MRŠ
Veriť, milovať, pracovať
Obdivuhodný človek po každej stránke. Priam žasnem nad jeho cestou k splneniu snov, napriek jeho zdravotným handicapom. Nižší vzrastom, ale veľký svojou túžbou. Pripomína mi tak trochu Zachea z Novej zmluvy (Lk 19,1-10). V čom? No v tej ľudskej „malosti“ je zároveň aj istá jeho „veľkosť“. Úžasná húževnatosť, nezlomnosť! Hrdinský, múdry, dobrodružný syn svojho slovenského národa. Obdarovaný mnohými talentami, z ktorých hádam ani jeden neostal ležať ladom. Rozmnožené hrivny viac, ako na sto percent sú v jeho živote neprehliadnuteľné. Tie hrivny vedel zúročiť a rozmnožiť (Lk 19,11-28). Dôkladne využitý život na zemi. Aj napriek jeho krátkosti. Dnes je práve 145 rokov, ako sa narodil v Košariskách na evanjelickej fare. Včera sa konali slávnostné a ďakovne služby Božie pri tejto príležitosti. V priamom prenose sa konali spomienkové služby Božie v Pribyline na Jána Lajčiaka, nemenej významnú našu evanjelickú osobnosť, aj keď menej známu. Chrámy v Nižnej a Vyšnej Boci som pred časom navštívil. Aj vtedy mi prišla spomienka na túto výnimočnú osobnosť, ktorej možno v tej dobe málo kto aj rozumel. Teraz myslím predovšetkým intelektuálne – o čo mu vlastne išlo, akú mal víziu, o čo zápasil. Stávame sa svedkami neraz aj takej situácie, že hovoríme jednou rečou, ten druhý nás dlho počúva a nakoniec nám položí otázku: „O čo ti vlastne ide?“ Tak tomu bolo aj v prípade môjho tatranského obľúbenca MUDr. Mikuláša Szontagha, zakladateľa. Aj on odišiel do večnosti ako 56 ročný. Aj on žil pomerne krátko, no napriek tejto „krátkosti“ zanechal po sebe úžasné dielo, ktoré presahuje nielenže jeden ľudský život, ale som toho názoru, že životy aj dva, ak nie tri.
Ktosi povedal, že: „S ľudským životom je to ako s básňou, nezáleží na dĺžke, ale na kvalite.“ Rozhodujúca nie je dĺžka, ale kvalita. Chceme všetci dlho žiť, je otázkou, čo po nás zostane, keď raz odídeme z tejto časnosti? Čo všetko dokázal za tak krátky život Štefánik, Lajčiak, Szontagh.. A mnohí, mnohí ďalší! V ich prípade ďakujeme predovšetkým za tú kvalitu, napriek tej krátkosti. Naši veľmi významní štúrovci žili tiež veľmi krátko. Akoby to tušili a vedeli, tak žili naplno. Štúr a mnohí ďalší v jeho „družine“. Ten zomrel po úraze, celý život mal vlastne pred sebou. Koľko by toho ešte dokázal vykonať pre blaho spoločnosti. Aj na to neraz myslím pri všetkých našich dejateľoch. A nielen pri nich. Zanechali dielo, ktoré ich naozaj v mnohom presahuje. Predbehli dobu o sto rokov. Kedy to všetko stihli? Moja odpoveď je veľmi jednoduchá! Nič zložité v tom nie je.. V čom tkvie ich tajomstvo života? V tom, že vedeli umne narábať s kapacitou času. Dovoľme, nech prehovorí za všetkých spomínaných náš práve dnešný „jubilant“ Štefánik: „Žil som krásny život. Prežíval som večnosť v sekundách.“ To je odpoveď, ako prežiť svoj krátky ľudský život. Žiť naplno, žiť prítomnosťou, aj pre budúcnosť. Títo naši velikáni, luteráni, vedeli hospodárne narábať s časom, nikdy sa nenudili – a preto nikdy nevymýšľali zbytočnosti a daromnosti. Tak mnohí robia dnes z roztopaše – no a z nudy sa rodia neraz priam až hrôzostrašne veci.
