Po stopách ap. Pavla VII
Evanjelium pre Korint – Hymna lásky
Dnes sa budeme venovať azda najznámejšej a najkrajšej kapitole v Biblii – Hymne lásky (1 K 13). Je venovaná kresťanom v Korinte. Apoštol ju napísal v rámci svojho listu práve do Korintu. My sme si akosi Hymnu lásky „zaškatuľkovali“ ako liturgický text na sobáše, prípadne ako úvod do pôstu – to už je trochu lepšie. Jej veľkou témou je láska – tak iste prijímame aj toto zadelenie v rámci liturgického roka. Je to epištola, ktorá je určená práve na Predpôstnu nedeľu. Vlastne touto kapitolou začíname pôstne obdobie. V nedeľu počujeme Hymnu lásky a v najbližšiu Popolcovú stredu vstupujeme do obdobia 40. pôstnych dní. Ap. Pavel však túto kapitolu nenapísal ani pre snúbencov, ani do pôstneho obdobia – napísal ju (v rámci celého listu) ako reakciu na problémy, ktoré zakrátko sa v Korinte objavili. Ap. Pavel svojím prvým listom do Korintu reaguje na konkrétne problémy, ktoré tam nastali po jeho odchode v rámci jeho 2.misjnej cesty, ktorú preberáme v našej sérii na biblických hodinách. Túto kapitolu sme nechceli prekročiť práve preto, že je napísaná kresťanom do Korintu. A tých problémov v Korinte bolo pomerne dosť. Priblížime si to na konkrétnych prípadoch.
Kresťanstvo bolo v danom čase veľmi mladé, odhaduje sa na maximálne tri rokov. Tí, ktorí čítali tieto riadky 1. listu Korintským nemali rodičov a starých rodičov, ktorí by im dali kresťanské základy. My sa tak často a tak iste aj veľmi odvolávame na našich kresťanských predkov. Oni ich vôbec nemali. Vieme si to predstaviť? Kresťanstvo bolo veľmi čerstvé a svieže. Bolo teda „v plienkach“.. Nemal kto im ukázať kresťanský príklad. My mnohí sme dostali základy od našich veriacich starých mám a mám, ale oni ich nemali. Dostali sme základy od našich kresťanských rodičov. Aké bohatstvo sme v nich mali (a niektorí stále ešte aj máme) – môže to nám dôjsť až teraz. Môžeme si to teraz nanovo uvedomiť. A mnohokrát nám to dochádza až dnes. V Korinte vyvstávali mnohé problémy. Boli to bývali pohania, boli to konvertiti z pohanov. Opakujem – nikto z nich nevyrastal v kresťanskej rodine. To pohanské sa často prebúdzalo, nedalo sa celkom vykoreniť. Možno práve takými ešte stále pohanmi boli napr. ich starí rodičia, či ostatní veľmi blízki príbuzní – napr. aj súrodenci. Nie je teda prekvapením, že korintská cirkev zdieľala niektoré svetské hodnoty – týkajúce sa vodcov, otázky sexu a ďalších otázok. Keď sa apoštol dozvedel o tejto situácii, reagoval tak, že napísal 1. list Korintským. Jedinou ústrednou témou toho listu je evanjelium – Ježiš prišiel na zem, žil tu pre nás, zomrel a vstal z mŕtvych za hriešnikov. V liste píše, že Boh nás zachráni, ak sa odvrátime od svojich hriechov a budeme Ježišovi dôverovať. Čítal som jeden veľmi zaujímavý článok o 10-tich problémoch v Korinte, ktoré pomohlo vyriešiť evanjelium Pána Ježiša Krista. Spomeniem heslovite aspoň niektoré. Tak napr. niektorí kresťania v Korinte sa rozchádzali s učiteľmi v cirkvi (3. kap.: „Ja som Pavlov, ja Apollov. V liste apoštol píše: „Ja som zasadil, Apollo polial, ale Boh dal vzrast“ ), tolerovali incest, niektorí proti sebe podávali žaloby, niektorí ospravedlňovali svoju sexuálnu nemorálnosť, chybne sa pozerali aj na manželstvo, jedli mäso modlám obetované, niektorí zasa zámožnejší kresťania zneužívali Večeru Pánovu na zahanbovanie chudobnejších kresťanov, neverili, že boh telesne vzkriesi veriacich – a sme pri našom probléme v spojitosti s Hymnou lásky – niektorí kresťania uprednostňovali menej hodnotné duchovné dary a svoje dary nepoužívali na budovanie Kristovho tela – cirkvi – v láske. Východiskom z každého problému je evanjelium Pána Ježiša Krista.
