Je preplnený kalich môj..

    Žalm 23 už dávno nám mnohým prirástol k srdcu.. Často si ho sprítomňujeme, hovoríme sami pre seba, vyznávame, modlíme sa ho, spievame si ho – v tom Dvořákovom hudobnom známom prevedení. Hodí sa ku mnohým príležitostiam nášho života. Hodí sa nám do každého nového dňa. Do každého rána, či aj do večera,  ale aj do temnej noci. Môžeme ho citovať na pohreboch, či pri životných jubileách. Je tak naozaj širokospektrálny, že má mnohoraké využitie v našom živote. Nikdy sa nám nezunuje – nikdy nás neunaví – je v ňom istá „nadčasovosť ..  Nikdy sa nevyčerpá jeho hĺbka, obsah, náplň a posolstvo. V kresťanskej Biblii je už tak dlho! A  čo tie mnohé generácie Židov, ktoré ho počúvali stále a nanovo. A čo tie dnešné pokolenie, ako sa k nemu stavia? Bolo by zaujímavé počuť svedectvo Žida. A ideálne – svedectvo mesiánskeho Žida.   Tento  žalm mala rada aj sestra  Anna Wieland , ktorá vo veku 95 rokov odišla do večnosti vo februári tohto roku. Ju zaujímal najmä ten záver, ktorý sa vzťahoval najmä k jej požehnanému veku: „A bývať budem v dome Hospodinovom dlhé časy.“ Už býva, či prebýva.. Pýtala sa, či to je tá večnosť, ktorá sa v tomto žalme v jeho závere spomína.  Tešila sa na ňu, aj keď ešte chcela trochu „požiť.“  Tie dlhé časy.. To je ten dom a domov od Hospodina. Veď Pán Ježiš  v tých rečiach na rozlúčku, ktorým sa toľko venujeme v tomto po-veľkonočnom a svätodušnom čase: „Idem vám pripraviť miesto a keď odídem a  pripravím vám miesto, zase prídem  a poberiem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja.“  (J 14,23) Tak či ste nad tým tak aj vy niekedy uvažovali. Alebo – ako nad ním uvažujete?  Určite aj vy patríte k jeho milovníkom. Je ich mnoho. Sú nás celé zástupy. Sú nás milióny..   Zamilovali sme si jeho posolstvo, urobilo tak mnoho kresťanov už aj pred nami, aj teraz, mnoho úprimných čitateľov Božieho slova. Patrím k nim aj ja – k vyznávačom tohto posolstva.

     Hospodin je môj pastier – je to obraz prevzatý prírody. Sme jej súčasťou, tak všetkým obrazom veľmi dobre rozumieme. Pán Ježiš Kristus  často používal obrazy a prirovnania  z prírody, či z reálneho života, tak preto  Mu mnohí rozumeli, dychtili priam po Jeho vyučovaní. A v tých slovách bola aj Božia moc. Učil ľudí, ako ten, čo má moc a nie ako ich zákonníci (Mt 7,28). A tá moc bola mocou lásky.  Ako pastier vedie ovečky, tak  vedie   Hospodin náš ľudí. Ovečka nemá dobrý orientačný zmysel – to vieme z podobenstva o stratenej ovečke (Lk 15,1-7). Veľmi ľahko zablúdi.  Potrebuje pastiera, ktorý ju vedie. Keď zablúdi, hľadá ju – a privedie opäť do stáda. Nevybije ju, ani nezmláti za tú jej neposlušnosť. Vedie a sprevádza ju opäť do stáda a potom na všetkých jej životných cestách. A možno opäť čoskoro zablúdi! Dá sa zviesť.  To Pokušiteľovi ide veľmi ľahko!  Mnoho ľudí je zmetených a stratených v tomto svete. Niekedy sa k nim radíme aj my  –  sme zmätení tým všetkým, čo sa deje dnes v tomto svete.  Akoby sme aj my strácali kompas v tomto svete. A tak ľahko je stratiť „sever“..   Mnohým sa to už aj stalo. Je tak ľahké zablúdiť a dať sa aj zviesť z tej dobrej , správnej a úzkej cesty. Je toľko ciest, ktoré sa ponúkajú dnešným ľuďom. Ako to čítame v Knihe Prísloví: „Nejedna cesta  vidí sa človeku správnou, ale jej koniec môže byť cestou k smrti.“ (Pr 14,12) 

