40 dní  VII

     Toto obdobie mám veľmi rád. Určite aj spolu s vami. Máme ho radi všetci. Je to to najradostnejšie obdobie v rámci celého cirkevného roka. 40 dní so Vzkrieseným Pánom Ježišom Kristom –  na rôznych prechádzkach, potulkách, pri mnohých stretnutiach..  40 dní v Jeho blízkosti, v Jeho exkluzívnej duchovnej  spoločnosti. Mal som o tom len nedávno  milý rozhovor s jednou sestrou „od susedov“.. Vravel som jej, aké je toto obdobie úžasné – v počte  40 dní. Pripomenul som jej, koľko máme  krásnych veľkonočných príbehov z veľkonočného obdobia. Koľko   krásnych príbehov sa nám  zachovalo z tohto obdobia – pri stretnutiach so Vzkrieseným Pánom.   Neviem, ktorému príbehu sa mám skôr venovať. Či Emauským učeníkom, či Tomášovi, či bohatému rybolovu po vzkriesení, či príbehu, ako k svojim prišiel cez zatvorené dvere a pozdravil ich svojim pozdravom: „Pokoj Vám!“ Prišiel do prostriedku, aby všetci dobre na  Neho videli a dovideli!  Pán Ježiš prichádza do nášho stredu, do stredu nášho spoločenstva  –  vždy v prvý deň po sobote!  Tak to spievame v jednej piesni: „Príď do nášho stredu Pane, Pane, Pane..  Príď do nášho stredu Pane…“  Tak sme to kedysi spievali aj na mládeži v Prešove na fare. Prichádza s pozdravom a ponukou pokoja, ktorý všetci tak veľmi potrebujeme. Aby ten nepokoj, obavy, úzkosti – aby to všetko opadlo z nás. Včera sme sledovali rozlúčku s pápežom. V tejto spojitosti sa objavili komentáre, ktoré niekedy až takmer naháňajú strach. Čo sa všetko bude diať so svetom, že nový pápež bude už ten posledný pred koncom sveta. No proste, jedným slovom: horor a katastrofické scenáre. Ak sme sa dali zastrašiť, potrebujeme pokoj do srdca. A ten pokoj tu je.. Pozdrav pokoja, ktorý nám prináša posol Pokoja, ktorým je vzkriesený Pán Ježiš Kristus. On pri jednej príležitosti povedal: „Pokoj svoj vám zanechávam, svoj pokoj dávam, nie ako svet dáva, vám ja dávam. Nech sa vám nermúti srdce a nestrachuje.“  Tento citát sa pred časom naučila naspamäť dcéra Alžbetka v čase, keď išla na skúšky  a boli pred ňou mnohé výzvy.  A dodnes je tomu vďačná, ako ju tento verš povzbudzuje v ťažkých a náročných časoch pre ňu osobne. To, čo sa naučíme raz, môžeme potom zúžitkovať počas  celého nášho života – v každom našom novom dni. To je malá ukážka toho, ako to funguje. A určite aj vy máte s tým bohaté skúsenosti.    Veľkonočné obdobie 40 dní –  je to  galéria jedinečných príbehov, ktoré počas 40 dní veľmi radi počúvame.  A tá sestra z úvodu mi potom povedala: „To som si fakt neuvedomila“  A dodala: „ Aj pôst má 40 dní,  ale toto obdobie je oveľa a   oveľa radostnejšie.“ 

     Emauskí učeníci (Lk 24,13-35) odchádzajú z Jeruzalema veľmi sklamaní – idú do Emaus – to mesto vtedy znamenalo niečo ako „odcudzenie.“  My prichádzame do spoločenstva, nechceme sa odcudziť nášmu Pánovi, aj napriek možno mnohým sklamaniam, ktoré sme už v našom živote zažili a prežili. Príbeh Emauských učeníkov je nevyčerpateľný obsahovo. Pán Ježiš  sa k nim pripája, oni Ho nepoznajú. Bod nadviazania  funguje: „Čo je to, o čom sa idúcky zhovárate medzi sebou? A oni sa zastavili smutní. Jeden z nich, Kleofáš, odpovedal Mu:  Ty si jediný z príchodzích v Jeruzaleme , ktorý  nevieš, čo sa v ňom po tieto dni stalo?  Riekol im: A čo?“ To je paradoxná situácia: Ten jediný vie o tom najviac!  Ten jediný vie o tom  úplne všetko! Aj to patrí do veľkonočného obdobia. Patrí tam aj stretnutie Pána s učeníkmi, za ktorými je neúspešný rybolov. Vtedy chytili 153 rýb (J 21,1-14). A potom nasleduje veľmi zaujímavá scéna.. Pán Ježiš sa opýtal  Petra: „Šimon, syn Jonášov, či ma miluješ?“ A keď táto otázka odznela po tretíkrát, tak sa Peter veľmi zarmútil. A potom odpovedal: „Pane, ty vieš všetko, Ty vieš, že Ťa milujem.“  (J 21,15-23) Tieto slová sme si mohli vypočuť aj včera, v spojitosti s rozlúčkou s pápežom Františkom. To je Petrovo vyznanie. A to Tomášovo z dnešnej nedele: „Pán môj a Boh môj!“ (J 20,24-29). Ozaj, rozumiete mi, že neviem, čomu sa mám skôr venovať v tomto období 40 dní po Ježišovom vzkriesení. Jeden príbeh krajší, ako ten druhý.

