Po stopách apoštola Pavla II

Filipis

     Pokračujeme v našej misijnej ceste a našom spoločnom putovaní.   Sme vo Filipis – niečo o meste si môžete prečítať v predchádzajúcej časti.  Židia  tam boli v menšine, takže dané reálie neumožnili ap. Pavlovi použiť štandardný model zvestovania evanjelia – v synagóge. Bohabojné ženy sa stretávajú pri rieke. A je tam aj Lýdia, obchodníčka so šarlátom z mesta Tyatíry, z Malej Ázie, dnešného Turecka. No sú tam ešte aj iní. Sú tam  ľudia, ktorí hľadajú Boha, sú tam ľudia, ktorí veľmi túžia po Bohu. Filipis je pozoruhodné tým, že tam uveria traja ľudia. Najprv  Lýdia, potom dievčina, ktorá mala veštiaceho ducha a potom žalárnik. Misia je veľmi úspešná, Boh pracuje na ich srdciach, pôsobí skrze Ducha Svätého. Misia vo Filipis je v mnohom veľmi požehnaná a my si dnes špeciálne všimneme tých troch. Vždy sme ich vykladali oddelene, dnes po prvýkrát v jednom celku. Príbehy tých troch sa budú vzájomne prelínať. Všimneme si ich pôvod, okolnosti prijatia viery a čo sa dialo potom. Je to jedinečné obrátenie troch ľudí – je to jedinečná kompozícia troch príbehov. Je to mocné dobrodružstvo cesty evanjelia za človekom, priamo do jeho srdca.  Každý  príbeh je originálny, exkluzívny. Také príbehy píše život – to nevymyslíš, to je život! Lýdia je teda Aziatka, dievčina, ktorá veštila je pravdepodobne domáca Grékyňa. Je možné, že mala nejaké spojenie s veštiarňou v Delfách, ktorú sme tiež navštívili. Možno práve vo Filipis bola nejaká „pobočka“, či ich vysunuté pracovisko. No a onen žalárnik je Riman, ktorý je na „penzii“ vo Filipis. Robí strážnika vo väzení v totmo meste (ilustračné foto). Rôzny pôvod, náboženstvo, ale zasiahne ich to isté mocné evanjelium, ako dobrá správa. Sú v mnohom rozdielni, ale majú mnoho spoločného – sú v istom zmysle hľadajúci. Predovšetkým ona – nám tak v mnohom sympatická Lýdia.

      Lýdii sme sa trochu viac venovali  už v predchádzajúcej  časti. Teraz by sme si chceli všimnúť dievčinu, ktorá veštila. Bola to pravdepodobne otrokyňa, teda osoba nie slobodná, úplne bezmocná, ktorá bola vykorisťovaná svojimi pánmi. Jej dnešná analógia by mohla byť ako napr. nútená prostitúcia. V doslovnom preklade je to otrokyňa s duchom Pythona. Je ešte pravdepodobne teenegerka a mohlo to byť aj tak, že ju rodičia predali do otroctva, čo v tom čase bolo celkom bežné.  A žalárnik? Ten je kdesi medzi Lýdiou a tou dievčinou. Je to už vyslúžilý vojak, ekonomicky predstavuje pomerne solídnu strednú triedu. Každý je originály svojim spôsobom, ako my všetci. Lýdia potrebuje počúvať a načúvať, čo Pavel hovoril pri rieke. Veštica potrebuje silný emotívny zážitok – pravdepodobne nevie samostatne myslieť, je médiom a nedá sa s ňou viesť nejaký dialóg. Ap. Pavel to nerobí a ani sa o to nepokúša.  A žalárnik – no proste bývalý vojak, ktorého by bolo veľmi ťažké  osloviť a ovplyvniť nejakými emóciami. Tí traja – odlišní pôvodom, rasovo, ekonomicky, duchovne.

    Kde boli asi predtým, než sa stretli s Pavlom? Aký život viedli prv, než ich zasiahlo evanjelium?  Lýdia bola veľmi úspešná podnikateľka, ktorej bohatstvo rozhodne neprinieslo naplnenie života. Je to príliš málo pre jej život. Môže byť pôvodom aj pohanka, ktorá teda hľadá Boha. Pohanskí bohovia, ktorí sa škriepia a naťahujú, žiarlia na seba, ju nenapĺňajú. Je medzi Židmi, ktorí si o Bohu rozprávajú, študujú Písmo. To ju veľmi láka a priťahuje.  Veštica  je úplne iná. Je neovládateľná, má ducha Pythona. Toto meno je jedno z mien gréckeho boha Apolla. Strážcom jeho hradov bol had pytón.  A to sme videli a zažili aj v Delfách.  Keď boli tie ženy, kňažné „v akcii“, tak boli dopytované na budúcnosť, ľudia tam prichádzajúci a  verili, že sa tak stane. Pythonistky z Delf boli považované za „par exellance“ v tejto oblasti. Sedeli na tzv. trojnožke, zo zeme vychádzal nejaký pračudesný „dym“ a oni sa dostávali do tranzu a veštili. Bol to vtedajší pupok starovekého sveta. Biznis a politika sa robili práve v Delfách.  Táto dievčina mala takého ducha. A navyše  –  poznala pravdu. Vykrikovala za Pavlom a jeho tímom: „Títo sú služobníci najvyššieho Boha“. Pavel to veľmi  nahnevalo, že ich takto pomenovala, aj keď to bola pravda, ale z nesprávneho zdroja. Apoštol nestál o takú reklamu, aj keď išlo o pravdivé tvrdenie!  Lucifer nazýva Boha najvyšším Bohom (Iz 14,14). To apoštola veľmi rozrušilo až natoľko, že ju uzdravil. A z toho dôvodu sa dostal do väzenia. Tam už na neho čakal žalárnik. Božie cesty sú ozaj nevyspytateľné (R 8,33).

