Odraz na hlbinu

     Aj tieto slová čítame v našom dnešnom staro-cirkevnom evanjeliu o bohatom love rýb (Lk 5,1-11). Je to text, ktorý je určený práve pre dnešnú 5. nedeľu po sv. Trojici.  Učeníci nášho Pána boli veľmi frustrovaní, celú noc lovili a nič neulovili. To bol najvhodnejší čas pre rybolov. Učeníci to vedeli, boli to predsa skúsení rybári. A Pán im potom povedal  –  tlmočil to Petrovi za celkom  bieleho dňa: „Odraz na hlbinu, spusťte siete a lovte.“  Stalo sa tak  po vyučovaní pri mori. Zástup sa valil na Pána, aby počúval Božie slovo.  Kazateľnou bola Pánovi Ježišovi  lodička – ľudia sa hrnuli k Nemu, boli dychtiví po Božom slove, tak ju použil ako kanceľ. Kázal a vysvetľoval Božie slovo, po ktorom tak ľudia  túžili. Pán Ježiš vyučoval ako ten, čo má moc, a nie ako ich zákonníci (Mt 7,27-28). A potom to prišlo. Po vyučovaní prišla  aplikácia. Ako sa teda ide na hlbinu, čo sa týka vyučovania  –  a potom bohatému lovu rýb. Dal povel k rybolovu, po onej neúspešnej noci, keď nechytili vôbec nič. No Peter povedal: „Ale na tvoje slovo spustím siete.“  Na tvoje slovo Pane dám. Ja som síce rybár z povolania, lepšie sa tejto práci rozumiem, ale na tvoje slovo to skúsime ešte raz. Peter si to pomyslel možno, ale nahlas nepovedal. Možno si aj pomyslel a uvažoval: „Ty si Pane tesár, tak sa vyznáš vo svojej profesii. A do tej mojej sa nemiešaj!“ Ozaj, predpokladajme, že si to aj pomyslel,  ale nevyslovil to. A potom to prišlo. Zahrnuli veľké množstvo  rýb, takže museli privolať na pomoc ešte aj susednú loď.  Tak v mnohom podobný rybolov sa potom uskutočnil aj po vzkriesení Pána (J 21,1-14). V danom príbehu čítame, že chytili 153 rýb, Pán pripravil pre svojich učeníkov prekvapujúco veľmi bohaté raňajky na brehu jazera, či mora. To Genezaretské jazero je vlastne zároveň aj Galilejské more.   Vyučovanie pri mori   – to je „odraz“ na hlbinu. Nezostať iba na povrchu  – a  nekĺzať sa po povrchu. To je hĺbavé alebo hlbinné vyučovanie, ktoré tak prízvukujeme v našej cirkvi. Ísť do hĺbky  –  priamo  ísť až k samej  podstate a jadru veci. 

    Vrátiac sa od Jadranu, kde sme zažili a videli  hlbiny mora. More má svoj vnútorný a tajomný život, ktorý je fascinujúci, podmorsky svet. Pri letmom pohľade by sa vám vôbec nemuselo zdať, že tak bohatý život je pod morskou hladinou. Mnohí potápači sa potápajú, dá sa aj šnorchlovať, ísť stále hlbšie a hlbšie. Ak by sme nepoznali zábery a filmy, tak by sme povedali, že niečo také ani nie je vôbec možné. A predsa je. More je veľmi tajomné so svojimi hlbinami.  Hlbiny mora a jeho tajomstvá sú priam neopísateľné.  K tomu by sa hodil aj nejaký konkrétny  citát. Hneď ho mám po ruke: „Srdce človeka je veľmi podobné moru –  má svoje búrky, má svoje prílivy a vo svojich hĺbkach skrýva aj svoje perly.“ (V.van Gogh) Poklady morí a oceánov sú na ich dne. Neraz tí potápači musia vyvinúť mnohé úsilie a snahu, aby ich objavili. K pokladom zeme   je   potrebné sa prekopať, k pokladom mora sa ponoriť aj do veľkej hĺbky. Sme akoby tí potápači. Pripadáte si takto? Táto doba veľmi aktívne podporuje povrchnosť,  Biblia nám však jednoznačne odporúča  –  ísť k prameňom, „ad fontes.“  Študovať Božie slovo je dnes tak veľmi potrebné, byť v tom  v klube „pátračov pravdy“ , alebo byť aj v klube potápačov v hľadaní tej svojej duchovnej perly. Objaviť tú svoju  drahocennú  perlu pre život, biblický verš, ktorý vám prirastie k srdcu. Lovci perál sú výborní potápači a spúšťajú sa do hlbín mora. Pán Ježiš povedal podobenstvo o poklade a aj  perle. Kupec, ktorý hľadá vzácne perly, keď našiel tú drahocennú, odišiel predal všetko, čo mal a kúpil si ju (Mt 13,44-46).

