A nebo mlčalo..
Na Veľký piatok počujeme komplet galériu a zbierku siedmich pozoruhodných výrokov nášho Pána Ježiša Krista vyslovené na kríži. Poznáte ich. Často sa k nim vraciame aj mimo pôstu. Veľký piatok je príležitosťou, keď si ich môžeme nanovo zopakovať aj v spoločenstve zboru a cirkvi. Veľkopiatočné pašie sme si už v „predstihu“ čítali v utorok v zariadení pre seniorov v Dolnom Smokovci – Pod lesom. Sestra Magdaléna, rim.katolíckeho vierovyznania, ktorá k nám pravidelne chodí, do našej skupinky, sa úprimne priznala, že ich menej pozná. A pritom je najstaršia zo všetkých v našom biblickom krúžku, ktorý sa tam stretáva takmer každý utorok popoludní o 15.00 hodine. Musím povedať, či napísať, že ozaj veľa toho vie. Pravidelne počúva kresťanské rádio. Veľa toho si pamätá. Má požehnaných 93. rokov. Z tých siedmich výrokov si pamätala dve – aj to je úspech, povedal som jej s úsmevom. Ako doma tomu úsmevne povieme – lepšie, ako nič! A tak mi potom povedala: „Viete, ja viac poznám sedem bolestí panny Márie: lebo je sedembolestná.“ Bolo to milé a tak úprimné v danej chvíli. A poznamenala: „No vy evanjelici ich dobre poznáte!“ Dobre ich poznáme? Skúsme ich vymenovať hneď teraz po sebe.. Tie dnešné pašie nám v tom už vlastne v mnohom pomohli..
Dnes nemáme priestor pre meditáciu nad všetkými výrokmi. Jeden z tých siedmich výrokov Pána na kríži je aj ten hádam najbolestivejší a najtajomnejší: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ Tieto slová sú hodné našej meditácie dnes na Veľký piatok. Je to začiatok Žalmu 22, ktorý sa Pán modlil na kríži. Pravdepodobne celý, evanjelisti zachytili iba prvú vetu. Včera, na Zelený štvrtok, sme počuli jeho prvú polovicu, ktorá končí slovom: „Ty si ma vyslyšal.“ (v.22) Ešte sa k tomu vrátim neskôr.. Čo sa skrýva za touto vetou? Bol naozaj Ježiš opustený aj svojím nebeským Otcom? Ako máme týmto slovám rozumieť? Pripomeňme si, že pri narodení Pána v Betleheme sa zjavilo množstvo anjelov. Dokonca počujeme na Štedrý večer, že to bolo rytierstvo nebeské (Lk 2,13). Tisíce a tisíce anjelov. Kto by ich spočítal! V Getsemane, bezprostredne pred utrpením nášho Pána, už iba jeden jediný. Ten Pána posilňoval, keď traja učeníci v záhrade zaspali. Tak aspoň ten jeden bol nášmu Pánovi nablízku. Oltárny obraz v Starej Lesnej to výrazne potvrdzuje a podporuje. Je to známe dielo spišského maliara Jozefa Czauzika (1780-1857). Pri krste nášho Pána aj pri Jeho premenení na vrchu Tábor počul až na dvakrát: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom sa mi zaľúbilo, Jeho poslúchajte.“ Otec sa priznával k svojmu Synovi pomerne často a pravidelne! Mali vzájomne veľmi blízky a úzky vzťah. Pán Ježiš skoro ráno vstával a išiel sa modliť, pretože potreboval byť v kontakte so svojím Otcom už hneď na úsvite (Mk 1,35). Bolo to medzi nimi veľmi úzke a tesné spojenie a prepojenie. Keď si čítame evanjelia, tak to poznávame. Pán Ježiš povedal: „Ja a Otec jedno sme.“ (J 10,30) A na Veľký piatok? Nič! Len – ticho. Ticho a ticho. Z neba neprišlo – nič! Žiadna odozva – žiadne povzbudenie. Také, aké by sme dnes niekomu dali: „Vydrž, máš na to! Zvládneš to!