Z výšky – do hĺbky  I

Úvod do príbehu o Zacheovi

    O kom asi by mohol byť tento článok. O kom asi? Uvažujme, uvažujte.. No dosť som toho prezradil už samotným podnadpisom tohto článku. Výška, hĺba, šírka, dĺžka. Podobné kategórie nájdeme v modlitbe ap. Pavla za efezský cirkevný zbor,  aby miestni kresťania  poznali: šírku a dĺžku, výšku a aj a hĺbku Kristovej lásky (Ef 3,14-21). Táto modlitba rezonuje v mojom vnúti v tento letný čas vždy a nanovo. Len nedávno sme ju mali v nedeľu, ako kázňový text, keď sme mali text o bohatom rybolove (Lk 5,1-11).  Peter po tom, čo celú noc lovili a nič neulovili, počul od svojho Pána: „Odraz na hlbinu, spusťte siete a lovte..“ A prišli k nevídanému bohatstvu, len a len vďaka tomu, že  Peter dal na Pánove slová.  Som toho názoru a presvedčenia, že ak tak urobíme aj my dnes, prídeme k tej istej skúsenosti. Myslím, že predovšetkým v tej duchovnej oblasti – mysliac na duchovné bohatstvo.   Niečo podobné zažil aj Zacheus vo svojom živote. Opäť a nanovo sa k nemu vraciam. Už som o ňom toľko toho napísal. Návrat k nemu však nikdy nesklame.  Inšpiráciou tentoraz mi bol figovník, ktorý rastie pred  penziónom, ktorý pravidelne navštevujeme v lete pri Jadrane (na ilustračnom zábere). V tomto roku sme boli  na danom mieste už po 13x, a ak dá Pán života a zdravia, pôjdeme opäť o rok. Figovník pri mori a našom penzióne  nám robí celkom príjemný tieň. Figovník, ktorý som až v tomto roku, pri našom výročnom pobyte, začal intenzívnejšie akosi vnímať. Len raz, za tie roky, sme mali možnosť jesť aj zrelé figy z neho, keď sme boli na dovolenke na prelome júla a augusta. Mám milú spomienku na jednu rodinku z ČR, ktorá nám zrelé figy vždy priniesla na stôl na našej terase. My bývame v danom penzióne vždy na prízemí, oná rodinka na poschodí, kde figy vyššie na strome skôr dozrievali. Tak nás vždy potešili, že na nás myslia, keď sme na stole našli zrelé chutné sladké figy. A odvtedy máme také milé domáce príslovie: „Díky za fíky!“