     Ako more má svoje hlbiny, tak také má aj Božia láska v Kristu. To sú jej priam neopísateľné  hlbiny. Ap. Pavel  to vyslovil tým známy slovom: „Ó hlbokosť bohatstva a múdrosti a známosti Božej, aké nevyspytateľné sú jeho súdy a nepochopiteľné jeho cesty.“  (R 11,33)   Hlbokosť, nie plytkosť! Hĺbka – to nám svedčí, to nám pristane. Ap. Pavel sa modlil za efezský cirkevný zbor, ktorý  založil na 3. misijnej ceste. Tam vyučoval dva  roky, to všetko nájdeme v knihe Skutkov apoštolov predovšetkým v celej  19.  kapitole. Napísal im list Efezským, kde je jeho mocná a aj veľmi známa modlitba,  aby aj oni v Efeze poznali hlbiny Kristovej lásky: „..aby ste mohli so všetkými kresťanmi vystihnúť, čo je to za šírka a dĺžka, výška a hĺbka a poznať lásku Kristovu, ktorá je nad všetky známosti (Ef 3,14-21).  Kristova láska a jej poznanie v živote,  to nie je byť na plytčine – spomeňme si aj  na bohatstvo pašií, kde sa  úplne všetko a takmer dokonale dočítame o Božej láske v Kristu. Na plytčine človek môže uviaznúť a aj stroskotať. Biblia ospevuje onú hlbokosť, to mystérium, ktoré môžeme poznať len  len v moci Ducha Svätého. Žalmista sa v žalme 130 modlí a volá z hlbokosti svojej duše: „Z hlbokosti volám k Tebe, Hospodine, Pane, počuj hlas môj, nech pozorujú Tvoje uši moje volanie.“  (Ž 130,1)  Náš velikán P.O.Hviezdoslav tak nazval jednu svoju báseň, keď ho inšpiroval pravdepodobne aj tento žalm: „De profundis“   (z hlbokosti). Sme teda pozvaní aj my všetci „odraziť“ na hlbinu, spustiť siete a loviť. Ak ich spoznáme, nikto nás nezvedie prázdnymi rečami, ktorých je tak všade veľmi veľa oko nás. Aj k tomu vyzýval ap. Pavel v tom istom liste do Efezu (5,6). A k téme dnešnej nedele sme zároveň spievali pieseň od M. Luthera: „Z hlbokosti k tebe volám, čuj Bože, smutný môj hlas, praj sluchu úprimným slovám, skloň sa ku mne, pomôž v včas, veď ak vidíš len neresti, previnenia, neprávosti, kto pred Tebou obstojí?“ (ES 334,1) Aj náš reformátor vedel o tých hlbinách svojho bytia, v ktorých sa tak často ocitol, keď bojoval ten svoj reformačný zápas a boj.