“ Tak často povzbudzujeme ľudí v našom okolí. Vieme o mnohých, ktorí potrebujú našu pomoc, tak to s nimi zdieľame a povzbudzujeme ich. Ježiš nič také nezažil! Nikto Ho nepodržal. Nikto sa Ho nezastal! Volal, ale nebo zostalo ticho. Úplne ticho! Aj v tomto žalme, 22, z ktorého počujeme iba ten začiatok, je hneď v jeho pokračovaní: „Bože môj, volám vo dne – ale Ty sa neozývaš, aj v noci, ale nemôžem sa utíšiť.“ Tí, čo tam boli, si mysleli, že volá na Eliáša. On volal na svojho Otca, ktorý Mu bol tak veľmi blízky. Dovolával sa Jeho pomoci! Ten Otec, ktorého sám Pán Ježiš vykreslil ako toho, ktorý uteká k svojmu márnotratnému synovi v ústrety. To je to známe podobenstvo o márnotratnom synovi (Lk 15,11-32). Vyzerá ho, objíma ho, dáva mu prsteň. Vystrojí mu veľkú hostinu. Milujúci Otec. Ten otec, ktorého nám náš Pána tak často predstavil ako svojho milujúceho Otca v Jeho exkluzívnej láske ku nám ku všetkým. Teraz absolútne nič. Volám, ale ty sa neozývaš. Ticho.. Možno ste ho aj vy už zažili. Mali ste pocit opustenosti samotným Bohom. Neboli ste ani prví, ani poslední. Už samotný Ježiš cez to prešiel. On bol opustený, aby sme my nikdy už nezažili taký pocit osamotenosti a opustenosti. Čítajte si aj 53. Kapitolu knihy proroka Izaiáša. Tá má pozoruhodné posolstvo v tomto kontexte. Ježiš stal sa hriechom za nás (2 K 5,21), stal sa Božím hromozvodom hriechu, ktorý na seba stiahol všetko Boží hnev. A v tej chvíli ho Boh opustil. On nenávidí hriech, ale miluje hriešnika.
Do akej „čudnej spoločnosti“ sa to dostal náš Pán Ježiš počas šiestich hodín ukrižovania? Ukrižovali ho medzi zločincami. Naozaj veľmi čudná spoločnosť pre Božieho Syna, svätého Krista. Pošliapali Jeho ľudskú dôstojnosť, pošliapali Jeho božskú dôstojnosť. On, ktorý mal takú moc – nepoužil ju na svoju obranu, ale na svoje vlastné sebaovládanie a sebadisciplínu. Neodpovedal na to všetko pod krížom – svojou osobnou neprajnosťou. My, súc v takej pozícii, by sme im niečo na oplátku uštedrili. Ježiš uniesol nespravodlivé obvinenie, poníženie – bez akejkoľvek neprajnosti. Kde boli tí mnohí anjeli od Jeho narodenia v Betleheme? Prepáčte – kde sa vytratili? Kde sa vyparili? Kde zmizli? Ak by sme sa až takto mohli opýtať! Nikto sa nášho Pána nezastal ani na Golgote, nikto Ho neobhajoval. Opustený takmer všetkými. Opustený ešte aj svojím Otcom. Opustený anjelmi. Aj nebo bolo len to ticho, aj učeníci sa kdesi schovali. A všetci jeho známi však stáli zďaleka. A On šokujúcim až spôsobom nepoužil svoju moc, ktorú mohol použiť vo svoj prospech a vyslobodenie z tejto samoty a opustenosti. Moc, aby sa z toho dostal. A mohol sa z toho dostať – a mohol zostúpiť z kríža. A naozaj mohol zostúpiť z kríža. To by zachránil seba, ale nie nás. Mať moc a nezneužiť ju – to vie len málokto. V tom je prejav a dôkaz Jeho veľkosti! Obnažený – bičom dostal vyše tisíc krát. Už sme počuli, že tých rán mohlo byť maximálne, podľa zákona 40! Koľkokrát prekročili tú hranicu? Vysmievali sa mu. Bolesť sa číri celým vesmírom. Ježiš to všetko uniesol. Kde boli teda anjeli pri Ježišovom odsúdení? Dav kričal – ukrižuj Ho, ukrižuj! Ticho a ticho. Náš Pán bol vo všetkom pokorný (F 2,5-11). Učil ako ten, ktorý má moc! (Mt 7,28-29). Akou mocou to robíme my? Nezneužívame ju v náš prospech? Nikto nemal takú moc, akú mal a má Kristus! Farizeji po nej veľmi túžili. Nemohli prísť k takej moci, aj keď veľmi po nej túžili po nej.