Štefánikov let (4.5.1919) do rodného kraja sa mu stal vlastne letom priamo do večnosti. Syn evanj. a.v. farára Pavla Štefánika z Košarísk, ktorý sa tak často dotýkal priamo hviezd na nebeskej klenbe. V tom mi je veľmi blízky. Tiež som ho zaradil medzi svojich obľúbencov. Pri častom pohľade nahor vyznal: „Ja s udivením hľadím do vesmíru a snažím sa určiť v ňom súradnice mojej duše.“ Často pozeral hore, ale nikdy nestratil zmysel pre to, čo je dole. Je známy príbeh o prvom filozofovi a matematikovi Talesovi,, ktorý pozoroval hviezdy a pozeral sa hore a preto spadol do studne. Jedna múdra žena mu povedala, že je potrebné sa pozerať aj na to, čo má človek pod nohami. To robil Milan Rastislav. Mal zmysel aj pre to, čo mal pod nohami. Jeho „pozemské dielo“ je takmer nepostihnuteľné. Kedy to stihol? Nemal rodinu, tak mal viac času, povedia mnohí. Lajčiak sa nestihol oženiť pre mnohú vedeckú prácu, ktorej sa venoval naplno. A ten náš Szontagh sa stihol oženiť až trikrát. Určite to nie je tým, že tí prvá dvaja nemali rodiny. Tak sa v plnom rozsahu venovali svojej práci a svojim záľubám. Štefánik bol oddaný svojej hvezdárskej práci, ale miloval umenie a poéziu. Jeho hlboká a nezlomná viera, spletená s vášňou k nebeskej oblohe, aj k Bohu – priniesla ovocie. Zázemie fary, obklopený vierou – to všetko udrelo pečať na jeho život. Myslím, že to nadovšetko bol Boh, ktorý zostal vždy v jeho srdci. Boh, ktorý mu dal toľko talentov a hrivien, že ich nositeľ ich nezakopal, ako ten v tom známom podobenstve. A mal pre to predovšetkým otvorené svoje srdce. „K tomu, aby človek videl, nestačí mať iba otvorené oči, je potrebné otvoriť aj srdce.“ (P.Cezanne)
Najznámejšie je azda jeho životné krédo: „Veriť, milovať, pracovať.“ Pred časom som dostal od sestry pacientky z Brezovej pod Bradlom kalendárik, na ktorom sú jeho najznámejšie citáty. Občas si v ňom zalistujem. Urobil som tak aj dnes, v spojitosti s týmto výročím. Pripomeňme si ešte aj iné výroky toho velikána: „Prebil som sa, lebo som sa prebiť chcel.“ Štefánik mal vízie, takmer by sa dalo povedať až nadčasové. Nikdy sa ich nevzdal. Len takí ľudia nás posúvajú dopredu, a zároveň aj celé ľudstvo, ktorí vedia zabojovať za svoje sny. Keby si zo zľahčili, nikto a nikdy by si na nich nikto nespomenul. Nestálo by to vôbec za reč. Mnohí tak urobili, život si uľahčili – a upadli tak aj do všeobecného zabudnutia. V dejinách Nového Smokovca často spomínam na Szontagha tretieho, už vnuka zakladateľa, (Andreas Stephan von Szontagh), ktorý spolu so svojou manželkou Annou Katarínou, rod. Turekovou po roku 1948 sa odsťahovali so svojou mamou a svokrou Máriou Frapporti, talianskou princeznou do Merana. Jeho otcovi, Szontaghovi mladšiemu (1882-1963) vtedajší toxický režim zobral a zhabal všetok majetok, kúpele, kostol a aj celú osadu. Oni odišli, „zľahčili“ si to. Neodišiel však Szontagh junior, ktorý pracoval ako sekundárny lekár v Levoči. Zomrel v roku 1963. Jeho nevesta, spomínaná pani Anna Katarína mi často kládla na srdce, že raz, keď budem robiť prednášky o Szontaghovcoch nemám spomínať jej manžela, pretože on nič pre Vysoké Tatry neurobil. Plním vlastne jej odkaz a aj testament – tak len vždy tak fragmentálne a celkom okrajovo. Szontagh senior, zakladateľ (1843-1899) si to tiež veľmi sťažil, pretože nechcel v Smokovci zostať po tom, čo prišiel za kúpeľného lekára v roku 1873. Dokonca