Po stopách ap. Pavla VIII

Záver

    Ideme teda  do finále – školského roku, do finále našich úvah o druhej misijnej ceste ap. Pavla. Niečo sa končí, niečo začína. Končia sa úvahy, končí sa aj školský rok, začína leto a všetko to, čo je s ním spojené.  Chceme sa ešte zastaviť v Korinte naposledy  a všimnúť si Hymnu lásky (foto – zrúcaniny Korintu s chrámom Apollóna. Z viditeľného vrchu – za zvuku zvoncov – schádzali kultické prostitútky do mesta). Bola apoštolom napísaná  práve kresťanom v Korinte, kde končila jeho 2. misijná cesta. V tej predchádzajúcej časti sme si všimli, prečo práve  korintským je určená táto stať o láske. A vo veršoch 4-7 apoštol píše o láske, ktorú práve oni potrebujú a ktorú nemajú. V origináli, ale aj v našom preklade je popis lásky vyjadrený slovesami, teda láska  je personifikovaná. Je zvláštne a pozoruhodné, že ap. Pavel nepopisuje lásku prídavnými menami, ale slovesami. Predstavuje nám Lásku, ktorá je osobou. A má to  svoje dôvody.  Láska totiž  nie je zoznam vecí, ktoré je potrebné urobiť –  aby vtedy,  keď ich urobíme, tak budeme mať určite lásku. V danom čase existoval Aristotelovský zoznam  cností, ktorý bol vo všeobecnosti uznávaný – aj v vtedy, ale aj dnes: odvaha, dobročinnosť, pokora, priateľskosť, mierumilovnosť, spravodlivosť, rozvážnosť. Apoštol píše  v úvode tejto kapitoly, že je možné byť extrémne cnostný, obetovať pre ľudí svoj majetok, čas, život – stále byť ničím. Alebo iný preklad  –  nič  mi to neprospieva“..  Použité slovo doslova znamená, že sa to „nepočíta“, že nič tým nezískam. Možno teda povedať aj takto:  „Môžeš obetovať všetko pre svojich blížnych  –  a robiť to bez lásky, bez toho, aby sa to počítalo za lásku.“  Láska musí byť niečo také, čo konáme pre iných, no pritom nepočítame, že sa nám to bude raz  „počítať“.. A to je častá otázka: „Bude nám to platiť? Bude sa nám to počítať?“  Ak to robíme preto, tak určite nie!  Často a stáva, že ľudia konajú dobré veci len preto, aby mali z toho „dobrý pocit“, niekedy aj preto, aby ich ohodnotili iní ľudia. Potom to nie je láska – tá skutočná v našom srdci, je to iba o nás samotných. To potom seba staviame do stredu! A pomerne často to robíme!  To je to, aby nám to „niekto niekde započítal“.. Ide o tie samotné pohnútky a motiváciu  –  o tom sme uvažovali na minulej biblickej hodine. Láska je teda personifikovaná. Láska, ako osoba. Láska nie je zoznam vecí, ktoré keď urobíme a naplníme do bodky, tak tá láska hneď a zaraz príde. My také zoznamy máme radi  –  pravidlá, stanovy. Keď niekto volá po takomto zozname, tak tušíme, že to nebude o skutočnej  láske.  Vieme, že ani ten najlepší zoznam vecí nijako neprospieva (verše 2-3). Láska je osobná, aktívna, živá, moc, ktorá nás zmocní. Zoznam nás nezmocní, zmocní nás Láska. Tou láskou je sám živý Boh, ktorý sa nám dal osobne poznať skrze svojho Syna  Pána Ježiša Krista, v moci Ducha Svätého.

