Vysoké Tatry a ich hĺbka
Na turistiku počas letných prázdninových mesiacov nezvykneme chodiť. Chodníky sú poväčšine preplnené turistami takmer na každom kroku. A niekde, najmä keď leto vrcholí, sú klasické rady a miestami aj „zápchy“.. Je to najmä počas augusta, keď je počasie o niečo stabilnejšie. Vidíme to na záberoch aj z nášho prostredia, alebo aj napríklad zo Slovenského raja, najmä na rebríkoch. My sme teda v našich horách ako „domáci“, tak si smieme vyberať aj vhodné termíny, aj samozrejme vhodnú predpoveď počasia pre plánovanú turistiku. Výnimkou bola nedávna „dlhá streda“, 23.júla, keď sme sa vybrali do našich majestátnych hôr – s dcérou Alžbetkou a synom Samkom. Dlhá preto, lebo manželka v stredu a v strede týždňa robí najdlhšie, do 16.00 tak sme ju takto práve, s úsmevom nazvali. A tá predposledná júlová streda bola naozaj dlhá, pretože sme prekonali trasu niečo viac, ako 22 km. Štart bol na Lysej Poľane o 7.00, kde sme dorazili autobusovým spojom. Ten bol takmer plný, výhodný čas na začiatok túry, ktorá trvá aj dlhšie, ako pol dňa. Cesta autobusom zo Starého Smokovca trvala presne jednu hodinu. Videli sme veľa zaujímavých lokalít, pre mňa viac zaujímavých najmä od Ždiaru ďalej, Podspády, Tatranskú Javorinu. Míňali sme drevený rímsko-katolícky kostol a susedný cintorín, kde je pochovaný knieža Hohenlohe, ktorý sa danému prostrediu veľmi aktívnym spôsobom venoval, inovoval a zušľachťoval. Zámoček v Javorine je na zozname mojich osobných „dlhov“, ktorý som doteraz ešte nenavštívil, ani miesto, kde je Hohenlohe pochovaný. Mám aj týmto dobrý dôvod, aby sa tak stalo v najbližšej dobe. A ešte pohľad na hotel Monfort dotvára kulisu toho prostredia. Ďalší dôvod k poznávanou teritória a aj prostredia, ktorý je tam v mnohom spojený s týmto menom.
Na konečnej, v čase o 7.00 začala naša turistika. Nepredpokladal som, že bude až tak náročná.. Keby som vedel.. Hm.. Keby sme tak všetko vedeli dopredu, nebolo by to celkom najlepšie. Na danú túru, aj mimo nášho turistického obdobia som sa vybral aj preto, že ešte pár dní je doma dcéra Alžbetka, tak sme si urobili si aj so Samkom spoločnú turistiku, na ktorej sme chceli tráviť spoločný čas. Náš junior Tadeáš bol v tom čase na letnom kresťanskom tábore v Tatranskej Lomnici, v 1. máji s dorastom zo Žiliny. Mali sme veľmi požehnaný čas, v štarte aj Bielovodskou dolinou. Je veľmi pôsobivá, je najdlhšia v celých Vysokých Tatrách – má vyše 10 km.. Obišli sme Táborisko a dlho šli aj po lese. Kráčajúc za úplne tichého rána, keď nestretnete takmer ani živej duše, až na pár výnimiek, som si vychutnával to tatranské ticho a myslel na slová zo žalmu 23: „.. keby som kráčal, hoci temným údolím, nebojím sa zlého..