Ježiš k nám prichádza so svojou maximálnou slabosťou a zraniteľnosťou. Je to až šokujúce. Ježiš nereagoval na zlo – akoby ho priamo prehliadal. Dá sa to vôbec? Opakujem stále, že pašie sú šokujúce. Vyrušujú nás. Je v nich toľko predivného, čo sa vymyká z akejkoľvek schémy nášho uvažovania a aj myslenia. Ježiš sa dáva sa do rúk ľudí. Tak neraz nepochopiteľný je náš Boh. Má takú moc, lebo učil – ako Ten, ktorý má moc a nie ako zákonníci. Nepoužil moc na svoje vyslobodenie. Je to moc lásky pre našu záchranu. Ako to povedal Augustín: „Ježiš nás vykúpil bez nás, ale nespasí a nezachráni nás bez nás.“ To znamená neurobí to „nasilu“, alebo proti našej vôli. My vieme, že aj keď to bolo ticho – v tom Žalme 22 je prudký zvrat: „Ty si ma vyslyšal.“ Opäť sme pri ňom! Tu je dôležitý obrat a zvrat. Aj keď to ticho tam bolo. Boh počuje aj v skrytosti. Ježišova modlitba bola vypočutá. A odvtedy, od tej chvíle sú v tomto žalme ozaj iné slová, myšlienky a aj Ježišova „nálada“, či mentálne nastavenie. Čítajte tento žalm prosím ďalej, od verša 23. Je oslavný, je veľmi povznášajúci. Ježiš sa ho celý ho modlil. Vedel ho spamäti. A tej Jeho kríž ukazuje, ako ďaleko je ochotný zájsť Boh, aby nás našiel. Ako ozaj ďaleko zašiel Boh, aby sa nám ponúkol a dal sa nám vo svojej vykupiteľskej obeti. Ponúkam ešte aj túto myšlienku, ktorá ma nedávno oslovila: „Pokiaľ vieme, stvoriť krásne veci Boha nestálo nič. Ale obrátiť ľudí k sebe – Ho stálo ukrižovanie.“ (C.S.Lewis)
S dovolením, vrátim sa k mojim seniorom v Dolnom Smokovci. Neraz sú aj oni veľmi opustení. Rodina sa o nich nevládze postarať, tak sú v takom zariadení. Čakajú, kto ich príde navštíviť, kto im venuje úsmev. Keď sme spolu a zvoní niekto pri dverách, vidím, ako spozornejú. Akoby stále niekoho čakali. Aj ja sa pomerne často ocitám v ich iste, milej spoločnosti. Pocit samoty a opustenosti je im veľmi blízky. Tak im venujem trochu zo svojho času. To je to najviac, čo im môžeme darovať. Tak to konštatuje aj táto myšlienka: „Najkrajší dar, ktorý môžeš dať, je Tvoj čas, pretože keď niekomu daruješ svoj čas, daruješ mu kúsok svojho života, ktorý už nikdy nevrátiš.“ Ježiš zažil opustenosť a odlúčenie od ľudí, dokonca aj od svojho Otca. On iba nakrátko! Takých ľudí je mnoho okolo nás. Venujme im pozornosť a venujte im kúsok seba, svojho života. Je to tá správna investícia! Najlepšia, aká môže byť! Ježiš svoju opustenosť prekonal, pretože vedel, že bude trvať iba chvíľku. Tým nám dal seba samého, daroval nám svoj život, aby sme už nikdy nezažili pocit opustenosti – dokonca aj samým Bohom! To je tá najväčšia tragédia života. Zakončím slovami ap. Pavla, ktoré vyslovil na Areopágu, ktorý som len nedávno navštívil (k tým slovám sa čoskoro vrátim v našej poveľkonočnej sérii). Vo svojej pamätnej kázni vyslovil: „Boh nie je ďaleko od nikoho z nás, lebo Ním žijeme, hýbeme sa a trváme.“ (Sk 17, 27-28) Nie sme opustení Bohom. Je nám blízky oveľa viac, než si to vieme predstaviť a aj precítiť.. Haleluja