    Apoštol Pavel, predtým ešte ako Saul, sa s touto Láskou aj osobne stretol pred Damaskom (Sk 9,1-9). Táto láska sa mu dala osobne poznať. Bez toho by nebolo možné vykonať tri misijné cesty a napokon aj poslednú cestu do Ríma. V tej láske, ako osobe, v plnom nasadení slúžil. Zamiloval sa do tejto lásky aj on, táto láska vstúpila do jeho života. Včera ma pred Lidlom v Poprade oslovila pani, ktorú som poznal ešte keď pracovala v Tatrách, v hoteli v Novom Smokovci. Opýtala sa ma na začiatok, či mi môže niečo povedať. Súhlasil som, pretože som ju poznal a bol tak trochu aj zvedavý, čo mi povie. Pozvala ma k Bohu slovami: „Boh  hľadá človeka a nie človek Boha.“ V tom mala pravdu. Boh hľadá aj dnes, v danom čase na danom mieste si vybral Saula. A Saul v tú lásku uveril. Slová Jána sú veľavravné: „A my sme  poznali a uverili v lásku, ktorú má Boh k nám. Boh je láska..“ (1 J 4,16)  Bez osobného stretnutia s Láskou nie je možné o tejto láske svedčiť. Robí to aj oná pani z Popradu, ktorá oslovuje ľudí. Poznal ju aj náš Tadeáš, keďže často  oslovuje v Poprade  ľudí a vraví, že náš Pán už čoskoro príde a vráti sa na túto zem. Obdivuhodné, koľko lásky má takýto človek, ktorý Pána „ponúka“ na uliciach a chodníkoch. A opakuje, že Boh hľadá ľudí. Skúsime to aj my? Veď aj my sme sa s touto láskou osobne stretli. Pripomeňme si slová apoštolov: „Lebo my nemôžeme nehovoriť o tom, čo sme videli a počuli.“ (Sk 4,20)

    A to je aj príklad ap. Pavla. Podľa istých odhadov prešiel vyše 10.000 km na všetkých svojich misijných cestách. Svedčil o tejto láske, on sám bez tejto lásky nemohol žiť. Bol ňou naplnený, každá priam bunka jeho tela.  Božia láska sa vyliala aj do jeho srdca skrze Ducha Svätého (R 5,5). Pre túto lásku žil, pre túto lásku aj zomrel, keď bol sťatý ako rímsky občan, čo si budeme už čoskoro pripomínať – 29. júna. Chodil po Ázii, prišiel aj do Európy, písal listy – neúnavne bojoval za vieru v evanjelium. Kresťanom vo Filipis, kde bol na svojej 2. misijnej ceste napísal: „.. a spolu ako jedna duša bojujete za vieru v evanjelium. Protivníkom sa ničím nedajte zastrašiť, to bude znamením, a to od Boha, im že zahynú , a vám, že budete spasení. Lebo vám sa dostalo milosti pre Krista, aby ste nielen verili v Neho, ale aj trpeli pre Neho. Veď je to pre vás ten istý boj, ktorý ste videli pri mne a o ktorom teraz počúvate.“  (F 1,27 -30). Áno, je to boj! Náš každodenný boj a zápas!  Kresťanom v Galácii napísal: „Deti moje, pre ktoré trpím znovu pôrodné bolesti, dokiaľ Kristus nebude sformovaný vo vás.“ (G 4,19) Je to kľúčový verš, že znova a znova trpí tieto bolesti, keď prichádzajú ťažkosti, keď diabol útočí a chce ľudí odviesť od Krista. Duchovne dokonca prežíva priam pôrodné bolesti, keď sa dozvedá o ťažkostiach, ktoré prichádzali na prvotné zbory. Samotný príchod evanjelia do sveta – bol ako pôrod – ak použijeme tento veľavravný obraz. My sme zrodení zo smrti   –  aby sme žili. A v Kristovej smrti máme život. Ap. Pavel napísal Kolosenským: „Kristus – život náš.“ (Kol 3,4)  Evanjelium prišlo do sveta –  Pán Ježiš  nám priniesol pravdu. Ľudia túto pravdu odmietli, Ježiša pribili na drevo kríža. Keď  na neho v pašiách  nemohli nájsť nič zlého, tak si najali mnoho falošných svedkov. Evanjelium  –  to bol ako pôrod  –  rodilo sa ťažko. Všetko veľké rodia sa ťažko. Nedávno, keď sme si pripomínali 80. výročie od konca druhej svetovej vojny, tak to bol asi pán Strmeň, ktorého poznáte z televíznej obrazovky. Ten odkázal mladým ľuďom a vlastne nám všetkým: „Vážte si slobodu, rodila sa ťažko!“ A pre porovnanie  –  naša spása sa rodila veľa ťažko!  Pán Ježiš krátko pred svojou smrťou zvolal na kríži (Mt 27,50) Tak aj to aj evanjelium: Ježiš na kríži zvolal silným hlasom. Je to výkrik a zvolanie – a také niečo je aj pri pôrode. Aspoň tak tomu ja rozumiem. To boli pôrodné bolesti pravdy evanjelia, že Boh je láska. A tá láska  miluje a tá láska hľadá To je tá pravda, ktorá uzrela svetlo sveta. M.Twain povedal: „Klamstvo môže obehnúť polovicu sveta, zatiaľ  čo pravda si práve obúva topánky.“ Pozoruhodné slovo a aj svedectvo. Pre túto pravdu si aj sám apoštol pravidelne obúval topánky každý deň nanovo. A keď niekto s tou pravdou mal „nejaký problém“, tak to apoštola veľmi trápilo a trpel pôrodné bolesti. A ten pôrod niekedy je ľahký, niekedy ťažší. Niektoré mamička sa vytrápi, iná nie. A vždy je to zároveň aj veľké tajomstvo.