   Zacheus  teda svojím vlastným úsilím a rozhodnutím dostal sa najprv do výšky, aby spoznal následne aj hĺbku  –  a potom spoznal aj všetky ostatné kategórie. Je to veľmi pozoruhodné, len z výšky sa dá poznať hĺbka. Keď z výšky tatranských hôr pozeráme nadol, tak vidíme Popradskú kotlinu. Poznáme jej hĺbku práve z tatranských výšok. Aj nedávno sa tak stalo, pri našej letnej turistike, k čomu sa dostane už čoskoro, v najbližšom článku.   Je to  teda môj obľúbený Zacheus, ktorému sa opäť venujem!  (Lk 19,1-10). On  len z „výšky stromu“  mohol spoznal hĺbku Božej lásky skrze Božieho Syna Pána Ježiša Krista.   Vyliezol sa strom, vystúpil „hore“  aby spoznal hĺbku Kristovej lásky !dolu“ pod stromom. Stalo sa tak vďaka Kristovi, ktorý sa mu nečakane prihovoril, keď si ho všimol v korune stromu. Pred naším penziónom pri Jadrane    rastie onen figovník, ktorý je väčší rok, čo rok.  Vieme to porovnať s fotografiami z predchádzajúcich rokov. Neraz som bol už na ňom  hľadať zrelé figy, ktoré ako prvé dozrievajú hore, kde je najviac slnka. Keď som bol v jeho korune, uvedomil som si, že som neviditeľný priam – je možné sa v jeho korune aj veľmi  dobre skryť. Zacheus sa chcel pôvodne skryť, nechcel byť videný. V gréčtine je onen figovník  –  sykomora, u rodu fikus, strom vždy zelený. Zacheus chcel vidieť Krista a nechcel byť pritom videný. Ak by chcel byť videný, vybral by si pravdepodobne iný strom, keďže židovská Pascha bola začiatkom jari, keď listy na iných stromoch začali len pučať. Tento vždy zelený figovník mal konáre veľmi nízko, takže bol veľmi vhodný aj na šplhanie a výstup hore, do koruny stromu. Takže bol to originálny nápad, myšlienka  –  strom vždy zelený, ktorý ho schová, ktorý má  konáre nízko na zemi. Zjednodušiac to – ak by Zacheus chcel byť videný,  vybral by si strom, na ktorom v tom čase ešte žiadne lístie nebolo.  Ježiš   Zachea  rozhodne neprehliadol. Je možné, že sa „takto“ chcel skryť pred ľuďmi. Myslel si, že si to nikto ani nevšimne a inkognito bude vidieť a pozerať na Krista, o ktorom už toľko toho počul.     Ľudia ho rozhodne nemali radi, ukazovali na neho často  prstom. Spolupracoval s okupantmi, teda s Rimanmi a  pracoval pre nich – vyberal clo.  Chcel mať zároveň dobrý výhľad, no zároveň byť aj tak trochu nenápadný a aj skrytý. Nepodarilo sa mu to. Pred Bohom sa nedá nijako  skryť  a schovať – to vieme zo žalmu 139. Aspoň malý, taký najznámejší úryvok z neho, ktorý aj mne osobne je veľmi srdcu blízky: „Kam by som mohol zájsť od Tvojho ducha? Pred Tvojou tvárou kamže utekať? Keby som vstúpil na nebesá, tam si ty, keby som si ustlal v záhrobí, aj tam si Ty. Keby som si vzal krídla rannej zory a býval pri najďalšom mori, aj tam by ma odprevadila Tvoja ruka a Tvoja pravica by ma uchopila.“  (Ž 139,7-10)

   Príbeh o Zacheovi je tak v mnohom pozoruhodný, že som sa počas letnej dovolenky do neho ponoril, do jeho hĺbky.  Našiel som tam aj ho šírku, aj výšku, aj dĺžku. Pomôckou mi bola aj kniha, ktorú napísal a  vydal môj katolícky kolega, ktorá mi priniesla ozaj mnoho požehnania. Bližšie sa týmto príbehom budeme zaoberať o mesiac, ak Pán dá, keď príde nový školský rok, teda už onedlho. Rýchlo prejde aj august, druhý polčas leta a my sa vrátime k hlbinám Písma a budeme ho opäť spolu študovať aj na biblických hodinách počas našich štvrtkov. Máme sa na čo tešiť. Bude to práve tento príbeh o Zacheovi, dnes ponúkam „iba“  úvod, jeho vlastne prvú časť. Pôjdeme  verš po verši a budeme v tom veľmi dôslední.  Dozvieme sa veľa nových vecí a skutočnosti, veľmi naozaj pozoruhodných. Napr. aj to, že Lukáš, ktorý napísal celé evanjelium, vymyslel kvôli nemu celkom nové slovo, ktoré nikde inde v Biblii  nenájdeme, len v tomto príbehu. Zatiaľ nechcem viac prezrádzať.  No zároveň vás pozvať! Všetko má svoj čas. A keď budeme prechádzať tento príbeh verš po verši, tak vlastne prejdeme aj celé Lukášovo evanjelium. Ono má svoju pozoruhodnú štruktúru a celkovú ideu a nosnú časť – a do nej veľmi vhodným spôsobom umiestnil Lukáš tento príbeh. Nenájdeme ho v žiadnom inom evanjeliu. Ozaj, máme sa na čo tešiť. Na tú hĺbku tohto príbehu – no aj na šírku, výšku, nakoniec aj dĺžku. 

