Kristova  anabáza l

    So slovom z titulku tejto reflexie sa nestretávame až tak často. Je to cudzie slovo a žiada si aj vysvetlenie a preklad do zrozumiteľnej slovenskej reči. Je tu a ponúkam vám ho: ide o namáhavú cestu plnú prekážok. Kristova cesta za naším vykúpením a spasením bola plná prekážok, protivenstiev, krivých a falošných obvinení. Je to až obdivuhodné, ako to Kristus ustál. Moc, ktorú mal, použil na sebadisciplínu  a sebaovládanie.  Už dávno ma slovo anabáza zaujalo, opäť som sa k nemu po čase vrátil,  keď mi opäť  prednedávnom prišlo „pod ruku“.. Upútalo moju pozornosť. Pozoruhodné slovo s ešte pozoruhodnejším významom. Kristov príbeh môžeme interpretovať aj na základe tohto slova – alebo z tohto uhla pohľadu. Čím všetkým Kristus prešiel, počuli sme v pašiách. Pán Ježiš Kristus prešiel cestou, svojou anabázou, krížovou cestou – na ktorej stratil aj svoj vlastný život. Dal to najcennejšie, čo mal – svoj život, aby nás zachránil od toho najhoršieho našich hriechov. Slovo anabáza preložíme do biblickej reči a prídeme k slovnému spojeniu: krížová cesta, alebo pašie. To je namáhavá cesta plná prekážok. Naše spasenie sa rodilo vo veľkej bolesti. Čo všetko sa muselo udiať, aby na dreve kríža bolo dokonané spasenie, vydobyté Jeho krvou, krvou nevinného Baránka. Anabáza – to sú Kristove pašie. Nepochopenie, odmietnutie, zrada od najbližších.   A to bolí najviac..

    Je však potrebné pripomenúť, že sám Pán túto anabázu predpovedal najmenej trikrát. Presne toľko ju aj evanjelisti zaznamenali vo svojich evanjeliách. Po Petrovom vyznaní pri Cezarei Filipovej (Mt 16,13-20), ktorý možno považovať za istý vrchol v Ježišovej činnosti a Jeho zjavovaní seba samého – začal predpovedať svoje utrpenie. Hneď vzápätí, akoby čakal na tú chvíľu.  Po Petrovom vyznaní, Jeho vrchole, prichádza prudký „prepad“ – slovo o utrpení. Matúš to zaznamenal takto: „Odvtedy začal Ježiš Kristus svojim učeníkom poukazovať, že musí ísť do Jeruzalema a že musí mnoho trpieť od starších a veľkňazov i zákonníkov a že musí byť zabitý  a v tretí deň vstať z mŕtvych. Tu Ho pojal Peter a začal Ho odhovárať: Nech Ti je Boh milostivý, Pane!  To sa Ti nesmie stať! On sa však obrátil a riekol Petrovi: choď za mňa satan, na pohoršenie si mi, pretože nemyslíš na veci Božie, ale na ľudské.“ (Mt 16,21-23) Oni akoby počuli iba to prvé,  nepočuli to na konci.  Sústredili sa na to prvé a ušlo im to, čo bolo na konci. On povedal A, ale povedal aj B. A to B bolo – bude vzkriesený z mŕtvych!   Otec sa potom  prizná k Synovi – Otec Ho neponechá v ríši mŕtvych.  Syn to vie. A dobre to vie! Aj keď zažije na kríži pocit opustenosti. Všetko má svoj čas. Bez utrpenia to rozhodne  nepôjde. Kristus o tom dobre vie, svojich na to dôsledne a s láskou pripravuje. Peter to zle nemyslel. Povedal to tak ľudsky.  My by sme povedali to isté, čo Peter. Povedali by sme to našou rečou takto:   „Pane, to nemyslíš vážne!“  Áno, myslel to vážne! Myslel to naozaj smrteľne vážne. Ten istý Peter však po zoslaní Ducha Svätého, ktorého aj on veľmi potreboval, potom kázal: „Mužovia izraelskí, počujte tieto slová: Ježiša Nazaretského, muža, ktorému Boh vydal pred vami svedectvo mocnými skutkami, zázrakmi a znameniami, ktoré ako sami viete, Boh činil skrze Neho medzi vami, Toho, ktorého uložená rada a predvídavá múdrosť Božia  vydala, ste vy zamordovali, takže ste Ho rukám zločincov dali pribiť na kríž. Ale Boh Ho vzkriesil a zbavil bolestí smrti, ako ani nemohol zostať v jej moci.“ (Sk 2,22-24) Len malý citát a úryvok z jeho kázne, cítite ten mocný obrat? To je predpoveď toho, že to bude namáhavá cesta, s mnohými ťažkosťami. A tak aj bolo. Ale prišlo mocné a vlastne aj nečakané víťazstvo.  To víťazstvo a prázdny hrob nečakali ani ženy idúce ku hrobu. Oni išli dokončiť dielo pomazania mŕtveho tela Pána.  Príbeh vzkriesenia končí šokujúco: „I vyšli a utiekli od hrobu, lebo sa ich zmocnila hrôza a boli bez seba, a nikomu nič nepovedali, lebo sa báli.“ (Mk 16,8)  Šok a zdesenie. A my sa smime  radovať dnes. A rozhodne sa nebáť!  