A jedna z najkrajších kapitol v Biblii, ak nie najkrajšia, je venovaná práve Korintským kresťanom. Z nej sa tiež veľa dozvedáme o tomto meste. Názov mesta Korint vstúpil ako prvok v architektúre – korintský stĺp, či hlavica, Korintský prieplav a jeho staviteľ – zabudnutý Košičan Béla Gerster. V dobe ap. Pavla to bolo moderné kozmopolitné mesto, známe aj svojou nemravnosťou a sexuálnou neviazanosťou. Pri našej návšteve v tomto meste sme boli sme pri ruinách toho starého, nové mesto je postavené o niečo nižšie. Je to veľmi dôležité miesto aj z hľadiska geografického, kto chce obchodovať, musí ísť cez Korint.
Poďme už k samotnej kapitole. Úvod Hymny lásky hovorí o veľmi obdarovaných ľuďoch. Sú tam vodcovia, komunikátori, znalí reči, vedomostne nadaní, brilantní učitelia, veľmi múdri ľudia. Jednoducho povedané – inteligencia a intelektuálna úroveň istej časti obyvateľstva bola markantná. To je úvod tejto kapitoly – verše 1-3 („A čo by som ľudskými jazykmi hovoril aj anjelskými..“ ), pozoruhodné nasledujúce verše 4 – 7 („Láska je trpezlivá, dobrotivá, nezávidí, nevypína sa..) je zoznamom vecí, ktoré Korinťania nevlastnili. V tejto kapitole ich však aj pochváli – ste jedni z najtalentovanejších a najnadanejších ľudí. (Spomeňme si, ako „pochválil“ obyvateľov Atén, keď sa prechádzal mestom – pre porovnanie). Je to kultúra úspešnosti, ktorú oni vtom čase reprezentovali. Jazyky, nadanie, prosperita, úspech. Vtedajší Korint – porovnajme s dnešným svetom. Vtedajší úspešní ľudia si robili posmech z tých menej úspešných. Apoštol to prudko otáča a pripomína, že táto ich kultúra, ak nemá korene v láske, tak je vlastne ničím – je ničotou. Nemá žiadnu hodnotu, ani cenu. A my túto „ničotu“ veľmi dobre poznáme z jedného filmu. Možno si spomeniete, že vo filme Nekonečný príbeh – bola práve taká dokonca „valiaca“ sa ničota. Fantazijný príbeh, ktorý poznáme – lietajúci pes Falco a chlapec Bastien – a oná valiaca sa ničota. Aj dej rozprávky, či fantazijného príbehu môže na niečo veľmi dôležité poukázať. Niečo také na ten štýl je aj dnes v tomto svete. Valiaca sa ničota. Kultúra „prázdnoty“, či zrovnoprávnenie hlúposti, alebo de-intelektualizácia spoločnosti. A mohli by sme pokračovať ďalej. No zároveň im pripomína, že bez lásky nič nemá význam – bez lásky nič nie je. Apoštol sa nerozplýva nad láskou ako otázkou, zvestuje im niečo iné. Píše o potrebe zmeneného srdca, o zmenenom charaktere, ktoré dokáže zmeniť iba evanjelium Pána Ježiša Krista. To evanjelium je vlastne bomba, ktorá je hodená do toho sveta, je to priam škandál. Ukazuje na moc, ktoré má iba evanjelium. My si povzdychneme často slovami: „Ach keby tej lásky bolo viac..“ Apoštol si rozhodne takto neťažká, píše, že tou láskou, evanjeliom v podstatne je sám Kristus, ktorý mení ľudské života. Istý autor, ktorý písal komentár k tejto kapitole – odporúčal slovo láska nahradiť slovom, či skôr menom – Ježiš Kristus.
