40 dní VI
Po krátkej prestávke pokračujeme a ideme ďalej. Naša pôstna téma pokračuje – 40 dní a 40 nocí. V doterajších piatich častiach sme si už mnohé prečítali a možno aj niečo nové dozvedeli. Môžeme pokročiť ešte ozaj aj ďalej. Ešte sme nevyčerpali všetky biblické príbehy s týmto počtom dní. Ešte stále sme na pôde Starej zmluvy. V spojitosti s toto témou sme sa v tejto prvej časti Biblie akosi „udomácnili“.. Prichádzame k postave malého proroka Jonáša. Táto kniha má iba štyri kapitoly a takmer nevyčerpateľnú tému – poslušnosť Bohu, téma pokánie, Božia dobrota a Jeho milosť, ktorá zaskočí tak Jonáša, že nečakal, že by sa obyvatelia mesta dali na pokánie. Pán Boh teda poslal Jonáša na „služobnú cestu“ do Ninive. Dostal úlohu od Toho Najvyššieho – mal im kázať niečo na ten štýl a spôsob: „Ste nešľachetní, ste skorumpovaní, je medzi vami veľmi mnoho zla..“ Kázal, iste mocne.. Robil to aj slovami z nášho textu: „Ešte 40 dní a mesto Ninive bude vyvrátené..“ Dnes si bližšie všimneme tretiu kapitolu tejto knihy. Nevieme presne, čo všetko sa tam dialo, bližšie detaily nie sú nám známe. Nepoznáme hriechy obyvateľov tohto mesta Ninive – ich hriešny život bol pred Bohom veľkou ohavnosťou. My sme dnes prišli do spoločenstva zboru a cirkvi – na Zelený štvrtok, aby sme tiež činili pokánie. Náš hriešny život – akú má podobu? Aj nám zaznieva výzva: „Kajajte sa.“ Pán Ježiš ako prvé slová, ktoré povedal na začiatku svojho verejného účinkovania: „Naplnil sa čas a priblížil osa kráľovstvo nebeské, pokánie čiňte a verte v evanjelium.“ (Mk 1,15) Máme za sebou 40 pôstnych dní, podľa pobytu Pána Ježiša Krista na púšti. My na konci pôstu sme pozvaní k pokániu. No nielen dnes, keď vrcholí oných 40 dní. Martin Luther, náš reformátor nám odkazuje, že celý život veriaceho človeka kresťana má byť ustavičným pokáním. Ako sme ich prežili, čím sme ich naplnili. Spôsob života, ktorý žijeme, odkrýva hodnoty, ktoré vyznáme v každom novom dni nášho života. Dnes je teda – Zelený štvrtok, my vieme, že aj tzv. „plačúci“ štvrtok. My vieme, že zelený je omylom, či nedopatrením preložené – greinen – (plakať) na grün (zelený).. V tento deň hriešnici činili pokánie a plakali nad svojimi hriechmi. Tak to počujeme aj v pašiách od nášho Pána: „Dcéry jeruzalemské nenariekajte nado mnou, ale nad svojimi dietkami.“ (Lk 23,27-31)
