On musí rásť..

24. jún a 24. december

     Tento verš nám nie je neznámy. Pochádza od Jána Krstiteľa, predchodcu Pána Ježiša Krista. Tieto slová vyslovil na adresu nášho Pána. Na Neho sa upriamil počas celého svojho aj krátkeho života.  Jeho život, služba, kázanie  –  to bola šípka a smerovník na Božieho Syna  –  Ježiša Krista. To bolo jeho celoživotné poslanie, v ktorom sa  naozaj aj našiel.  Poslanie, v ktorom aj podstúpil mučenícku smrť. A v tom celkovom životnom nasadení v konečnom dôsledku anticipoval život Toho, na ktorého aj ukazoval. V našom preklade jeho vyznanie znie: „On musí rásť a ja sa umenšovať.“ (J 3,30) V katolíckom preklade: „On musí rásť  a mňa musí ubúdať.“ V matematike sa to volá: nepriama úmera – čím je niečoho viac, tým je niečoho menej. To mi z matematiky, môjho neobľúbeného predmetu akosi zostalo.  Ide o závislosť a aj vzťah dvoch veličín, pričom platí, že toľkokrát sa zväčší jedna veličina, toľkokrát sa zmenší druhá veličina. Inými slovami: pri raste jednej veličiny druhá klesá a naopak.  Ak sa jedna veličina zväčší, druhá sa zmenší v rovnakom pomere, ak sa jedna zmenší, druhá sa zväčší v rovnakom pomere. Nepriama úmernosť konštatuje rast. A rast je pohyb, to  nie je nič statické!  Túto nepriamo úmeru biblicky, teda duchovne pomenoval predivným spôsobom, svojho času aj Ján Krstiteľ. O čo sa ja viac umenším, o to viac Kristus v mojom živote „podrastie“.  Ján  Krstiteľ sa často zahľadel na Pána. A na začiatku Jánovho evanjelia čítame: „keď druhého dňa videl (Ján) Ježiša, ako prichádza k nemu, povedal: „Ajhľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriech sveta.“  (J 1,29) Zahľadel sa na Pána nanovo, už po koľký krát?!  Vždy, keď sa zahľadel sa na Pána  –  uvedomoval si, že potrebuje On sám rásť v jeho živote. Taká bola jeho vždy prirodzená reakcia, keď sa na Ježiša pozeral. Jeho reakcia! A aká je tá tvoja, keď pozeráš na svojho Pána? Je aspoň v niečom podobná, tej Jánovej?  Mohla by byť. A mala by byť! V liste Židom čítame: „Hľaďme na Ježiša, Pôvodcu a Dokonávateľa našej viery.“ (Žid 12,12)  A keď hľadíme,  tak čo vidíme duchovným naším zrakom a  pohľadom? Vidíme to rovnako s Jánom? Ak to takto, aspoň podobne a aspoň čiastočne prežívame, sme na dobrej ceste. Kristus môže vyniknúť v nás, len a len vtedy, keď sa umenšíme!

      Kristus  môže rásť v nás  len vtedy, či za toho predpokladu, keď sa budeme v pokore  umenšovať. Tak to robil Ján. To je jedinečné vyznanie Jána Krstiteľa.  A včera bolo Jána. Poznáme toľkých Jánov. Svata máme Jána, brat farár Grešo bol Ján. Náš dlhoročný zborový dozorca sa menoval tiež Ján, priezviskom Korman z Tatranskej Lomnice.  A môj dlhoročný brat farár v Prešove bol tiež Ján, priezviskom Midriak. A mnohí ďalší Jánovia.  Tak  Jánovi a všetkým Jánom chcem splatiť dlh (dodatočne) aj touto úvahou.  Narodeniny Jána Krstiteľ slávime 24. júna. To je symbolický dátum, ktorý cirkev určila práve na tento deň.  To je pozoruhodný dátum v kalendári, krátko po letnom slnovrate. Pália sa jánske ohne. Svietia svätojánske mušky. Poznám ľudí, ktorí ich priamo ešte nikdy naživo  neuzreli. A pritom vedci bijú na poplach, že sme pravdepodobne poslednou generáciou, ktorá ich vidí. Ohrozujú ich pesticídy, zmena klímy a veľa umelého svetla. Zažil som ich niekoľkokrát  priamo u nás vo Vysokých Tatrách.. Mať ich v dlani, je to priam zázrak.  To všetko je okolo Jána – 24. júna. Poznáme veľa Jánov v našom okolí aj dnes. S Jánom sa spájajú  rôzne tradície, zvyky, pranostiky. Napr. „Na svätého Jána otvára sa k letu brána.“  To všetko na narodeniny Jána Krstiteľa. A ešte mnoho iného.  A čo sa deje krátko ešte  pred tým? 21. Júna máme najdlhší deň a najkratšou noc. Je to letný slnovrat. Dni sa potom však  budú už postupne skracovať. Svetla bude ubúdať, ale nie je to až tak markantné, ako to príde až neskôr,  po letných prázdninách na jeseň.. A ešte aspoň ešte jedna pranostika: „Do Jána sa deň dĺži, a po Jáne kráti.“

