Spomínajte na svojich  vodcov I

Ján Midriak  – farár, senior, biskup (1929-2015)

     Vo vernosti odkazu Božieho slova, robím tak aj v tejto chvíli: „Spomínajte na svojich vodcov, ktorí vám zvestovali Božie slovo. Pozorujete, aký bol  koniec ich obcovania a napodobňujte ich vieru.“ (Žid 13,7) Je to silná výzva, mocné oslovenie. Robím tak opäť a nanovo pri človeku, ktorý ma za dlhé obdobie duchovne sprevádzal na mojej životnej ceste. Zvestoval Božie slovo a konal službu lásky. Bol to Ján Midriak.  Citujem slová boli uverejnené na jeho parte, ktorý do večnosti odišiel 7. februára 2015 vo veku 85 rokov:  „Hospodine, po nebesá siaha Tvoja milosť, až po oblaky tvoja vernosť. U Teba je prameň života a v Tvojom svetle svetlo vidíme.“ (Žalm 36,6.10) Výročie bolo už v zime, prichádza spomienka teraz v lete.  Nemusí to byť nakoniec ani žiadne výročie. Stačí, keď na človeka spomíname vďačne vo svojom srdci. Dnes si pripomíname, ako 23.6.1929 uzrel svetlo sveta v Môťovej pri Zvolene. A zajtra je Jána. Pre porovbanie – tak tomu bolo aj v prípade nášho reformátora Martina Luthera. Narodený 10.novembra 1483 a s meninami hneď v ten druhý deň (keď bol pokrstený hneď na druhý deň – 11.11.) Aj spolu s manželkou bol to náš brat farár, pri ktorom sme vyrastali na fare v Prešove. Taký nezomiera, ale žije v našom srdci. Veď také motto a citát čítame na parte pomerne často. Je to neraz klišé, keď rodina nevie vybrať text a vhodný citát. Ozaj, nezomrel ten, kto žije v srdciach mnohých ľudí. A myslím, nielen v mojom. Táto trochu „ošúchaná“  myšlienka, často opakovaná na mnohých smútočných oznámeniach vyjadruje nakoniec hlbokú pravdu: aj keď  čas plynie, spomienky blednú, to podstatné zostáva. Nie všetci mu rozumeli, nie so všetkým si on rozumel. Tak to v živote neraz aj je. Ale to nám nebráni spomínať  –  a ďakovať.  Ján Midriak odišiel v požehnanom veku, v jeseni nielen svojho života, ale 12. októbra 2014  ešte kázal v Novom Smokovci (foto k spomienke) a všetkých nás, po službách Božích nás  pri spoločnom  vtedy pozval na pohreb. Boli sme vtedy všetci veľmi  šokovaní, pamätám si na tú momentku dodnes.  Cítil, že sa blíži čas jeho odchodu. Roky pribúdali, síl ubúdalo!  Kázal však vtedy veľmi „mocne“, ešte to aj „ustál“  na kazateľnici. Keď kázal, vždy duchovne, aj telesne priam ožil.   Tak sme ho poznali. Myslím, že to vystihuje Pavlovo posolstvo do Tesaloník, ktoré pred časom navštívil. V Korinte, na 2. misijnej ceste dostal správu, že  tesalonickí obstáli v skúškach a napísal im: „My žijeme, keď vy stojíte v Pánu.“ (1 Tes 3,8) To by ho dnes veľmi tešilo, že stojíme v Pánu, že my ako jeho bývali konfirmandi stojíme v službe nášmu Pánovi, že sme doteraz vytrvali. A verím, že vytrváme aj naďalej. 