Jonášova kázeň musela byť mocná v slove: „Ešte 40 dní a potom to všetko príde…“ Činili pokánie, lebo sa báli? Činili pokánie zo strachu pred skazou? Prečo činíme pokánie, keď ho činíme? Uvažovali iste nad tým, či len tak zo zvyku, či to bytostne ozaj potrebujeme vo vnútri a hĺbke svojho bytia? Obyvateľom mesta bol daný čas na pokánie – a bolo to oných 40 dní. Bol to čas na zmenu. Bol to čas na pokánie. Oni vtedy poslúchli. Absolvovali generálne pokánie. Úplne všetci – dokonca ešte aj zvieratá. Nepríde vám to zvláštne, ba až komické? Aké prejavy pokánia majú zvieratá? Mnohé zvieratá museli byť utratené kvôli slintačke a krívačke. A keď sa vám také zviera pozrie do očí! Už ste to niekedy zažili? Pán Boh je však veľmi milostivý. Biblia nám v tejto postave a tejto biblickej knihe ponúka veľmi jednoduchý prípad – v ničom nekomplikovaný. No keby nebolo toho všetkého pred tým.. Vtedy sa toho všetkého Jonáš zľakol a do Ninive nešiel. Slovo mu zaznelo už po druhýkrát. Čo všetko on už ale má za sebou! Od toho, ako k nemu zaznelo po prvýkrát, sa toho mnoho už udialo.. Vtedy sa odklonil od Božieho azimutu. Teraz už nie, asi zo strachu. Skúsenosť s veľrybou bola pre neho veľmi mocná. Kto z nás ma takúto osobnú skúsenosť? Tá je nadovšetko! Mal pravdepodobne obavy, že by skončil ako mnohí iní proroci už pred ním. Veď tí, čo pozývali k pokániu, nikdy neboli populárni a obľúbení – spomeňme si na Jána Krstiteľa, ktorý kritizoval kráľa Herodesa. „Hriešni“ ľudia zvestovateľov a kazateľov pokánia nemali vždy a takmer nikdy v obľube. Pri ich príchode im neďakovali – tak napr. takými slovami: „Vítame vás a sme radi, že nám pripomínate našu zlobu, náš hriech, naše previnenia, naše priestupky..“ Jonáš sa tentoraz už nebál možného prenasledovania Ninivčanov. Oni Bohu dali za pravdu, preto sa všetci dali na úprimné a priam razantné pokánie. Kajali sa zo svojich hriechov, z násilia, ktoré konali, z korupcie, ktorú vykonávali. Čo všetko im môžeme pripísať.. Akú podobu mal ich hriech! Akú podobu má náš hriech? Pán to vie, lebo vidí do nášho srdca. Všetci sa kajali – aj vekom, aj postavením. Od najväčšieho, až po to celkom najmenšieho. Ešte aj tie zvieratá. Všetci majú odev kajúcnikov. Aj zvieratá majú vrecovinu. Všetci sú v popole. Aj zvieratá sa postia. A Pánom Bohom to pohlo. Nespustil pohromu. Potopa kedysi prišla, to vieme, to sme už počuli. Mohla prísť iná skaza, Hospodin ju však odvrátil – pre ľudské pokánie, ktoré sa tak mocne prejavilo v tom starodávnom meste. Bohu bolo Ninivčanov ľúto, Jonášovi nie. Keby to bolo závislé na ňom, tak by k pokániu nikdy nevolal. Nikoho, ani obyvateľov tohto mesta. Nedoprial by im žiť lepšie. Ale to slovo prichádza od Hospodina. On je ľútostivý. Chce nás ušetriť od toho všetkého, čo si spôsobujeme my sami. Hriech je vážna vec. Božieho Syna to predsa stálo život! Vážnou je aj Božia milosť.