   A predsa – tam, kde to bolo tej ovečke „zobrané“, tam je jej pridané.  Ona má svoju „pridanú hodnotu“..  Aj jej Stvoriteľ jej to v mnohom „vykompenzoval“  celkom pozoruhodným spôsobom.   Ľahko zablúdi – no  nikdy nepôjde za cudzím pastierom, cudzím hlasom. Ten dobre pozná. Nedá sa oklamať.  Pán Ježiš  to vedel a preto povedal tie známe slová: „Moje ovce počúvajú môj hlas a ja ich znám a nasledujú mňa…“ (J 10,27)  Pán Ježiš  vie, že ovečka vie  veľmi dobre rozlíšiť hlas a nedá sa rozhodne oklamať. Tú frekvenciu jeho hlasu, to zafarbenie, to, ako pastier priam intonuje pri zvolávaní, ona tak veľmi dobre vie rozpoznať.  Vie odhaliť imitáciu a napodobenie hlasu pastiera. Mnohým v cirkvi sa stalo, že sa dali oklamať imitáciou hlasu pravdy, ktorému tak ľahko uverili. Nebol to hlas Pastier všetkých pastierov, ale nie raz mnohí falošní učitelia a pastieri, ktorí mnohí vyšli do sveta. Ovečky teda potrebujú láskavého vodcu, dobrého pastiera   – ukazovateľa cesty, nie poháňača. Pastier je pred ovečkami, nie za nimi. Aj to je dôležité vedieť, poznať a uvedomiť si. A ak to vieme, tak si to môžeme zopakovať a nanovo pripomenúť. A máme Ho, len je potrebné sa k Nemu nanovo vrátiť, nanovo si Ho zamilovať ako svoju prvú lásku, ktorú sme opustili (Zj 2,4).

     Ďakujeme za tento obraz, za tento žalm – kráľovi Dávidovi, ktorý bol pastierom asi aj od útleho detstva. Izrael, ako pastierky národ tomu obrazu veľmi dobre.  A nielen Izrael, ako Boží ľud. No pre Boží ľud je tento obraz ešte o niečo bližší a dôvernejší. Dávid bol často  s ovečkami, často bol v ich blízkosti. Sprevádzal ich, pásol ich, privádzal na zelené pastvy. To, čo poznal vo svojom každodennom živote, to použil vo svojom duchovnom vyznaní. A tá zelená paša, pastva   –  a tie osviežujúce tečúce  vody. Tie ovečka nenájde, nemá šancu, nemá na to ani dar. Potrebuje naozaj dobrého pastiera. Tá paša je teraz výdatná – bola už aj v máji, napriek tomu, aký bol. A tá májová bryndza, ktorá sa predáva a po ktorej je taký dopyt po dlhej zime. Na ten uplynulý  máj mal málokto dobrého slova. Vieme, aký bol studený. No ak budeme to robiť, ako ľudia v tomto svete, tak ako sa od nich vlastne odlíšime? Čo budeme robiť inak, ako tí v tomto svete? Či nerobia to isté aj pohania? Čo zvláštneho robíme, ak opakujeme to, čo ľudia vravia? Neraz to po nich všetko opakujeme. K tomu odporúčam čítať záver 5.kapitoly Matúšovho evanjelia.