    Vďačná spomienka  –  je nielen na 10. výročie  odchodu do večnosti, ale dlh, ktorý je potrebné splatiť. Dlh lásky. Je to podľa slov ap. Pavla: „Nikomu nič nedlhujte, len aby ste sa milovali. Láska blížnemu zle nerobí.“ (R 13) Už viac, ako 10 rokov nie je medzi nami, myslíme na jeho manželku Helenu Midriakovú, ktorá žije u dcéry Rút v Makotřasoch pri Prahe. Navštívil sme ju v  máji 2024 pri príležitosti jej 93. narodenín. Teraz už má rok navyše, takže z milosti Božej  94. Často na ňu myslíme aj v našom cirkevnom zbore pri speve piesní z modrého mládežníckeho spevníka: „K trónu slávy“,  nakoľko mnohé piesne melodicky, či aj textovo korigovala.   Obidvaja boli „dušou“ zboru v čase ich pôsobenia v Prešove. Neprináleží mi to hodnotiť, ani to nehodnotím. Vďačne  spomíname s manželkou Emíliu. A možno sa pridajú aj ďalší mládežníci, ktorí spolu s nami v tom čase na fare duchovne rástli.  Chodili sme na mládež, na spevokol, na výlety, konali sa rôzne náboženské večierky vždy v prvú nedeľu v mesiaci. Spievala hudobná skupina Ratolesť, ktorá pôsobila už v čase socializmu! A to všetko počas  socializmu, keď sa nič nedalo! Naozaj?  Uvažoval som, či mal takého „nevšímavého“ cirkevného tajomníka v Prešove, ktorý mu to „toleroval“, alebo..  Len nedávno som sa  dozvedel,  že pomerne pravidelne chodil „na koberec“ na ONV. To všetko mu stálo za to. Tá aktívna práca s mládežou počas tvrdého socializmu.   My sme ani v danom čase onen socializmus nebrali ako niečo „obmedzujúce“  –  u nás v Prešove  sa mnoho toho naozaj konalo. K požehnaniu všetkých v cirkevnom zbore.  A množstvo študentov zo zboru v Prešove, bol toho priamym dôkazom. Patril som k nim aj ja, keď som študoval teológiu 1984 – 1989. Pôvodne som ju  ale nechcel študovať. Nemal som pre to vnútorné povolanie, no všetkých aktivít som sa pravidelne zúčastňoval.  Ale.. Na fare sme mali skvelého mládežníka Igora Chovana, hudobníka, gitaristu, intelektuála. Bol to náš „duchovný guru“ – a bol aktívnym mládežníkom a potom aj študentom  na teológii. Nemal som na neho.  Porovnávať sa nemáme, ale nevyhol som sa tomu. A keď som sa porovnal s Igorom, tak mi moje „duchovné sebavedomie“ úplne kleslo na nulu. Ktorí ho poznáte, dáte mi za pravdu, že Igor vyčnieval nad mnohých. A ja som si stále vravel: nemám také dary, nehodím sa na to, nie som tak nadaný atď atď. A veľmi často som o sebe pochyboval. Veď to poznáte, keď sa s niekým porovnávate (s úsmevom). Tak som sa v tom úplne prepadol. Ale bol to práve on, môj a náš duchovný pastier, ktorého vedenie bolo vždy láskavým. Aj keď sú mnohé názory na jeho osobnosť, ako aj na seniora Šariško-zempl. seniorátu, či neskôr biskupa VD  –  myslím, že to najväčšie „gro“ svojej  služby vykonal s manželkou na fare v Prešove  –  predovšetkým ako zborový farár. Opravovali sme kostol, chodili sme pravidelne  na brigády, chodili sme na výlety za našimi kamarátmi, ktorí medzičasom narukovali na vojnu. No nedá sa na to  jednoducho zabudnúť (Ž 103,1-2).

    Veľmi sa mi, aj osobne  venoval, zobral ma počas leta  –  na jednodňový výlet na Domašu, išli sme sa okúpať na Šíravu, debatovali sme, diskutovali sme. Venoval mi čas.  Asi tušil, že potrebujem podporu pre moje nízke duchovne sebavedomie. Rokmi mi dochádza, že mi venoval dosť svojho času. A preto aj tento citát:  „Najkrajší dar, ktorý môžeš dať, je Tvoj čas, pretože keď niekomu  daruješ svoj čas, daruješ mu kúsok života, ktorý už nikdy nevrátiš.“ (net). A tak som to prežíval u neho.  Po jeho láskavom vedení som sa pre to štúdium nakoniec  rozhodol, prišla však  opäť kríza  – ja  som to opäť vzdal.  A pamätám si veľmi presne jednu nedeľu na večerné služby Božie, keď som  bol v spoločenstve, kde som počul Izaiášovo vyznanie:  „Koho pošlem a kto nám pôjde. Tu som ja, pošli mňa.“  (Iz 6,1-8) To bol veľmi dôležitý stimul pre mňa. Bola to nedeľa, v pondelok po vyučovaní som hneď išiel na faru,  ktorá priam susedila s gymnáziom na Konštantínovej ulici –  s tým, že som sa definitívne rozhodol. A potom ma neprijali. Bola to skúška.  Rok som počkal. A oplatilo sa. Profesor Karol Gábriš, vtedajší dekan mi napísal list, že ak som sa nevzdal rozhodnutia študovať teológiu, tak nech si okamžite podám prihlášku. A vyšlo to na „druhý pokus“.. To bolo radosti, to bolo vďačnosti. U mojich nebohých rodičov, ale aj u mňa.