    A onen žalárnik?  Už penzista, no nevieme, koľko mohol mať asi rokov. U nás vojaci pomerne mladí dostávajú tzv. výsluhový dôchodok.  Vyzerá však na duchovne indiferentného, ktorý asi o nič nemá hlbší záujem. Nič bližšie o ňom nevieme, ani meno, ani jeho záujmy.  Veštkyňu poznáme  tiež bez mena, no poznáme iba meno Lýdie. Ona vie niečo o Bohu, vyzerá, že by chcela poznať Ho ešte aj bližšie. Tých troch veľmi rôznych zasiahne na ceste ich života dobrá správa  –  evanjelium. Sme v úžase, ako moc evanjelia dokáže zajať človeka – a to v prípade každého úplne odlišným spôsobom. Lýdiu cez jej srdce, ale aj myseľ – dalo by sa povedať a aj napísať. To stretnutie pri rieke nie je oficiálne, chýbajú tam muži, aby to boli dodržané odporúčania Talmudu. Jej  Pán otvoril srdce. Zrazu tomu všetkému rozumie  –  a vie, že jej život už nie je prázdny a bez zmyslu.

     Pri tej dievčine sa ešte pristavme – je to priam frontálny útok evanjelia na jej poviazané srdce. Mladá veštica vie o Bohu len cez to zlé, v službách ktorého stála. Nepotrebuje štúdium  Písma, je poviazaná pánovi, ktorému slúži, démonským silám, aj svojim pánom. A keď už to Pavla veľmi  omrzelo, tak ju uzdravil. A ten duch hneď z nej vyšiel. Pre vešticu je tu dobrá správa – Ježiš je mocnejší, ako ten duch, ktorý ju ovládal.  A žalárnika Pán našiel cez zmenený život Pavla a Sílasa. Tí sa medzičasom práve kvôli tej dievčine dostali do väzenia. Tri osoby – tri cesty – Lýdia prišla sama, dievčina „otravovala“, žalárnik neprišiel za Pavlom – Boh cez  neho a jeho kolegu v službe  prišiel k nemu priamo  do väzenia. Boh šokuje žalárnik dvoma zbitými ľuďmi, ktorí o polnoci vo väzení spievajú. No kto spieva vo väzení, ešte aj o polnoci? Je šokovaný radosťou, ktorú prežívajú.  Majú radosť v srdciach – totálne nezávislú od okolností ich života. Tak radosť nezávisí od situácie – je to spôsob života, je to štýl života. Ten Pavel Filipským z iného väzenia napísal: „Radujte sa v Pánu vždycky, opakujme, radujte sa. Pán blízko. “ (F 4,4) Ak by tí väzni ušli, podľa rímskych zákonov by stratil on život.  Predtým mal on ich životy vo svojich rukách, teraz je tomu práve opačne.  Neodplatili sa zlým za zlé, ale dobrým za zlé, tak to napísal v liste Rímskym (12,21) Vidíme tu jednotu jeho slov a činov.

     Tak rozdielni sú tí traja.  Všetci prichádzajú k jednej a tej istej osobe. Ku komu? No predsa k Pánovi Ježišovi Kristovi.  Všetci potrebujú, aby ich práve On oslobodil.  Navonok vyzerajú slobodne, ale vo vnútri sú všetci otroci. Žalárnik sa chcel skoro zabiť, keď si myslel, že mu  všetci  väzni utiekli. Dievčina bola otrokyňou, Lýdia bola otrokyňou možno svojho úspechu a biznisu, aj keď ju radíme už k tým, ktorí Boha hľadali.  A to je aj  svedectvo, že tento svet je jedno veľké väzenie a my smieme týmto ľuďom ukázať inú cestu – tak, ako ap. Pavel  a Sílas. Spievať – aj o polnoci. Nezlorečiť, nerúhať sa.. O polnoci spieva slávik. Vedeli ste?  Rád na to spomínam, keď sme boli u priateľov v Nemecku pred pár rokmi. Elisabeth nám vravela, ako k nim pravidelne o polnoci prilieta slávik a  švitorí im. Pri rozhovore nám pustila  nahrávku z mobilu. A keď sme dlhšie sedeli, on naozaj aj priletel. Bol to mocný zážitok. O polnoci trilkoval. Zažili sme to v priamom prenose. Tá polnoc nemusí byť len časový údaj. Je to kríza, je to ťažkosť. Je to problém, tak  ľahko vkĺzne do nášho života.

     Ježiš je vo Filipis  dostatočne silný a mocný pre Lýdiu, aj pre vešticu, ale aj pre žalárnika. Aj tieto príbehy nám ukazujú, čím vlastne evanjelium je – dobrou správou – pre všetkých. Nielen pre Židov, ale aj pre Grékov (R 1,16.17) . Je to Božia moc na spasenie každému veriacemu.  Keď vidíme tieto divy v tomto meste na 2. misijnej ceste, tak už nikdy nemôžeme povedať, že evanjelium nemôže zachrániť človeka. Záver tejto kapitoly konštatuje, že po prepustení z väzenia apoštol Pavel  ide ešte  k Lýdii, rozlúčili sa s ňou a išli ďalej do Tesaloník. A na tie sa teším, ale obzvlášť na Bériu (Sk 17,1-15).