    Možno na úvod tejto série, ktorá začína týmto článkom už v lete je možno poznamenať, že teológovia konštatujú, že od 9. kapitoly Lukášovho  evanjelia začína odsek, ktorý sa dá nazvať – evanjelium na ceste. Sú tam rôzne príbehy. Lukáš, ktorý to všetko zapísal, bol lekárom, spolupracovníkom ap. Pavla, písal evanjelium pre bývalých pohanov. Matúš  písal  pre zmenu pre Židov, Lukáš pre pohanov. Tak má na zreteli ľudí – s týmto zámerom. A podľa týchto teológov – celý tento odsek vrcholí práve príbehom o Zacheovi. Táto kapitola obsahuje Ježišov vjazd do Jeruzalema. Na konci tej cesty – je príbeh, ktorý by sme mohli nazvať príbehom „o vyvrheľovi spoločnosti.“ Zacheus takým aj bol – spolupracoval s okupantmi,  spolupracoval s nepriateľskou mocou, kolaboroval. A dostal odpustenie. A to je vlastne evanjelium! V praxi máme výklad evanjelia, čo ono skutočne znamená a prináša do života človeka.  Evanjelium – to je vlastne  škandál!  A náš príbeh končí aj poriadnym škandálom, keď prítomní prehlásili: „K hriešnemu človeku vošiel si odpočinúť!“ A to je naozaj škandál  –  obišiel zbožným a vošiel do domu hriešnika. A my už vieme,  prečo sa tak stalo.  K  nemu ide priamo aj Ježiš – vedome a cielene! Ku škandálu, ktorý u mnohých vyvolá pohoršenie.  Ježišovo evanjelium je skutočne škandalózne. Ježiš sa ponúka tomu, ktorý najprv ide hore – čo je samotnému Ježišovi určite veľmi sympatické. Tá jeho aktivita a celkové nasadenie. No nezostane iba pri tom. On vie ísť aj do hĺbky. On vie odraziť na hlbinu, ako to Pán povedal Petrovi  pred oným bohatým rybolovom.  Ježiš ide v ústrety aj tomu človeku, ktorý Ho vlastne hľadá, aj keď si to nie vždy priamo  uvedomuje. Ak Zacheus hľadal niečo „hlbšie“ v živote, tak hľadal vlastne zmysel svojho života. A my vieme, že hľadať zmysel žitia, je vlastne hľadať samotného  Boha. A Ježiš  nám v tom všetkých ide naproti. Vo všetko nás predbehol. Jeho láska nás už dávno predbehla. My milujeme, lebo On prv miloval nás (1 J 4,19).  Tak to konštatuje môj obľúbený autor:  „Ježiš prichádza na úsvite tvojho šedivého rána a oslovuje ťa, aby tvoj život dnes nebol márny, aby sa ti dnes darilo, aby tvoj život nesmeroval do prázdna a aby bol zdravý  a plný.“ (A.Grün)

     Zacheus sa ukrýva v korune stromu, aby dobre videl a mal aj dobrý výhľad. Len z výšky poznáme hĺbku údolí. A tak zároveň túžil po naplnení svojho života. No vôbec nepredpokladal, ako to všetko skončí. Nemohol to ani len tušiť. Pán Boh má pre neho toľko prekvapení. A nielen pre neho. Na strom vyliezol z vlastného rozhodnutia, no zostúpil priam na Božie pozvanie slovami Jeho syna: „Zacheus zostúp rýchlo, lebo v Tvojom dome musím dnes zostať.“ Myslel si, že na strome aj zostane aj potom, čo Ježiša uvidí – a pôjde ďalej svojou cestou.  Aj on sám, aj Ježiš.  Zvolil si tak strom života, strom skutočného poznania, ktorý mu umožnil „vidieť“ to jediné dobro, v ktorom niet nijakého zla: Ježiša, ktorý prechádza a napĺňa Boží plán spásy. Uvidel tak svojho Pána, ktorého potom už pravdepodobne nikdy v živote neopustil.  A vždy bude spomínať na to stretnutie jeho života, keď konečne našiel zmysel svojho života. Tak to vyslovil aj autor  myšlienky, ktorou uzatvárame úvod do toho, jedného z najmocnejších príbeh celej Biblie:   „Ježiš Kristus je Boh, ku ktorému sa prichádza bez pýchy a pred ktorým sa človek skláňa bez akéhokoľvek zúfalstva.“ (B. Pascal)