   Pán Ježiš  bol často pri mori. Vedel, čo všetko je v mori. Aký je tam prekypujúci život, o ktorom nemáme ani potuchy. Niečo o tom vieme, ale iba sčiastky poznávame (1 K 13,9). A to je práve do času leta celkom vhodný obraz, aj metafora, aký bohatý môže byť aj pre nás duchovný život. Môžeme ho mať len a len vtedy, keď „dáme“ na slovo nášho Pána. My skôr dáme na slovo ľudské, opierame sa o to slovo, skôr človeka berieme za slovo, ako tak urobíme so slovom Božím. Peter nám odporúča – dať na Ježišovo slovo. Aj Mária, matka Pánova na svadbe v Káne Galilejskej povedala prítomným posluhovačom: „Urobte všetko, čo vám povie.“ (J 2,5) dať na  Ježišovo slovo, po ktorom môže prísť priam nevídané bohatstvo – až také, že sa obe lode vtedy ponárali. Petra sa zmocnila hrôza, že až tak bohatý to bol rybolov. Prosil Pána, aby od neho odišiel, lebo je hriešny človek. Pán od neho neodišiel, ale práve naopak, dal mu poverenie do služby, že takto ľudí bude loviť pre Božie kráľovstvo. Na inom mieste to povedal: „Žatvy je mnoho a pracovníkov málo, proste Pána žatvy, aby vyslal pracovníkov na svoju žatvu.“ (Mt 9,37)  Tá žatva u nás, pod Tatrami, je pred nami. Na juhu už bola, tam sa polia už dávnejšie zabeleli k žatve. To je krásna biblická veta, ktorú máme tiež od Pána, keď povedal: „Ajhľa, pozdvihnite oči a hľaďte na polia, že sa zabeleli k žatve.“ (J 4,35)  Tak som tie polia s obilím sledoval, keď sme sa vracali z dovolenky. Lány obilia, ktoré sa u nás, až teraz zabeleli k žatve. Je toľko práce ešte pred nami. Je ešte toľko nespasených ľudí v Tatrách a aj pod nimi. Pred nedávnom boli v rámci našej cirkvi ordinované dve nové sestry kaplánky. Viacerí sa ma pýtali, že málo. No iste, ale ako sa na to pozrieme. My máme doma také príslovie: „Lepšie, ako nič!“   A verím, že takto o 4 roky bude teológiu končiť aj náš krstný syn Leoš Grandner zo Žiliny, ktorý nám robí veľkú radosť a máme z neho veľkú vďačnosť v srdci. Lebo polia sa už ozaj zabeleli k žatve a práce je tak veľa – pracovníkov veľmi málo!

     Vráťme sa k tej našej  téme – hlbina. Vieme, čo máme v rámci našej cirkvi. A poznávame to každým novým dňom, čoho sa nám z milosti Božej dostalo. Poznač lásku Kristovu je nad všetky známosti  – a to je hlbina života. Všetky štyri dimenzie Kristovej lásky sú neopísateľné – šírka, dĺžka, výška a hĺbka. Dnes nemáme priestor pre všetky štyri rozmery Kristovej lásky – sústreďujeme sa iba na tú hĺbku. V hĺbke svojho bytia, v jeho jadre poznávame, čo sú to za hlbiny –  a nie oné plytčiny. Niekedy je dobré ale navštíviť aj iné krajiny, ktoré nemajú také dedičstvo, aké máme my  – na našom starom európskom kontinente. Takto pred týždňom, v nedeľu sme navštívili v rámci výletu – Bosnu a Hercegovinu a neďaleký  moslimský kláštor Blagaj.  Museli sme sa vyzuť, dostali sme  špeciálne zástery – iná kultúra, iný mrav a zvyk. A potom sme navštívili Mostar, známe to mesto s moslimskými minaretmi.  Videli sme aj kresťanské veže, ale aj štíhle vysoké veže s ampliónmi na všetky svetové strany, ktoré pozývajú na modlitby. Až tam si človek ešte viac uvedomí, čo všetko máme my  – v našej kresťanskej kultúre. Keď som v roku 2009 navštívil Izrael a boli sme aj v Nazarete, ktoré dnes je už takmer celé moslimské mesto, tak sme práve také pozvanie k modlitbám počuli, keďže bol piatok. Ktosi z našej skupiny mi len ta ticho povedal. Brat farár, som rád, že som evanjelik!“ Sme radi, že sme evanjelici, sme kresťania  – že sme Božími deťmi. To poznávame vždy, keď odrážame na hlbinu a spúšťame siete.  Sme vďační, že poznáme a poznávame Božiu lásku v Kristu – v hlbinách posolstva aj Božieho slova. A vyznávame  s apoštolom Jánom: „A my sme  poznali a uverili v lásku, ktorú má Boh k nám. Boh je láska a kto zostáva v láske, zostáva v Bohu a boh zostáva v ňom.“ (1 J 4,16)