V úvode tejto kapitoly apoštol píše o veľmi cenným a hodnotných veciach – ale ak sú motivované niečím iným, než láskou, hneď strácajú svoju hodnotu a cenu. Môžu mať síce veľmi veľký objektívny význam pre iných – ako je napr. potrebná dobročinnosť. Pri nej sa dostáva ozaj pomoc tomu, kto ju potrebuje. Ale pre samotného človeka, ktorý má inú motiváciu, než je láska – takéto činy nemajú ani cenu, ani hodnotu. To je priam šokujúce tvrdenie a my si právom kladieme otázku – či nezašiel ap. až priďaleko. Ap. určite vedel, čo píše. Každý čin – ten dobrý, ale aj zlý má význam nielen pre tých, ktorých sa dotýka, pre svoje okolie, ale aj pre človeka samotného. Ide o samotné pohnútky k tým činom, k ich realizácii. Každý čin buduje bytosť, alebo aj ničí. Túto zákonitosť si málokedy uvedomujeme – a tak ap. práve na toto tu naráža. Samotný čin – ten pozitívny, ale aj negatívy – to nie je len to, čo vidíme, ale ide o práve o tie neviditeľné a skryté motívy. Tie sú neraz neviditeľné. To je ako s tým ľadovcom – vidíme iba špičku, ako samotný skutok. Motívy, myšlienky a zámery – to je to, čo nevidíme – a to je 9/10 ľadovca. A to je neviditeľné. My vidíme iba efekt, ale apoštol sa zaujíma nad motiváciou – uvažuje nad tým, čo je neviditeľné. Práve aj Pán Ježiš Kristus pozeral na ľudské činy z tejto perspektívy – komplexne. Práve aj preto, keď kritizoval farizejov – tak kritizoval práve tie pohnútky (Mt 23). Ak činy človeka nie sú motivované láskou, tak nemajú žiadnu cenu a hodnotu. Ľudia farizejov obdivovali, Pán ich však kritizoval pre ich motiváciu (tzv. vyžierači vdov a sirôt). To bola v tom čase revolúcia. Nikto nepoznal zbožnejších mužov (dlhé modlitby), ale pohnútky boli silne egoistické. A to, čo ohrozuje lásku, to je – egocentrizmus, či sebastrednosť. Farizeji postavili do stredu seba – nie láskou k núdznym ľuďom. To je to odveké pokušenie, s ktorým prišiel aj Pokušiteľ aj ku Adamovi a Eve: „A budete ako Boh.“ (1 M 3,5) A to ničí človeka, je to jeho vnútorná deštrukcia. Ten, ktorý tak koná zasadzuje tvrdé rany svojej duši. Keď Pán Ježiš hovoril o falošných prorokoch (a zároveň) aj o poslednom súde, tak povedal: „Pane, Pane, či sme neprorokovali v Tvojom mene, či sme nevyháňali démonov v Tvojom mene, a či sme nerobili mnohé divy v Tvojom mene.“ (Mt 7,22-23). Keď to počujeme, sme náchylní a naklonení povedať: „Kiež by sme takých ľudí mali čo najviac !“ No Ježiš vraví: „Odíďte odo mňa páchatelia neprávostí.“ Podľa kontextu išlo o falošných prorokov. Ľudia videli iba špičku ľadovca, iba Ježiš vedel aj o samotných pohnútkach. A tak to myslí aj ap. Pavel v tejto kapitole – keby sme aj hory vedeli prenášať a ešte mnohé iné – nemá to žiadny význam. Bez lásky nič nie som. Bez lásky som iba cvendžiacim kovom a zvučiacim zvonom..
A ešte na záver k tomu zvonu. Korint bol známy kultickou prostitúciou, tak keď zazvonil, tak „kňažky lásky“ schádzali z hory do mesta Korint (foto k článku) .. A vtedy sa v meste zvonilo.. No nie do kostola.. K niečomu celkom inému. A ap. Pavel ešte na konci predchádzajúcej 12. kapitoly napísal: „A snažte sa ešte za vyššími darmi. A ja vám ukážem ešte lepšiu cestu.“ Kresťanstvo ukazuje najlepšiu zo všetkých možných ciest.. Ďakujeme, že sme súčasťou tejto cesty.. A ideme (verím spoločne) ďalej.. Haleluja..