     Spomienka  – až po rokoch mi to dochádza. Nemal som ambíciu byť tým, čím som dnes – no on ma motivoval, pripravoval  – venoval sa mi.  Mal som spolužiakov, ktorí sa už ako deti na farárov aj hrali.  Ja som to nezažil. Videl vo mne istý duchovný potenciál, ktorý som ja nevidel a pri sebe  nenachádzal. Dnes mnohí mladí sú takto „stratení“.. Nevedia, čomu by sa mali venovať, čo robiť – pre čo sa rozhodnúť.  Ján Midriak vedel precítiť, čo je v človeku, či sa hodí, či má pre to talenty, či nie. Neviem, či sa tak venoval aj iným študentom teológie. Mal „čujnosť“ a cit. Bol dobrým psychológom.   Neviem, kde by som bol dnes,  čo by som dnes robil. Mal som v pláne študovať knihovedu, archívnictvo. Moja nebohá triedna na gymnáziu by mi bola vybavila akúkoľvek vysokú školu, ak by som sa bol teológie vzdal. No nestalo sa tak. Ponuka to bola lákavá, dala ju aj mojim nebohým rodičom. Tí to však všetko „nechali na mňa“  a na moje osobné rozhodnutie. Brata farára Jána Midriaka som v mnohých veciach počúvol, no v jedenej veci rozhodne  nie – navrhoval mi potom neskôr viackrát odísť zo zboru vo vysokých Tatrách a ísť do mestského zboru. No v danom čase  som si to nevedel predstaviť. 

    A tak aj s istým odstupom času, možno dôležitým, píšem túto moju vďačnú spomienku. Nechce to byť o mne, je to aj Midriakovi, ale píšem ja – z môjho uhla pohľadu. To je moja optika, tak sa na to takto, prosím aj pozerajte.  O mojom bratovi farárovi môžem písať len vo vzťahu ku mne osobne.  Neidealizujem si ho, ako nikoho v okolí – ani z minulosti, ani v tejto prítomnosti. Prijímam aj iný názor, ale ja, ako jeho žiak, som to takto prežíval – a túto spomienku spontánne napísal za hodinu a pol.   Čakal som, či ma niekto už nepredbehne z mojich kolegov skôr, bývalých prešovských mládežníkov. Nestalo sa tak, nevadí. Píšem to teraz ja – a Pánovi ďakujeme s manželkou za požehnané roky na fare v Prešove. Rodičia sa o nás nebáli,  vedeli, že sme na fare. Vždy som dochádzal nočným autobusom do Kojatíc a niekedy, keď sme mali hry po mládeži neskoro do noci, som do Kojatíc išiel aj peši. My sme boli na fare na  prízemí v novozriadenej malej zborovej miestnosti, oni bývali na poschodí. No nikdy neprišli dole k nám, že by ich to bolo rušilo, keď sme niekedy ozaj do neskorého večera, či noci šantili na fare pri mnohých hrách.  To skôr teta Zuzka, ktorá bývala na prízemí. Je na čo spomínať – ďakujeme za tie roky. Ako sa dá prežiť mladosť. Aj napr. na fare.

     Často nám kládol na srdce svoju zásadu: „Kristus je v srdci blížneho silnejší, ako v tom mojom vlastnom.“ V danom čase a na danom mieste som tomu moc nerozumel, ale už dávno som prijal to  vysvetlenie a posúvam ho ďalej. A to je: mnohé biblické pravdy poznáme, no potrebujeme svojho blížneho, aby nám ich v danej chvíli práve on povedal. Aj preto potrebujeme blížneho, aby nám isté pravdy on sám pripomenul, aby naše uši tieto pravdy počuli. My ich máme vo svojom vnútri, no v srdci blížneho je Kristus vždy silnejší, než v tom mojom vlastnom.  Vďaka za každého, kto tak robí a činí  –  v službe lásky svojmu blížnemu.

     A ešte hodno spomenúť, že Ján Midriak obnovil aj vydávanie Evanjelického východu v miniformáte, ktorý si ešte mnohí pamätajú. Ďakujeme aj za  časopis Evanjelický  východ, za jeho pravidelných čitateľov, podporovateľov, má svoj okruh. Patrím k nim aj ja, aj vy. Ďakujeme za redakciu. Za kvalitné mesačné čítanie, ktoré je veľmi obohacujúce.. Verím, že k tomu prispieva aj náš zborový web.. S vďakou Pánovi aj za vás, milí naši čitatelia, zblízka, aj zďaleka..