Ak nad tým uvažujeme, tak uvažujme ešte aj ďalej. Dnes je zelený štvrtok, deň pokánia. Zajtra budeme čítať tretiu časť pašií. Budú venované siedmym výrokom Pána Ježiša Krista na dreve golgotského kríža. My sme si tieto pašie čítali už v utorok v zariadení pre seniorov v Dolnom Smokovci – Pod lese. Mám niekoľko postrehov, s ktorými sa podelím s vami nabudúce. Uvažoval som pri ich čítaní s tými najstaršími, ktorí vždy čakajú, kto ich príde navštíviť a kto im venuje „trochu“ zo svojho času. Byť v ich spoločnosti, čo často opakujem, je pre mňa jedinečná terapia. Pán Ježiš na záver svojho života bol v spoločnosti dvoch hriešnikov. Boli veľmi rozdielni. Jeden sa spamätal a jeden nie. Jeden činil pokánie a jeden nie. Tak to vidíme aj dnes, je to asi tak 50 na 50.. Prečo je to tak? Nevieme presne to detailne popísať, ale vidíme, ako sa jeden k Ježišovi vinie, ten druhý Ho odmieta. Práve tak sa deje aj dnes. Ježišovi robili spoločnosť tí najväčší hriešnici. Aj preto Ježiša počítali medzi hriešnikov, lebo medzi nimi zomrel, v ich spoločnosti počas deviatich hodín. Jeden sa zachránil jeden nie. Jeden išiel do neba a ten druhý sa stal synom zatratenia? Prečo, lebo toho zachráneného vlastne zachránilo jeho vlastné pokánie. V mojom slovníku – to je: zapla mu kontrolka. Tomu druhému nie! Byť v takej spoločnosti Ježišovi nebolo príjemné, ale pre onoho kajúcnika to bolo naozaj zachraňujúce. Nikdy by si možno nepomyslel, že za svoje mnohé hriechy, ktoré mu odhalia a na ktoré prídu, bude aj potrestaný. Možno ich nekonal potajme, možno to bol známy a verejný hriešnik – burič, mafián, človek bez srdca, vrah a násilník. Ale byť v Ježišovej prítomnosti, to bola pre neho terapia – to bolo zachraňujúce. Jeho pokánie bolo v tom, že vyznal, že potrebuje Ježiša pre svoj život. A tak vyslovil asi aj prvú modlitbu (a pravdepodobne aj poslednú) v živote: „Pane, rozpomeň sa na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.“ A Ježiš mu odpovedal: „Hovorím ti: dnes budeš so mnou v raji.“ Tak kto ide teda do neba? Idú do neba dobrí ľudia? Veď tí by si to zaslúžili, predovšetkým. Za dobrý život – odmena je nebo. Platil by tak princíp, ktorý poznáme aj z iných oblastí: za dobré vedomosti – dobré známky, za hodnotný výkon v práci – adekvátna odmena! Ale v spojitosti s dobrými ľuďmi to tak, žiaľ neplatí. Do neba nejdú dobrí ľudia! Tí sú „dobrí“ a nebo je pre hriešnikov. Veď to potvrdzuje onen kajúcnik. Do neba idú zlí ľudia! Do neba idú takí ľudia, ktorí v poslednej chvíli nezaváhajú – a prejavia záujem o Boha, Jeho slovo, Jeho milosť, Jeho Večeru Pánovu. Aj také mám skúsenosti. Kajúci lotor je ako práve ten obyvateľ Ninive, ktorý činil pokánie. Ja som ho nazval dnes, že bol „Ninivčanom“. Najväčší kriminálnik ide do neba a pre porovnanie, čo je až šokujúce – Ježišov učeník Judáš sa stáva synom zatratenia. O ňom povedal Ježiš, že lepšie by mu bolo, keby sa nebol narodil. Ten, ktorý bol v blízkosti Ježiša – ide do pekla. Aké šokujúce. Aké neočakávané – to, čo sa udeje na Golgote na Veľký piatok. Nič sa za tie roky na neho nenalepilo. Nič ho neoslovilo a za pár drobných zrádza Ježiša. Toľko krásneho Slova počul od Pána, toľko jedinečných okamihov s Ním zažil – a nič! Nič! Len zrada!
Sme na konci pôstnych 40 dní. Ozaj, ako sme ich prežili? Čomu sme sa venovali? 40 dní bol čas na zmenu nášho zmýšľania, nášho konania, nášho uvažovania. Stalo sa niečo výnimočné počas týchto dní? Stane sa niečo také dnes? Môže sa stať.. Scéna z Golgoty to iba potvrdzuje. 40 dní a nocí – 40 pôstnych dní – ešte s našou sériou nie sme ešte na konci. Ešte náš čaká jedinečných 40 dní po Veľkej noci, po vzkriesení nášho Pána. To bolo asi tých najšťastnejších aj najúžasnejších 40 dní zo všetkých. Toľko dní stačilo, aby sa obyvatelia starobylého mesta dali na pokánie. Niekomu na to nestačí ani jeden ľudský život, niekomu stačí okamih a moment – a je hneď v nebi. Až taká šokujúca je Božia milosť, ktorej sme sa stali všetci účastní z milosti nášho Pána. Haleluja