     Tak to píše teda Lukáš, autor knihy Skutkov apoštolov, kde na začiatku píše: „Prvú knihu Teofil, napísal som o všetkom, čo Ježiš činil a učil od počiatku, až do toho dňa, v ktorý bol vzatý do neba, keď skrze Ducha Svätého dal poverenie apoštolom, ktorých si vyvolil, ktorým sa po svojom umučení aj prejavoval živý mnohými dôkazmi, ukazujúc sa im štyridsať dní a hovoriac im o kráľovstve Božom.“  (Sk 1,1-3) Tá prvá kniha je Lukášovo evanjelium. Tou druhou knihou sú Skutky apoštolov.  Veľmi zaujímavé slovné spojenie: „..prejavoval živý mnohými dôkazmi“..  Nepresviedčal ich. Rozhodne nie! Ak áno, tak len svojou prítomnosťou, láskou a pozornosťou. Dokazoval im, že je prítomný, súčasný a vzkriesený a živý na veky vekov a má kľúče smrti a podsvetia (Zj 1,17-19). Nikoho nenútil byť s Ním. Práve naopak! On sa im pravidelne ponúkal a prichádzal k nim. Nikoho k ničomu nenúti ani dnes, sme úplne slobodné bytosti vo všetkom!  Pán čaká,  kto sa na Neho obráti. Ako nakoniec nepresviedčal ani zločincov na kríži, aj keď mohol.  Nikoho. Neprišiel presviedčať!  Prišiel za nás umrieť. Ale aj vstať z mŕtvych. 40 dní po svojom vzkriesení naplnil kázňou o Božom kráľovstve. A to muselo byť veľmi mocné.

    Pán Ježiš Kristus prichádzal k tým, ktorí Ho zradili  a opustili. Veľmi sa zľakli. Mysleli si, že oni sú teraz na rade! Moja nebohá svokra často opakovala jednu vec. V spojitosti s 2. svetovou vojnou, ktorej 80.výročie jej ukončenia si budeme na budúci mesiac pripomínať, ktorú prežila ako dieťa – často nám vravela: „Po Židoch, rómoch –  boli na rade luteráni..“ Teda my. Často to prízvukovala. No našťastie sa tak nestalo! No ale koľko ľudí naozaj zomrelo! Tak si mysleli aj učeníci, že aj oni zomrú, že aj ich to čaká. Rozutekali sa – a Pán prichádza k nim. Opakovane. Práve k nim, ktorí tak v mnohom pochybili. Prichádza k nám. Milujeme Ho viac, menej. On vie, ako Ho milujeme! On vidí do našich sŕdc. On to vie najlepšie! Lepšie, než my sami.. Ponúka sa aj nám na všetkých našich cestách, ako náš spolupútnik, Ochránca, ten najväčší Dobrodinec, predovšetkým Spasiteľ a Záchranca!

    Dovoľte zakončiť skutočným príbehom. Aj tie biblické sú skutočné, teraz myslím na skutočný z dejín Anglicka.  Bolo to za čias Olivera Cromwella. Istý mladík, ako burič a rebel  bol v Anglicku odsúdený na trest smrti. Podľa miestnych zvyklosti mal byť popravený na námestí v čase, keď začne zvoniť zvon na kostole vo veži. Dlho čakali, nič sa nedialo, zvon dlho nezvonil. Počuli nejaké čudesné a neidentifikovateľné zvuky. Čo sa tam vlastne  udialo? Prečo zvon nezvoní? Išli sa presvedčiť! A čo našli? Prečo zvon nezvonil? Našli niečo šokujúce a nečakané! Snúbenca onoho vzbúrenca sa tuho priviazala o srdce zvona. Zvon začal zvoniť, ale nezvonil, pretože ho svojím telom vlastne  tlmila jeho snúbenica. Celá doráňaná a dobitá – prežila. A keďže sa stal taký mimoriadny a netradičný čin a úkon, tak Oliver Cromwell onomu vzbúrencovi daroval milosť. Dostal amnestiu a prežil. A to isté sme zažili aj my všetci. Dostali sme všetci milosť od Boha. Nad nami všetkými sa On zmiloval!  My sme Ho opustili, no On sa vrátil k nám. My sme zhrešili, On odpustil nám. Ako k učeníkom, tak aj k nám. Nemá iných v tomto svete!  Tých 40 dní bolo pre nich veľmi dôležitých pre učeníkov. Tých 40 dní je tak dôležitých pre nás všetkých!

   Srdce Pána Ježiša Krista  bije pre nás. Jeho srdce tlčie pre nás. Daroval nám milosť odpustenie, aj keď sme si to rozhodne nezaslúžili. Je to úžasné, keď vieme o „Niekom“, kto by z lásky k nám položil svoj život! Sú také prípady v dejinách, určte aj v prítomnosti! Ale my všetci smieme prežívať tento jedinečný príbeh Božej lásky s nami a  pre nás. Ježiš Kristus sa tak obetoval, že dal svoj život. Až tak nás miloval, že sa obetoval. Jeden za všetkých. Malo by to platiť aj v spiatočnej väzbe – my všetci za Toho Jedného a Jediného! Ozaj? Platí to takto? Pán  vie.. Pane, Ty vieš všetko, ty vieš, že Ťa milujem.. Niekedy sa bojím, niekedy  zutekám.. vezmem nohy a plecia a idem preč. Pane, Ty vieš všetko, že sa niekedy poriadne zľaknem.. Veď ty mi najlepšie rozumieš, pretože sám si sa stal  človekom. Platí to, čo je napísané na konci 4. kapitoly listu Židom: „Veď nemáme Veľkňaza, ktorý by nemohol cítiť s našimi slabosťami, lež máme Veľkňaza, podobne pokúšaného vo všetkom, ale bez hriechu. Pristupujme teda s dôverou ku trónu milosti, aby sme prijali milosrdenstvo a našli milosť na pomoc v prvý čas.“ Haleluja Amen