Spoločenstvo lásky Trojice

Otec plánuje, Syn platí, Duch Svätý pečatí

    Dnešná tretia júnová nedeľa je v polčase júna. Už len dva týždne nám zostáva do konca školského roka. Sme však aj v polčase cirkevného roka. Už tá budúca nedeľa – je 1.po svätej Trojici. Sme v polčase takom, či onom.   A na konci slávnostnej polovice cirkevného roka slávime sviatok sv. Trojice  –  práve dnes, v polčase júna.  Tá prvá polovica uzatvára prvú polovicu cirkevného roka. Veľa sme toho prijali za prvý polrok.  To je, obrazne povedané „príjem“ a príde čas aj na „výdaj“.  Prvé sviatky na začiatku cirkevného roka, hneď po advente sú Vianoce – tie  by sme mohli pomenovať ešte aj takto:   Boh s nami. Tu sa odvolávame na slovo evanjelistu Matúša, ktoré zaznamenal a citoval proroka Izaiáša: „Ajhľa, panna počne a porodí Syna a dajú mu meno Emanuel, to v preklade znamená Boh s nami.“ (Mt 1,23). Tie druhé výročné sviatky je Veľkú noc – ako Boh za nás. Tu sa odvolávame na slovo: „Keď Boh za nás, kto proti nám?“  (R 8,31) A do tretice Letnice – Boh v nás. Veľmi silné posolstvo. Tu by sme mohli citovať ap. Pavla a jeho slová: Či neviete, že ste chrám Boží a Duch Boží prebýva vo vás?“ (1 K 3,16) Rekapitulujúc: Boh s nami. Boh za nás. Boh v nás.  Veľa sme toho naozaj prijali v prvom polčase cirkevného roka.   Pristavme sa pri tom všetkom – čo to všetko  znamená pre nás. A určite sa v druhom polčase cirkevného roka s tým nerozlúčime.    Uvažujme ďalej spoločne a  položme si otázku – ktorá z troch osôb Trojice je mi najbližšia, či ktorú dosť často opomínam?  Ku ktorej osobe sa najčastejšie utiekam a na ktorú neraz aj zabúdam.   Či to nie je práve Duch Svätý!  Ten nám spôsobuje isté ťažkosti, ako sa k Nemu náležite postaviť. Svätodušné sviatky sú stále  „zabudnuté sviatky“,  svätodušný pondelok úplne a celkom. V Dánsku je voľno  –  tam už majú jasno, ktoré sviatky sú dôležité a potrebné. My stále čosi riešime  – Dáni majú jasno už dávno – na Letnice je „voľno“ a svätodušný pondelok je dňom, ktorý si zaslúži našu zvýšenú pozornosť. My stále niečo zavádzame, potom rušíme. A stále prestupujeme na mieste.  Zdá sa nám, že žijeme v nejakom chaose a zmätku. Zdanie klame, ale tentoraz asi ani nie. Pre porovnanie – Dáni sa v tom už dávnejšie  zorientovali a svätodušný pondelok je už dávno voľným dňom.