      Ján Krstiteľ  pre pravdu bol sťatý. Povedal to priamo kráľovi Herodesovi: „Nie je ti dovolené žiť s bratovou ženou.“ (Mk 6,19) Hriech priamo pomenoval. Nezaobalil to.  Pre lásku k pravde položil Krstiteľ svoj život. Bol sťatý. Zomrel mučeníckou smrťou.  Najviac sa mu  venuje evanjelista Ján v l. kapitole  svojho evanjelia, potom v tej tretej. Tieto dve kapitoly obsahujú tri svedectvá Jána Krstiteľa, no najmocnejšie je práve to tretie, z ktorého je nás citát  –  ako čerešnička na torte. Je to mocné svedectvo Jána Krstiteľa. Venujú sa mu site aj iní evanjelisti, z ktorých čerpám aj pri tejto úvahe.

     Nepriama úmera v biblickom prevedení je veľmi pozoruhodná. Len v ľudskom umenšení môže vyniknúť Božia veľkosť. A to umenšenie sa nazýva pokora. Možno  príklad z prírody, z veľmi obľúbeného  vesmíru. Pohľad na nočnú oblohu je vždy oslovujúcu. Aj kráľ Dávid sa často pozeral hore. Z takého pohľadu, či tých pravidelných bol ním spísaný a zložený 8. Žalm.  Aspoň jeden verš: „keď hľadím na Tvoje nebesá, na dielo Tvojich prstov, na mesiac a hviezdy,, ktoré si upevni: Čo je človek, že naň pamätáš? A čo  syn človečí, že sa ho ujímaš?“ (Ž 8,4-5) Tak sa občas pozriem aj my. Aj na taký spln.   Po  ňom sa mesiac postupne umenšuje. Ubúda ho. Úbytok je markantný. Ten minimalistický mesiac je taký malý pásik, ako turecký polmesiac. Takýto obraz po splne, ktorý vždy tak rád pozorujem na nebeskej klenbe, je pre mňa výstižným a veľavravným obrazom, ako sa mám umenšovať, ako ma má „ubúdať“ – podľa katolíckeho prekladu.. A potom mesiac rastie postupne. A ten narastajúci môže byť aj obrazom, ako Kristus má rásť v mojom živote. On musí rásť. Je to proces, je to dianie. Je to rast! Je to všetko v pohybe, Na nočnej nebeskej oblohe nemáte rovnaký pohľad každú večer, či noc. Mesiac je buď väčší, buď je menší. Vždy nám môže byť príkladom nášho umenšovania pred Kristom a Kristovho rastu a zväčšovania sa. Ešte aj nebeská nočná obloha nám na to poukazuje a nás na to upozorňuje, že byť kresťanom nie je nič statické. Ak sme sa nimi raz stali z milosti Božej, tak tým nie je vyhrané všetko. Božie slovo hovorí: „Kto stojí, nech si dáva pozor, aby nepadol.“ (1 K 10,12) Padnúť je tak ľahké. Odskočiť, odstúpiť je niekedy tak ľahké. No najmä vtedy, keď to stretnutie s Kristom nebolo  osobné a vzťah nie je živý. Aby bol živý, musíme ho “pestovať“, ako kvetinku, ktorú pravidelne polievame.  Starať sa o vieru, umenšovať sa  –  aj to je zápas, zároveň aj  boj  so sebou samým. Človek tak rád vyniká – rád sa stavia do stredu, priam na obdiv vo svojej sebastrednosti. Lekciu pokory vždy potrebuje. Aj ap. Pavel, ktorý prišiel z Božej milosti k tak neobyčajnému stretnutiu s Kristom. Aby sa „nepovyšoval“ a príliš nerástol do pýchy a namyslenosti pre neobyčajnosť zjavení (2 K 12,7), bol mu daný do tela osteň. A sám to v pokore vyznáva takto a dvakrát v jednom verši opakuje, aby sa nepovyšoval:  „Preto, aby som sa nepovyšoval, bol mi daný osteň do tela, anjel-satan, deptať ma, aby som sa nepovyšoval. Tri razy som prosil Pána, aby ho odstránil odo mňa, ale riekol mi: Dosť máš na mojej milosti,, lebo moja moc sa v slabosti dokonáva. Najradšej sa teda budem chváliť slabosťami, aby prebývala vo mne moc Kristova. Preto mám zaľúbenie v slabostiach, pohanách, súženiach, prenasledovaniach, v úzkostiach pre Krista, lebo práve keď  mdliem, som mocný.“ (2 K 12, 7-10) To je inými slovami to, čo vyslovil aj Ján Krstiteľ. Aj apoštol to tak prijal, že Kristus môže v jeho živote vyniknúť len v tom umenšení, aj v diagnóze, ktorú mal (predpokladá sa, že epilepsia, alebo choroba očí od Damasku). Biblia sa vysvetľuje Bibliou, tak máme dôkaz, že aj Ján Krstiteľ, aj ap. Pavel boli na rovnakej duchovnej výške. No nielen oni, ale aj my sami to takto poznávame, že toto je tá správna cesta, po ktorej smieme, máme a môžeme  kráčať.