      V tomto žalme je mnoho úžasných a jedinečných obrazov, ja by som sa chcel sústrediť na onen kalich. Kalich je nám blízky – obraz na našich starých spevníkoch bol práve  tento. Možno ani nie tak kríž, ako práve kalich. Ten má svoj objem, zmestí sa do neho niečo konkrétne. Má kapacitu, aby sa niečím konkrétnym dal aj naplniť. Aj kalich môže byť pre nás vhodným obrazom.  Môže to byť kalich utrpenia,  či aj kalich požehnania. Pán Ježiš na Zelený štvrtok vzal do rúk kalich a dobrorečil..   Ten kalich by mohol znamenať  tieto  dve možnosti.  Pán Ježiš spomínal kalich bolesti a utrpenia. V Getsemane sa modlil: „Otče, ak je  ak je možné, nech ma minie tento kalich. Ale nie ako ja chcem, ale ako ty.“ (Mt 26,39) Tuší a dobre to aj vie, že kalich horkosti  musí vypiť až do dna. Je to  kalich horkosti Božieho hnevu kvôli nám, nakoľko sa  Kristus  stal hriechom za nás (2 K 5,21).

     Je to však aj kalich požehnania – a to je druhá možnosť, či alternatíva. Tak to myslí kráľ Dávid v našom žalme. Predstavuje Pána Boha ako Hostiteľa, keď Ho v úvode predstavil ako Sprievodcu životom. Hospodin je Hostiteľ: „Stôl mi prestieraš pred mojimi protivníkmi, hlavu mi pomazávaš olejom, je preplnený kalich môj.“  Kalich je  tou  nádobou, ktorú Pán Boh aj cez svojho Syna  napĺňa svojím hodnotným a cenným obsahom. Tou nádobou je vlastne náš ľudský život. Tou nádobou je aj naše vlastné srdce. To je tá pomyselná medzera, to je to „prázdno“ v nás. Tak to konštatuje tá známa myšlienka: „V každom človek existuje medzera, ktorú naplní buď Boh, alebo chémia.“  My sme tá Božia nádoba, do ktorej Pán Boh všetko vkladá. Aj my máme tú „medzeru“, to prázdno. No a Pán štedro nalieva, prikladá, dopĺňa, dolieva –  aby tá nádoba nikdy nebola prázdna. A ja by som dodal – Pán Boh  nám pridáva „po kvapkách“.. To je môj taký obľúbený môj slovný zvrat, ktorý som nedávno použil pri jednej príležitosti. Stále vo mne rezonuje,  v tom mojom „prázdne“ a v tej mojej „medzere“..  Po kvapkách – zaujal ma nanovo svojou aktuálnosťou.  To sú tie odrobinky a omrvinky každého nového dňa. To sú tie maličkosti, na ktorých tak veľmi záleží v každom novom dni nášho života.  To sú tie májové kvapky dažďa, ktoré sú pre prírody tekutým zlatom. Rok,  ako celok – má svoje menšie etapy, časové úseky – mesiace, dni, hodiny. Tak sú v tých dňoch veľké udalosti, ale aj tie menej  významné, či dokonca niekedy až nenápadné – a to sú tie kvapky. Pán Boh  nám „kvapká“ z neba a postupne sa plní náš život Božím každodenným požehnaním. Taká kvapka v jaskyni počas dlhého obdobia dokáže úžasné  a priam neopísateľné veci. Takto pred mesiacom, 1. mája sme to pozorovali priamo aj naživo v Ochtinskej aragonitovej jaskyni. Pravidelne kvapká na to isté miesto, svojou vytrvalosťou dokáže mnoho. Vyhĺbiť jamku na tvrdej skale. Taká je aj Božia kvapky, ako obraz pre trpezlivosť – tú Božiu. Tú, ktorú mi tak často nemáme.

   Mnohí sa veľmi sťažovali na máj, my ďakujeme aj za májové „kvapky.“  Keď sa iní sťažujú, my  sa pochváľme Pánom Bohom, ako sa o nás predivne  stará. Ako nám žehná v kvapkách svojho hojného požehnania, už aj toho júnového..  Hojné Božie požehnanie zastrešuje úplne všetko, čo v živote potrebujeme. Hospodin je môj pastier, nebudem mať nedostatku. Nemám ho ani teraz, verím, že nebudem mať ani v budúcnosti.  Nemáme nedostatku v ničom. Tak to napísal aj ap. Pavel: „Nemáte nedostatku v nijakom dare milosti.. “ (1 K 1,7) Tak to aj platí.. Můj kalich oplýva.. Můj kalich přetéka.. Haleluja