rodičom do Dolného Kubína napísal pohľadnicu, že najradšej by si ani nevybaľoval kufre, pretože Schmeks (Starý Smokovec) bol na celkovom úpadku, po odchode pána Juraja Rainera z Tatier a návratu do Spišskej Soboty. Mal úžasnú víziu s klimatickou liečbou, ale tomu projektu nikto neveril, že sa môže ujať. Szontagh teda zabojoval za projekt klimatickej liečby a keď s ním nepochodil v najstaršej tatranskej osade, tak postavil kúpele podľa vlastnej vízie vedľa Starého Smokovca. A tak vlastne vznikol Nový Smokovec, ktorý oficiálne pomenovanie dostal v roku 1919, po vzniku Československej republiky 1918. Úroveň služieb, ktoré pod Slavkovským štítom v danom čase ponúkal, bola na oveľa vyššej úrovni, ako vo vtedajšom švajčiarskom Davose, kde predtým pôsobil a dôkladne sa oboznámil s klimatickou liečbou. Len ľudia, ktorí si to chtiac a aj vedome sťažili, vstúpil istým spôsobom do histórie. O to viac Štefánik, aj samotný Lajčiak. A v tom našom zápase, ktorým aj my prechádzame, sa nám často otvárajú nové dvere, keď sa nám predtým isté dvere aj zatvorili. Mnohí by nám o tom vedeli rozprávať a vydať svedectvo. To zažili aj oni na vlastnej koži. A verím, že je to aj vaša osobná skúsenosť. Moja rozhodne a určite§ Je to citát podľa môjho ďalšieho obľúbenca Marca Aurélia. Aj on žil tak krátko, no tak veľa aj po ňom zostalo.
„Dobrý boj je taký boj, ktorý vedieme v mene našich snov.“ Nepoznám autora tohto citátu , ale pripomína mi tých všetkých, ktorým venujem dnešnú aj moju osobnú a vďačnú spomienku. S nikým som sa osobne nestretol (s úsmevom), no napriek tomu ma v mnohom ovplyvnili. Zanechali dielo, ktoré by sme my dnes nevykonali ani za pomoci súčasnej modernej techniky, ktorá nám život v mnohom uľahčuje. Tí dnešní, na ktorých myslíme aj v tomto článku nikdy nepovedali: „Nemám čas!“ Ak ozaj nemali čas, tak na hlúposti a márnosti toho sveta. Mali čas pre to podstatné. Poznali priority života a preto sa im podarilo vykonať toľko toho, aj napriek krátkosti ich životov. Vedeli s časom umne narábať v tej Božej múdrosti, ktorou boli obdarovaní. Aj ich deň mal vždy „iba“ 24 hodín. No pravdepodobne dobre poznali výzvu ap. Pavla: „Vykupujte čas, lebo dni sú zlé.“ (Ef 5,16) Dni zlé v tom, že čas týchto dní, dnes v našej prítomnosti je v mnohom zotročený – a potrebuje naše priam akútne „vykúpenie“.. Tak v tomto zmysle sa smieme pozerať na výzvu apoštola Pavla: „Vykupujte čas…“ A ja ten „môj“ čas veľmi rád investujem do písania. Je to aj moja terapia, ale aj životná investícia. Práve MUDr. Szontagh, ale aj Milan Rastislav Štefánik, aj najnovšie aj Ján Lajčiak nás učia narábať s časom dnes. Nikto z nás si ho nijakým spôsobom nepredĺži.. Svojou zbytočnou ustarostenosťou – ani len o lakeť. To nám tlmočí predovšetkým náš Pán Ježiš vo svojej kázni na hore (mt 6,27). Svoj život nemôžeme predĺžiť, ale môžeme ho prehĺbiť. Tak to robili tí, na ktorých sme si dnes s láskou a vďačnosťou zaspomínali. Tak robili iste ešte mnohí iní. Tak to chceme robiť aj my dnes. Verím, že sa pridáte. A na záver perla ducha: „Čas a láska sú dve dôležité veličiny v živote každého človeka. Čas je formou pre lásku a láska smie byť obsahom času.“ (M.Kašparů).
Týchto pár myšlienok venujem MRŠ na znak môjho úprimného obdivu k tejto výnimočnej osobnosti – aj v rámci naše Evanjelickej cirkvi a.v.. A čas, ktorý som venoval týmto riadkom, bol náležité využitý a nepremárnený.