    A tak tomu bolo na druhej misijnej ceste u Pavla. Pripomeňme si aspoň zopár pozoruhodných momentov. Apoštol a jeho tím mali pôvodne iný plán. Prešli Frýgiou a Galatskou krajinou, ale Duch Svätý im zakázal hlásať slovo v Ázii. A potom mal Pavel nočné videnie – onen Makedónec ho pozval na starý kontinent – teda k nám do Európy (Sk 16,6-10). Na našom aprílovom zájazde sme videli, že minimálne na dvoch miestach  (Neapolis, Béria) bola mozaika, ako „pamätná tabuľa“ venovaná práve tomu mužovi z videnia, ako  pozval Pavla  k nám bližšie. A potom Filipis  –  traja, ktorí tak „ľahko“ uverili. Bola to Lýdia, veštiaca dievčina a žalárnik. To bol úžasný začiatok a štart. Pre žalárnika – to bola aj sila osobného svedectva,  keď sa Pavel a Sílas o polnoci modlili. Jeho otázka vošla do dejín: „Páni, čo mám činiť, aby som bol spasený?“ V tom je úžasná sila a túžba po životnom štýle, ktorí tí dvaja vyznávali.  V Tesalonikách to bolo oveľa  ťažšie, tam apoštol po tri soboty mal rozpravy so Židmi. Odpor bol tam značný, keď tam boli tí „zvrhlí uličníci“, podliaci, nejaká spodina mesta, ktorú si akoby najali miestni Židia, takže apoštol  musel ísť preč. No a v Bérii ho čakalo prekvapenie, tam boli šľachetnejšieho zmýšľania – tam veľmi intenzívne  skúmali Písma. Židia z Tesaloník podnietili „svojich ľudí“ a prišli vyvolať vzburu do Bérie, odkiaľ apoštol  išiel do Atén. V tomto meste a centre starovekého sveta sa z jeho kázne o vzkriesení z mŕtvych vysmiali slovami: „Budeme ťa o tom aj inokedy počúvať“.  No ďalšiu možnosť už nemali, aj keby boli asi aj chceli. Ťažký „pôrod pravdy“ v meste, v ktorom sa vôbec ani dlho nezdržal. Najdlhšie pôsobil v Korinte, kde bol 18 mesiacov. To bolo tiež veľmi dôležité mesto jeho pôsobenia. Aj sa pripravoval, že práve tam bude dlhšie.  Nevieme, kvôli čomu, ale pravdepodobne asi aj kvôli kultickej prostitúcii.   Keď aj tam mu Židia odporovali, odišiel do susedného domu Jasonovmu, ktorého dom susedil so synagógou. A za nejaký čas Židia spísali obžalobu proti Pavlovi a mysleli si, že uspejú u vladára Acháje, Gállia. On to vyhodnotil, že nejde o zločin  –  bol to len spor o slová a mená. Toho, kto pravdepodobne spísal   žalobu proti Pavlovi  –  Sostenos  –  potom bili pred súdnou stolicou a Gallio sa vôbec o to nestaral. A my sme si pred týždňom vraveli, že sa ho neskôr ujali Pavel a jeho tím. Stal  sa kresťanom, uveril – a je uvedený ako spoluautor 1. listu do Korintu. Ako je dobré ujať sa ľudí  – v ich trápení, žalosti a bolesti.

    Aspoň zopár myšlienok za zopakovanie o tzv. „pôrodných bolestiach“  Pavla pre evanjelium  –  na jeho druhej misijnej ceste.  To bol jeho duchovný boj a zápas so svetom, ktorý túto pravdu odmieta až doteraz. Tu končíme – pred letom. O týždeň, ak Pán dá, na biblickej hodine vám to priblížim aj obrazom. Bude to 20. biblická hodina v roku 2025. Dnes je v kalendári 19. júna a my máme túto dnešnú 19. biblickú hodinu. Soli Deo Gloria. Jedine Bohu buď sláva.