Kristova anabáza II

     K tejto téme – anabáza – sa nám ponúkajú mnohé obrazy a príklady  – a táto Kristova anabáza je pre nás v mnohom motivačná, poučná a inšpirujúca. Nemusíme sa báť ani utrpenia. Ono dlho netrvá ani nepotrvá. „Boh všetkej milosti, ktorý povolal vás v Kristu do svojej večnej slávy, keď máličko potrpíte, vás zdokonalí, utvrdí a postaví na stály základ!, ako píše ap. Peter ( 1 Pt 5,10).  Ap. Pavel a Barnabáš  na svojej prvej misijnej ceste boli v Derbe a práve  tam, kde bolo asi aj dosť utrpenia a bolesti,  utvrdzovali duše učeníkov, povzbudzujúc ich, aby zotrvali vo viere a že: cez mnohé súženia musíme vojsť do kráľovstva nebeského (Sk 14,21-23). To bola aj Kristova anabáza, plná prekážok. Veľké veci sa nerodia jednoducho. Veľké veci sa rodia neraz veľmi ťažko. Vieme o tom svoje, aj vy, žijúci inde, aj my žijúci v Tatrách.  Ide to neraz aj cez údolie tieňov smrti, tým prešiel aj samotný Kristus. Ani on sa tej ceste nevyhol. Pôvodne sa aj chcel, keď v Getsemane prosil: „Otče, ak chceš, odvráť odo mňa tento kalich, avšak nech sa stane nie moja vôľa, ale Tvoja.“ (Lk 22,42)

      Milan  Rúfus v jednej svojej básni: „Posledná večera“  v jej závere píše: „.. bez Veľkého piatku nič nebolo by veľké.“  Bez Veľkého piatku by  určite nebolo Veľkej noci.. Pamätajme na to.. Anabáza je cesta plná prekážok, ťažkostí a protivenstiev. V tejto oblasti by bolo možné spomenúť aj citát latinského príslovia: „Per aspera ad astra“ v preklade – cez utrpenie k hviezdam, či: drsnou cestou ku hviezdam, bojom v víťazstvu.  A ono to príslovie, či porekadlo vzniklo pravdepodobne dávno, ešte pred Kristom.  Mnohí si takou cestou, plnou prekážok prešli. Nevyhol sa jej ani Boží Syn. Naša spása sa nerodila ľahko. Bola to priam drina. Ježiš  sa do toho celkom vložil. Príbeh perly a jej vzniku veľmi dobre poznáme. Do mušle perlorodky sa  dostane zrnko piesku a to jej začína spôsobovať bolesť. Tá sa bráni a vylučuje perleť – a vzniká perla. Perla je zrodená z veľkej bolesti a utrpenia. Naša spása je Kristova perla. Prekážky sú výzvou. Problémy na našej ceste nie sú na to, aby sme nad nimi lamentovali, ale aby sme ich riešili. Aj takto sa môžeme k nim postaviť. Nie chrbtom otočiť, ale postaviť  čelom. Často píšem a hovorím a prednášam o MUDr. Szontaghovi, ktorý pod Slavkovským štítom postavil špičkové kúpele, prvé klimatické v bývalom Uhorsku. Aj jeho život bol tu, v tomto prostredí jednou veľkou  anabázou. Jeho osobný život, jeho húževnatosť  a zanietenosť je svedectvom, že nás problémy nemusia pohltiť, ale že môžeme nad nimi aj vyhrať. Bojoval s neprajnosťou, úspech sa neodpúšťa, označili ho za šarlatána, že lieči nevedecky – teda klímou a vzduchom – no on sa držal svojho presvedčenia, svojej viery. Keď jeho bývali kolegovia zo Starého Smokovca chceli, aby skrachoval, tak jeho pacientom nedovolili, aby prechádzali cez túto osadu. Dr. Szontagh postavil pre nich cestu a prístup z Popradu. Táto cesta ústila tu nižšie, pod naším  kostolom v Novom Smokovci. A mohli by sme pokračovať ďalej a ďalej. Do tejto galérie ľudí, ktorí prešli cez svoju anabázu dosaďte ešte mnohých ďalších, ktorých poznáte vy z vlastného okolia. A možno do istej  miery k nim patríte aj vy.   Je to úžasná galéria postav, ktorí posunuli ľudstvo dopredu. Bez ich úsilia a námahy by sme dnes neboli tam, kde sme teraz. 