“ Mnohí hovoria o medveďoch a o tom všetkom, čo je s nimi spojené. Našli sme aj jeho celkom čerstvý trus. Nebojím sa.. 365 krát v Biblii – určite nie náhodou! Veď medveď je vlastne plaché zviera, zaútočí len, keď.. A tak som si aktualizoval 23 žalm: „..keď kráčam Bielovodskou dolinou, tak sa nebojím zlého.. Nebojím sa žiadneho možného nebezpečenstva..“ Je to krásna dolina – tie lúky na jej začiatku, keď na rannej rose zasvieti slnko a voda sa začne vyparovať (ilustračné foto). Jedinečná dolina a panorámy Vysokých Tatier – obrázok priamo ako z učebnice. Dlho dlho sme išli touto dolinou. Otvárali sa nám nové výhľady a perspektívy. Spočiatku je to lahodná prechádza, to mi vždy vyhovuje. Sami viete, že na túre je najťažší začiatok – len sa rozbehnúť a potom do už ide ďalej. Pokročili sme, ocitnúc sa aj v slnečnom žiarení, aj v tieni. To najťažšie však bolo pred nami. Prišlo prudšie stúpanie, nohy boli akosi ťažšie, ďalej sme potom prechádzali okolo pôsobivého a majestátneho Hviezdoslavovho vodopádu , ktorý sa nachádza pod Hrubou vežou, tá je ozaj veľmi hrubá. A prvé väčšie plesom, ktoré sme mali po ceste, bolo Litvorove. Je jedno z najkrajších, iste podľa mňa. Tam sme si dali oddych, prestávku a nadýchol som sa – pre najťažší výstup. Keď som videl Poľský hrebeň, tú výšku – tak som si spomenul na slová istého autora: „Najťažší boj je so sebou samým. Najväčšie víťazstvo je nad sebou samým.“ Mládež vpredu, ja pozadu – trochu som to „brzdil“, s úsmevom, ale deti mali veľmi pre mňa milé vysvetlenie – môžu sa viac kochať všetkými výhľadmi. Na Poľský hrebeň (2.200 m.n.m.) sme vystúpili 12.20, potom opäť výdych a nádych pre zostup. Tento hrebeň sme spolu s manželkou absolvovali ako prvý po našom príchode do Vysokých Tatier v roku 1989, na našej spoločnej prvej turistike. A nedávno, teda pred niekoľkými rokmi, sme tam tiež boli, ale išli sme opačným smerom, potom na Prielom do Veľkej studenej doliny na Zbojnícku chatu. To bol najvyšší bod našej turistiky. Mali sme prevýšenie 1.285 metrov a potom sme už len a len zostupovali. Niekomu to ide ťažšie, ale mne oveľa ľahšie. To mám rád, ísť už dole. To je pre mňa vždy obľúbená trasa turistiky, pre úsmev. A kúsok nižšie nás prekvapili kamzíky – boli veľmi smelé, z výšky sme videli, ako kráčajú priamo po turistických chodníkoch, keď sme sa s deťmi pousmiali: „Už aj oni používajú chodníky pre ľudí.“ Boli tak blízko pri nás, ako nikdy predtým. Stratili prirodzenú plachosť – boli blízko asi iba na meter. A čo som spozoroval, vyberajú si len istý druh trávy – a to podľa vône. Aj to bola veľmi zaujímavá skúsenosť. A spomenul som si iste na slovo žalmu, ktorý ospevuje stvoriteľskú činnosť nášho nebeského Otca: „Vysoké vrchy sú pre kamzíkov a svišťom skaly sú útočišťom.“ (Ž 104,18) Majú svoj domov aj u nás, v najmenších veľhorách sveta a podľa posledného sčítania ich počet poklesom takmer o 400 kusov, v porovnaní s rokom minulým.