   V spojitosti s Trojicou poznáme naozaj všeličo  –  stretli sme sa aj s popieraním Trojice.  Týmito riadkami vás však pozývam k jej uctievaniu.  Veľa sa píše, veľa publikuje na túto tému aj v súčasnosti – aj v spojitosti s vyznaním viery v Trojjediného Pána Boha  –  tým Nicejským, ktoré práve v tomto roku slávi 1.700 výročie svojho vzniku.  Boh sa nám všetkým dal poznať.  Poznať sa  nám dal cez svojho Syna Pána Ježiša Krista v moci Ducha svätého.  Boh neprišiel k nám, aby bol pochopený ako schéma, či koncept – Boh v Kristu k nám prišiel, aby bol poznaný vo vzťahu. Boh je Bohom vzťahovým! Boh nie je hierarchický  –  ale harmonický. To nie je rebríček „dôležitosti“ – kto je ako komu podriadený – ale je to harmónia vzťahu. Nikto v Trojici nie je menejcenný. A Duch Svätý na konci Trojice  –  ako celkom posledne menovaná osoba –  nie je nejaký prídomok, nejaké P.S. na konci listu.  Stáva sa často,  keď sme ešte niečo zabudli napísať v liste, tak napíšeme P.S. ako post scriptum. Nie je to ani podpis na konci listu  – to je nejaký dodatok a dovetok. Duch svätý nie je nejaký „dodatok“. Je síce ako posledne menovaní osoba Trojice, ktorá svojím význam by mala byť na prvom mieste.  Trojica – to je to harmónia vzťahu. O tom čítame aj v tých troch kapitolách u Jána 14-15-16. Otec ctí Syna, Syn oslavuje Otca a Duch zjavuje Syna. Je to predovšetkým  láska v pohybe. Poznávame tak Božiu „domácnosť“. Ak by bol Boh iba v jednej osobe, nemohla by to byť láska v sebe samej. Láska vyžaduje vzťah.  Boh je naozaj vzťahový. A ten vzťah je preúžasný a predivný v Trojici.  To nie je len nejaká emócia, či energia – je to Boh, na ktorého zabúdame a ktorého zanedbávame a podceňujeme. A dávame ho až na koniec, ako nejaké naše „P.S života“. Pána Boha  ani dnes, v dnešný sviatok  nerozlúštime, Pán Boh  nie je matematická rovnica, ktorú máme rozlúštiť – tajomstvo, ktoré máme vzývať. Trojica nie je nepriateľom viery, je to vlastne lono uctievania. Ak by sme pochopili Trojicu, nikdy by sme neprišli k úžasu. V Pána Boha neveríme preto, že sme Ho už rozlúštili a pochopili.

     Pozrime sa takto: cez dlhý odsek z listu Efezským 1,3-14. Celý odsek je o Božom pláne. Celý odsek nám tento jedinečný Boží plán predstavuje.  Nie je tam síce slovo Trojica, ale ap. Pavel mal trojičné myslenie a odkrýva vrstvu za vrstvou. Veľmi dôležitý biblický odsek  –  v gréckom origináli je to jedna jediná veta. Nazrime teda do Božej domácnosti, do Božej kuchyne. A  budeme ozaj prekvapení, aké spoločenstvo lásky je v Trojici, ako to tam „funguje“. Tým majestátnym úvodom je pozoruhodný verš (v.3), ktorý je hodno si zacitovať celý: „Požehnaný Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás v nebeských veciach požehnal v Kristu Ježiši všetkým duchovným požehnaním.“  To je fanfára pred tým, čo bude nasledovať potom. To je introit, ako predspev, ktorým aj my začíname služby Božie. V opere predohra je overtúra. A taká nasleduje od verša 4. listu Efezským. V Ježišovi je úplne všetko. „V Kristus sú skryté všetky poklady múdrosti a známosti“, ako to napísal ap. Pavel v liste Kolosenským (2,3). Spomína v odseku všetky osoby Trojice  – jednu vedľa druhej. A ide postupne – od Otca, cez Syna, k Duchu, ktorý to všetko zapečaťuje.

    Otec plánuje. To je to to prvé, čo ap. Pavel zdôrazňuje.  Boh mal plán. Vyvolil si nás, aby sme boli Jeho deťmi skrze Pána Ježiša Krista. Nie preto, že sme boli tak dobrí, či preto, že sme si to nejako zaslúžili. To vôbec nie! „Z milosti sme prijali ducha synovstva, ktorým voláme: Abba Otče!  A ten istý Duch s naším duchom osvedčuje, že sme dietky Božie.“ Ale ak sme dietky, sme aj dedičia boží a spoludedičia Kristovi.“ (R 8,15-17). Ešte pred stvorením sveta sa tak stalo. Aj napriek tomu, že sme si to nezaslúžili, ale Božia láska nás toho urobila hodnými. My nehodní  –  stali sme sa hodnými – lebo Boh mal plán. Stal osa tak ešte  pred stvorením sveta. Už vtedy vedel o nás. O každom z nás. Ešte sme neboli na svete, On o nás už vedel. Rád sa opakovane  vraciam k tomu slovu, ktoré si vypočul Jeremiáš: „Prv, ako som ťa utvoril v živote matky, poznal som ťa, prv, než si vyšiel z lona matky, posvätil som ťa, určil som ťa národom za proroka.“ (Jer 1,5) A kráľ Dávid vyznáva: „Lebo ty si mi stvoril ľadviny, v matkinom živote si am utkal.. Tvoje oči ma videli, keď som bol v zárodku, všetko to bolo zapísané do Tvojej knihy, všetky dni boli vopred stanovené.“ (Ž 139,14-16)  Prečo je nám tak ťažké uveriť tejto Božej láske. Asi neraz aj preto, lebo náš pozemský otec nás sklamal. A tak to aj býva. Keď mal niekto problém so svojím  otcom v detstve a mladosti, ťažko uverí v lásku nebeského Otca, ktorý sa nám zdá byť veľmi, veľmi ďaleký. Pobyt v apríli v Grécku mi veľmi osobne prospel – objaviť to všetko ,čo máme „doma“ – v našom kresťanskom náboženstve a v našej kresťanskej viere. Náš boh nesídli na vzdialenom Olympe, je nám veľmi blízkym skrze nášho Pána Ježiša Krista. Veď stále platí: „Ním žijeme, hýbe sa a trváme.“  (Sk 17,27)