     Motivačný príbeh nášho Pána je v mnohom inšpirujúci. Áno, je to aj motivačný  príbeh, ak si ho dovolím označiť a pomenovať v tejto chvíli a na tomto mieste. Mnohí z neho čerpali silu a motiváciu  do svojich mnohých ťažkých zápasov a bojov.  Všetci tí nespravodlivo odsúdení pre vieru – aj z nášho evanjelického prostredia.  V minulosti to boli aj mnohí galejníci, ktorí sa za svoje presvedčenie a príslušenstvo k našej cirkvi dostali na galeje. Pri každom zábere veslami, keď  poháňali takto lode, pri každom zabratí spievali našu hymnu: Hrad prepevný je Pán Boh náš!  Všetci tí prenasledovaní farári, ktorí prežili prenasledovanie, vymyslené obvinenia. Vo väzniciach, keď boli „na pľaci“ tak si urobili bohoslužby. Každý „niečím“ prispel. Bolo ich tam dosť – v tých smutných a ťažkých 50-tych rokoch minulého storočia. Jeden zaspieval introit, ten ďalší, glóriu, ďalší epištolu a evanjelium.. tak to spomínal vo svojich pamätiach biskup Fedor Ruppeldt.    Nestrácajme  teda nádej ani my dnes. Sme synovia a dcéry vzkriesenia – a vzkriesenie – je víťazstvo.  Nezabúdajme, že Ježiš je „porazený“ Víťaz! Vzkriesenie – to je obživenie mŕtveho. Tak sa na to pozeráme. Vzkriesenie je  však víťazstvo. To najmocnejšie víťazstvo. Ježiš okúsil smrť, aby si ty okúsil život. A žil si ten život naplno. Nielen prežíval, ale skutočne žil. On to pri jednej príležitosti povedal aj takto: „ Zlodej prichádza len aby kradol, hubil a zabíjal – a ja som prišiel, aby život mali  a hojne mali.“ (J 10, 10). Ježiš okúsil anabázu, aby si aj ty zvíťazil. Nezabudni na to. Zábudlivosť je prekliatím pre nás od diabla. Ten chce, aby sme na to všetko úplne zabudli. Diabol chce, aby sme zabudli na to, čo Boh pre nás vykonal. Diabol chce, aby sme videli iba seba samých – ako stredobod vesmíru, nie Krista. On je však centom všetkého. Jeho víťazstvo je tvojím víťazstvom. A to nám pripomína aj jeho mocné veľkonočné víťazstvo.  Aj z tohto dôvodu nám Dávid v tom známom žalme pripomína: „Dobroreč, duša moja, Hospodinu a celé moje vnútro Jeho svätému menu. Dobroreč, duša moja Hospodinu a nezabúdaj na žiadne Jeho dobrodenia.“ (Ž 103,1-2)