      Anabáza je už v začiatkoch Jánovho evanjelia: „Do svojho vlastného prišiel, ale Jeho vlastní Ho neprijali. Ale tým, čo Ho prijali, dal moc stať sa dietkami Božími.. “ (J 1,11.12)   Odmietnutie od vlastných bolí hádam najviac. Bolí aj od tých ostatných, vzdialenejších  –  ale od vlastných je to to najtragickejšie.   Všimnime si  opäť nášho Petra. V tom samotnom príbehu pašií – Peter bol ten, ktorý ho nasledoval „zďaleka“ a neskôr zaprel, že Ho nepozná. Po tom všetkom, čo spolu prežili – pri potulkách krajinou – napr. pri bohatom rybolove, pri premenení na vrchu Tábor, kde zažil fragment večnosti spolu s Jánom a jeho bratom Jakubom. Tí traja Mu boli najbližší. Kde nezobral všetkých, zobral tých troch, Peter tam nikdy nechýbal. Boli spolu pri vzkriesení Jairovej dcéry.  Vyvrcholilo to na dreve kríža – kde Ján bol, ako jediný z učeníkov, ale nebol tam Peter. Zľakol sa. Ako by sme sa zľakli aj my. Aj my by sme vzali nohy na plecia. Len láska zostáva – Ján zostal na Golgote. Láska neuteká preč. Tak, ako to napísal ap. Pavel v Hymne lásky: „Láska všetko pretrpí. Láska nikdy neprestane.“ (1 K 13) A to je milovaný učeník Ján.

     Golgota bola vrcholom odmietnutia. Je veľmi detailne popísaná. Posmievači pod krížom sa vysmievali: „Iných zachraňoval a seba samého nemôže zachrániť.“ Dobre poznali realitu, že Kristus zachraňoval. Koľkých takto zachránil – mnohých. O mnohých ani nevieme. Keby sa to všetko malo popísať, tak celý svet by nestačil na knihy, tak končí Jánovo evanjelium. To bolo finále Jeho anabázy. Sledujeme dianie takmer po minúte. Čo všetko sa tam udialo. Potriasali hlavami, krútili nimi – On na všetko odpovedá Láskou. On zákon prišiel naplniť Láskou. Neprišiel ho zrušiť, ale naplniť – to vyslovil v Kázni na vrchu.  Plnosť zákona je láska – to napísal ap. Pavel  (R 13,14).  On tú lásku prejavil – aj svojim nepriateľom. Len tak mohol naplniť zákon, tou svojou Láskou. 

     V pašiách je všetko o Božej láske. Bez akejkoľvek podpory to všetko zvládol a dal. Nemal podporu a priazeň svojho okolia. Tá podpora bola len na Kvetnú nedeľu, keď vstupoval do Jeruzalema. To bola ozaj úžasná podpora ľudu. Ale vieme, že ľudská sláva, márna sláva, či poľná tráva. Od Hosana – po Ukrižuj ho. Ľud volal: „My nemáme kráľa, len cisára!“ Mnoho by bolo možné ešte napísať, čo všetko Kristus prežil cez Veľký týždeň.  Počas neho by sme sa mali naozaj stíšiť, lebo je nazývaný aj Tichý týždeň. A čo bolo v Zelený štvrtok, keď po Večeri prišla zrada od blízkeho učeníka. Ten, ktorý bol v blízkosti Krista, sa stal synom zatratenia. Pravdu má apoštol Pavel, keď napísal: „Ten, kto stojí, nech si dáva pozor, aby nepadol.“ (1 k 10,12) A čo prišlo na Veľký piatok. Do akej spoločnosti  sa dostal Kristus počas 6-stich hodín svojho ukrižovania?  Kto mu robil spoločnosť?  Dietrich Bohnoeffer, od ktorého popravy uplynulo 9. apríla už plných 80 rokov povedal vo svoje jednej kázni:  „Samotný Ježiš sa nesnažil presvedčiť dvoch zlodejov na kríži.. Čakal, kým sa na neho jeden z nich obráti.“  A prišlo to v tej najmožnejšej poslednej chvíli. A potom dokonal. Zomrel. Bodka. Koniec. Jeho životný boj skončil prehrou. Zabili ho. Usmrtili Ho všetci Jeho neprajníci. Opak je však pravdou. Zdanie klame. Tá namáhavá Kristova cesta – jeho anabáza sa skončila len zdanlivou prehrou. Ježiš je „porazený“ víťaz!“ To bolo absolútne víťazstvo. Jeho tŕňová koruna bola predzvesťou svätožiary (R.Fulghum). Po temných časoch zažiarilo svetlo. Najväčším darom Veľkej noci je nádej. Žiadne temné časy nie sú absolútne temné. Z tmy môžeme vyjsť do svetla. Veľká noc je prechod z temnoty do svetla, z porážky do víťazstva.  A vďaka tomu, sa môžeme na to všetko okolo, pozerať inou optikou. A takú myšlienku má aj spomínaný už Bohnoeffer: „Kristovo zmŕtvychvstanie nám dáva najavo, že máme budúcnosť! Utrpenie a smrť tým nestratia nič zo svojej trpkosti, ale objavia sa v novom svetle.“ Vďaka posolstvu Veľkej  noci všetko vidíme v úplne inom svete. To, čo sa deje na východ, aj na západ od nás. To, čo sa deje aj v našej krajine. Moc politikov prevyšuje Božia moc. Nad tú nemá nikto! Tá ich moc je len do času! Božie moc ne neobmedzená.  A tak to podobne vo svojom žalme vyznáva kráľ Dávid: „Lebo u Teba je prameň života a v Tvojom svetlo svetlo vidíme.“ (Ž 36,10)  Ďakujeme za svetlo Veľkej noci, vo svetlo ktorého všetko vidíme úplne inak. Aj utrpenie, aj smrť.. A nielen to.. (pokračovanie)