   24. jún  –  Ján a jeho narodenie. Tie okolnosti sú nám známe z evanjelia podľa Lukáša (1,5-25, 57-80). Všetci si mysleli, že bude po otcovi, teda Zachariáš. No matka rozhodla, že sa bude volať Ján. A všetci sa tomu veľmi čudovali. A keď to potvrdil aj  jeho otec Zachariáš,  že sa bude volať Ján, tak sa mu ústa otvorili, prehovoril a velebil Boha.  A na konci 1. kapitoly čítame jeho duchovne excelentný žalm, v ktorom predpovedal, že bude prorokom Najvyššieho, lebo pôjde pred Tvárou Pánovou, aby Mu predpovedal cestu. Odporúčam čítať tieto texty a Zachariášov prorocký žalm. A o pol roka, teda šesť mesiacov neskôr príde vytúžený 24. december, tiež po zimnom slnovrate  –  kedy si pripomíname symbolický dátum narodenia Pána Ježiša. 24. jún a 24. december. Vtedy dni sú veľmi krátke. Október, najmä november a začiatok decembra sú poznačené množstvom  tmy. Dni sú tak veľmi krátke, že máme veľa tmy a málo svetla. A tak cirkev ten dátum zvolila symbolicky, ako je tomu aj pri narodení Jána Krstiteľa – presne v polčase.  Nikdy mi to nedošlo, až teraz. Asi je potrebné k tomu aj dospieť, dozrieť, vnútorne, duchovne (s úsmevom). A priznám sa, až včera prišlo to vnútorné duchovné „osvietenie“.  A začal som si veľmi intenzívne  porovnávať 24. jún a 24. december. A z toho za dve hodiny vznikla táto reflexia. Medzi Ján a Kristom je toľko podobností a analógii. A ešte to podstatné  spomeniem v tomto  závere.

     Narodenie Krista symbolicky  na 24. decembra tiež nie je náhodné. Je to vlastne predvečer narodenia Pána –  25. decembra. Aj ako naplnenie proroctva Izaiáša: „Ľud, ktorý chodí vo tme, uzrie veľké svetlo, nad tými, ktorí bývajú v temnej krajine zažiari svetlo.“ (Iz 9,1) A toho svetla je v decembri ozaj tak málo. Krajina je temná  –  a tu príde svetlo do tmy!    Ako svetlom a slnovratom, tým zimným  –  svetla bude iba pribúdať, dni sa predĺžujú. A spomeňme si, ako sa z toho v daný čas vytešujeme.  A tak tomuto  všetkému dali  naši predkovia kresťanský význam a zmysel. Aj 24. júna, aj 24. decembra. Kristus je to  duchovné svetlo, ktoré potrebujeme pre náš život. On sám nám tlmočí to známe: „Ja som svetlo sveta. Kto mňa bude nasleduje, nebude chodiť v tme, ale bude mať svetlo života.“ (J 8,12) V každom ročnom období  –  v závejoch zimy, aj v pohode leta.