   Mnohí  vo svojom živote zažili anabázu.   Tu  myslím vždy a opätovne na mojich obľúbených Szontaghovcov, ktorí tu – pod Slavkovským štítom zažili  namáhavú cestu plnú prekážok.  Aj otec, zakladateľ, aj junior, jeho syn, ktorý zažil konfiškáciu všetkého majetku. Prešli strastiplnou cestou – veľa stratili, ale nestratili všetko – život ako taký im zostal. To, čo otec vybudoval, priam mravenčou prácou a službou, potom syn Mikuláš všetko stratil. Rok 1948 bol azda najťažším v jeho živote. Mal kde odísť, jeho manželka Mária Frapporti vlastnila majetok v Merane, no on tu  zostal. Jeho srdce ho odtiaľ „nepustilo“, čomu celkom dobre rozumiem. Jeho otec si tu kufre vybalil, aj keď  pôvodne chcel odtiaľ v roku 1873, krátko po príchode  aj odísť.  A jeho syn mohol tu kufre „zabaliť“  a odísť tam, kde by mal oveľa ľahší život. Obaja si to sťažili, zvolili si tú ťažšiu cestu – plnú prekážok. A aj preto na nich dodnes spomíname. Ak by si boli zvolili ľahšiu cestu, tak pravdepodobne upadnú do zabudnutia. Nezabudli sme na nich. Ich pamiatku stále aktualizujeme – aj medzi pacientmi v Kúpeľoch v Novom Smokovci aj v našom cirkevnom zbore. Stratili všetko, celý majetok – no životy im predsa zostali. Tie nestratili, aj napriek mnohej osobnej anabáze. Kristus nemal žiaden majetok  – jeho jediným majetkom bol život, ktorý mal, ktorý život investoval do nás. A to bola najväčšia investícia lásky. Oplatila sa – pretože bola úspešná, aj keď nie je o ňu dnes až tak valný záujem.  Dal aj svoj život  – ako výkupne za mnohých. Jeho osobná anabáza bola potvrdená Jeho mocným vzkriesením. Bol vzkriesený pre naše ospravedlnenie (R 4,25).

    A na záver sa vráťme ešte opäť ku Kristovej anabáze. Na tretí deň vstal z mŕtvych – a potom 40 dní sa zjavoval svojím učeníkom (Sk 1,3). Nikoho nepresviedčal, nerobil to ani na kríži v prípade dvoch zločincov, ani počas svojho verejného účinkovania. Kázal a  ohlasoval evanjelium o milosti. Ak môžeme hovoriť o „presviedčaní“ – tak len v tom kontexte, že počas týchto opäť 40 dní prichádzal medzi svojich a presviedčal ich o tom, že je živý, prítomný a súčasný. Ten Ježiš, ktorý mocne kázal a zvestoval evanjelium a išiel aj svojim vlastným príkladom. Jeho osobná anabáza bola zavŕšená jeho láskou  na dreve golgotského kríža. Vo svojej kázni na hore,  v odseku, kde hovorí o tom, že prišiel naplniť zákon, povedal ešte aj tieto slová a pozval nás k tejto láske: „Milujte svojich nepriateľov, dobrorečte tým, ktorí vás preklínajú, čiňte dobre tým, ktorí vás nenávidia a modlite sa za tých , ktorí vás prenasledujú a vám sa protivia, aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je v nebesiach, veď On dáva vychádzať slnku na zlých, aj na dobrých a zosiela dážď na spravodlivých, aj na nespravodlivých. Lebo ak milujte tých, ktorí vás milujú, aká vám za to odplata. Či nerobia to isté aj colníci?  A ak pozdravujete len svojich bratov, čo zvláštneho robíte? Či nerobia to  isté aj pohania? Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš Otec nebeský.“ (Mt 5,44-48) Pozvanie k dokonalosti, je pozvaním k dokonalosti v láske! Tých 40 dní, ktoré sú pred nami – to veľkonočné obdobie je najradostnejším obdobím v rámci kresťanskej cirkvi. Tak si ho vychutnajme v tej novej jari, aj tej duchovnej. A máme sa určite na čo tešiť – po každej stránke! Predovšetkým v oblasti duchovného života – a nevynímajúc ani prírodu, v ktorej všetko pučí a rastie do krásy, ktorú do svojho stvorenstva zakódoval sám náš Stvoriteľ!   Nech tak zakvitneme aj do duchovnej krásy, mocou Ducha Svätého. Haleluja!