    Syn realizuje (a platí). Syn dokonale realizuje Boží plán. Ten rozhodne nebol žiaden záložný plán.Pán tak robí cez svoju poslušnosť. Ponížil sa a bol poslušný Otcovi – a to až do smrti (F 2,5-11). Ten so svojím Otcom nemal nikdy problém. Bol a je medzi nimi stále veľmi úzky a priam tesný vzťah. U Jána 17 čítame: „Teraz Otče, osláv ma Ty u seba slávou, ktorú som mal pri tebe skôr, ako svet povstal.“ (J 17,5) Boli spolu vo večnosti, mali veľmi  harmonický vzťah, na istý čas sa oddelili – aby Syn mohol vykonať Boží plán. A ap. Pavel napísal veľmi originálnym spôsobom: „ Omilostil nás v Milovanom.“ Môže to byť vyslovené a napísané originálnejšie? Mocnejšie a presvedčivejšie?  V tom je úplne všetko. Tomu sme sa venovali podobne – aj v advente, pôste, aj počas celého 40-dňového veľkonočného obdobia. Veľa sme prijali  –  cez zvestované evanjelium. Vieme, čo všetko sa nám z milosti Božej dostalo. V tom mi naozaj v mnohom pomohla návšteva Grécka, keď som mohol „pochopiť“ grécke pohanské náboženstvo.  Čomu všetkému ľudia kedysi (a aj dnes veria) a čo nám ponúka evanjelium nášho pána Ježiša Krista.  Na základe poznania z Grécka viem viac „oceniť“ to, čo mám doma – vo svojej cirkvi, vo svojej rodine, aj v rodine cirkevného zboru.

Duch Svätý zapečaťuje. Duch Svätýje závdavkom nášho dedičstva. Budeme dediť – čaká nás dedičstvo nevídaných rozmerov. Duch Svätý to všetko v našom srdci pečatí. Otec plánuje, Syn platí a Duch pečatí.  Čím viac  Pána Boha  oslavujeme  a vzývame ho v Duchu Svätom, tým viac  poznávame a prijímame, kým sme v Ňom.  Pán Boh nie je schéma, nie je koncept. Nevyžadujeme odpovede na všetky naše otázky  – a napriek tomu zdvihneme ruky slovami v modlitbe a s vyznaním:  „Ty si krajší, než som si predstavoval.“  Keď sme to Pánu Bohu nepovedali doteraz – tak Mu to povedzme dnes, vo sviatok svätej Trojice. Nie sme tu z povinnosti, sme tu z vlastného rozhodnutia. Skutočné uctievanie začína tam, kde končia všetky naše vysvetlenia.  Pána Bohu  neuctievame v Duchu a v pravde preto, že sme Ho už rozlúštili. Ak sme Pána Boha  rozlúštili, nikdy by sme pred Ním  nepadli v úžase. A tak aj dnes bola príležitosť v moci Ducha Svätého vyznať spolu s ap. Pavlom: „Ó hlbokosť bohatstva a múdrosti a známosti Božej!  Aké nevyspytateľné sú jeho súdy a nepochopiteľné cesty Jeho.“ (R 11,33)