Čo som si však veľmi prudko uvedomil – Vysoké Tatry majú aj svoju hĺbku. Ak sa na ne pozeráme zdola, tak vidíme iba samotnú panorámu. Ale oni pokračujú ďalej a ďalej, do hĺbky. Tam, smerom do Poľska. V roku 2002. Keď som letel do Fínska, tak som ich videl aj z lietadla. Aj to bol veľmi zaujímavý pohľad. Karol Wojtyla vždy opakoval myšlienku: „Tatry nás dvíhajú k Pánu Bohu. Tatry nás nerozdeľujú, ale spájajú.“ A je v tom mnoho pravdy. Tá hĺbka ma oslovila najmä, akosi viac som ju prežíval. Dôvodom boli slová ap. Pavla z modlitby za efezský cirkevný zbor: „.. aby sme mohli so všetkými kresťanmi vystihnúť, čo je to za šírka a dĺžka, výška a hĺbka a poznať lásku Kristovu, ktorá je nad všetky známosti, aby ste boli naplnení všetkou plnosťou Božou.“ Ef 3,14-21) Kristova láska má všetky štyri dimenzie – a my ich smieme poznávať v našom každodennom život viery, lásky a nádeje. V každom novom dni nášho života. Počas turistiky môžeme poznávať tieto štyri dimenzie aj našich veľhôr – šírku a dĺžku – od Západných – až po Belianske, výšku – ktorá ta týči k nebesám, ale aj hĺbku. A na tejto ostatnej túre mi zarezonovala najmä ich hĺbka. Akoby sme ich prešli skrz naskrz. Sú naozaj majestátne, nádherné, pôsobivé, ako dielo nášho Stvoriteľa. A napadá my hneď myšlienka: „Čo je človek, že na mňa pamätáš a syn človečí, že sa ho ujímaš? Málo menším si ho stvoril od božských bytostí, slávou a dôstojnosťou si ho ovenčil. Urobil si ho pánom nad dielom svojich rúk, položil si mu všetko pod nohy.“ (Ž 8,5-7) Pohľady priam až gýčové, modrá obloha nad nimi. No ozaj sa človek musí kochať, veď aj práve na to do nich ide – aby poznal seba, aby spoznával seba a svoje sily – ale aby aj spoznával svojho Stvoriteľa a hĺbku Jeho myšlienok. Tak to zvolal žalmista: „Aké veľké sú tvoje skutky, Hospodine a prehlboké tvoje myšlienky. Nerozumný človek to nechápe, blázon to nepochopí.“ (Ž 92,6-7) Je to krásne vyznanie žalmistu, pri ktorom by som sa chcel zastaviť. Božie myšlienky sú také – skutočne prehlboké. A často im aj nerozumieme! Ospevuje ich aj prorok Izaiáš: „Lebo moje myšlienky nie sú vaše myšlienky a vaše cesty nie sú moje cesty – znie výrok Hospodinov – , ale ako nebesá prevyšujú zem, tak moje cesty prevyšujú vaše cesty a moje myšlienky prevyšujú vaše myšlienky.“ (Iz 55,8-9). Je to nad náš pochop. Tá ich hĺbka – a tie cesty, ktorými nás Pán Boh vodí. To sú neraz ako tie turistické chodníky – raz ideme nahor, potom dole, niekedy sme celkom dole, inokedy na vrchole. A nemali by sme zabúdať na to, čo počujeme a čítame v tejto myšlienke: „Nezabúdaj, že na každom vrchole stojíš nad priepasťou.“ (S.J.Lec) A môj obľúbený kresťanský aforista nám pripomína: „V duchovnom živote nejde o to, dostať sa ďalej, ale dostať sa bližšie k Bohu.“ (P.Kosorin) A to je vlastne aj cieľ nášho života – poznávať práve na hlbinách, čo všetko máme v našom Pánovi Ježišovi Kristovi. A to je aj téma dnešnej nedele – 6. po sv. Trojici: „náš život v Kristu.“
Na otázku, prečo je dobré opäť prísť a vracať sa do tatier do Tatier, odpovedá tento pozoruhodný citát: „Je dobré chodiť do Tatier, pretože človek zvyknutý na malosť nachádza v ich ríši úžasné rozmery. Tak Tatry vychovávajú k vysokým túžbam, širokým obzorom a nás – k veľkorysosti. Ich krása je nekonečná, nenasýtite sa jej.. Ona nás neodolateľnou silou láka vždy znovu a znovu.“ (M. Hodža, 1878-1944) Tie úžasné rozmery – to sú výška, šírka, dĺžka a hĺbka. Dnes sme sa zamerali na onú hĺbku. A takto, ako poznávame tatry, tak poznávajme všetky štyri veľmi dôležité dimenzie Kristovej lásky, aby sme boli naplnení všetkou plnosťou Božou. Svoj život nikto z nás nemôže predĺžiť ani len o lakeť. To nám náš Pán tlmočil vo svojej Kázni na hore (Mt 6,27). Nikto z nás ho nemôže predĺžiť, ale môžeme si ho prehĺbiť..