vlastne vracia to, čo sme do nej vložili. To je onen „bumerang“, ktorý sa k nám takýmto spôsobom vracia.

      Poďme k prvému polčasu leta – napriek tomu, aké bolo. V tomto mesiaci boli ordinované v Prešove  dve sestry v rámci našej cirkvi.  Zároveň som si pri Jadrane zaspomínal aj na moju ordináciu v mojom rodnom zbore 9. júla 1989, keď sme končili 12-sti, ako kedysi 12-sti  apoštolovia!  Prvý prázdninový mesiac –  je predovšetkým vytúžený  čas voľna a oddychu – po namáhavom celom školskom roku.  Mnohí sa hneď rozbehli do leta. Po tropických teplotách však prišlo  ochladenie.  A keď je daždivé počasie, tak turisti vo Vysokých Tatrách  idú navštíviť napr. Beliansku jaskyňu. Keď sme bývali ešte v Ilone, v Starom Smokovci, mali sme susedu, ktorá si nevedela vynachváliť českých turistov, ktorí boli celý deň v prírode a vždy vravela: „Českí turisti sú najlepší – ráno odídu, nevidím ich celý deň a potom a až večer sa vrátia.“ Tak si na to jej tvrdenie často doma spomenieme, že v mnohom mala pravdu. Tvrdila to len a len na základe svojich dlhoročných skúseností, keď ubytovávala hostí vo vile Čučoriedka. Boli v teréne za každého počasia – či svietilo slnko, alebo  pršalo.  Mnohé ste v júli  už videli a zažili, prežili. Šťastne sme sa vrátili z ciest  –  prvý polčas leta nás v mnohom obohatil a doprial nám liečebný pobyt pri Jadranskom mori. Pozeráme fotografie z nášho dvojtýždňového pobytu, trochu sa nám aj cnie za morom, za tou klímou, ktorú poznal aj MUDr. Mikuláš Szontagh, keď aj on poznal Jadran a mal ambulanciu aj v Opatii na Istrii. Tam sa dokonca aj liečil, keď mal ku koncu života zdravotné ťažkosti. Po návrate  do Nového Smokovca 2. Decembra 1899  dokonal vo veku 56 rokov.

   Od sestry Zorka mi prišiel pozoruhodný text práve na tému Jadran. Rád ho budem s vami zdieľať aj v tejto reflexii v polčase leta. Nepoznám autora, ale píše sa v ňom toto: „Jadranské more je ako zrkadlo pokoja – každý vánok, každý lúč slnka, aj každá spomienka sa v ňom odráža s jemnosťou, ktorú vie dať len more, čo objíma brehy s láskou. Modrá hĺbka Jadranu nie je len voda – je to poézia plynúca medzi kameňmi, olivami a slnkom, čo nikdy nezapadá bez bozku na vlnách. Niektoré moria ťa očaria svojou silou , ale jadranské ťa získa tichom. V jeho priezračných vodách je pokoj, čo preniká do duše.“  Je to tak. Autor  mal blízko k Jadranu tak, ako máme aj my. Nevedel by som to takto poeticky vyjadriť, ale takto to preciťujeme už roky.  Tak sme to tam zažili, v tom prvom polčase leta. Aj tam boli isté výkyvy počasia, ktoré sme možno za tie predchádzajúce roky nezažili. Je to „oná“ daň za všetko to negatívne, čo sme do nej vložili a ako sme ju, niekedy aj nechtiac poškodili. Pobyt v prírode  je stále e v bohatej ponuke na rôzny spôsob. Ešte stále môžeme niečo pre ňu urobiť a zachovať ju pre  budúce generácie.

    V tom prvom polčase leta sme mali takto pred týždňom skvelú turistiku s deťmi – kráčali sme o takomto čase (ráno) Bielovodskou dolinou. Rád a vďačne na to spomínam. Bolo to náročné prejsť našimi veľhorami naprieč 22 km a poznať ich aj hĺbku, ale časom zisťujem, že práve to ťažšie postupne odchádza a zostávajú len a len vďačné spomienky na čas strávený v lone tatranskej prírody – spolu s deťmi. Mali sme veľmi požehnaný čas – vo všetkom, čo sme preputovali a prežili na celodennej túre. Tak je to aj v našom ľudskom živote – to ťažké, neraz aj negatívne je potupne vytesňované a zostávajú iba vďačné spomienky. A na tej turistike som si zamiloval Litvorové pleso (na foto). Očarilo ma svojou krásou, len kúsok pod Poľským hrebeňom. Vari niet ani krajšieho vo Vysokých Tatrách. V poslednú júlovú nedeľu sme si pripomenuli 138. výročie posvätenia chrámu v Novom Smokovci, ako prvého chrámu postaveného vo Vysokých Tatrách.  Na službách Božích sa zúčastnil (ako letný hosť) aj brat farár Peter Taját z Liptovského Jána s celou svojou rodinou a v závere nás milo všetkých pozdravil.  Mali sme aj vďačnú spomienku na Jána Soloviča, ktorý našim chrámom venoval jednu skvelú a excelentú báseň, ktorú si občas pripomenieme. Poznáme z nej ten najznámejší úryvok: „..v pohode leta, v závejoch zimy..“  Slávnostná posviacka kostola v Novom Smokovci  sa konala 24. júla 1887 za účasti mnohých hostí. Konala sa počas leta, keďže do príchodu MUDr. Szontagha tu bola iba letná sezóna. On bol ten prvý, ktorý naše hory otvoril pre celý rok. Keď slávnostne otváral prvú zimnú sezónu 1881/82, tak nikto neprišiel. Nedal sa týmto neúspechom odradiť, pokračoval vo svojej vízii, keďže už mal na sebe odskúšané, že aj zimný pobyt vie byť blahodarný a uzdravujúci  pre ľudský organizmus, aj pre diagnózu TBC, ktorú aj on sám mal. Dva roky pred dokončením chrámu, v roku 1885 sa konala prvá rozlúčka a  prvý pohreb už v dokončenej krypte pod kostolom, keď mu zomrela jeho druhá manželka Elena Gilmingová vo veku 26 rokov, po pôrode druhého dieťaťa.

    Druhý polčas leta mi prinesie vďačnú spomienku na môj príchod do Vysokých Tatier – 1. augusta 1989. V roku 1981 – práve  v tom dni vyhorel náš chrám v Tatranskej Lomnici, keď ten deň dokončili novú šindľovú strechu. Ľahla popolom a celá generálna oprava kostola musela ísť odznova.  Bolo veľmi horúce leto a príčinu požiaru nebola zistená.  A brat farár Ján Grešo  následne písal listy,  uchádzal sa o pomoc. Dobré dielo sa, vďaka Pánu Bohu  podarilo a potom brat farár k dátumu 01.01. 1986 odišiel do Bratislavy.  A tom som už ja bol študentom na fakulte a vôbec som netušil, že za pár rokov tu prídem aj ja. Druhý polčas leta nám    v najbližšiu nedeľu – 03. augusta prinesie pamiatku posvätenia chrámu toho chrámu pod Lomnickým štítom, jeho 123. výročie. Aj na to sa spoločne tešíme.. Aj na to mnohé ďalšie, prísť ešte majúce.. Prvý polčas leta zakončím slovami môjho obľúbeného žalmu, jeho úryvkom: „Z Božej pomoci môžem chváliť Jeho slovo. Z Hospodinovej pomoci chcem chváliť Jeho slovo.“ (Ž 56,11)