Šimon z Kyrény a Kristov kríž
V čase pred Veľkou nocou pravidelne čítame pašie. Sú v nich známe, ale aj menej známe osobnosti a postavy. Patrí k nim aj menej známy Malchos, ktorému Peter odťal ucho. Aj keď ho spomínajú všetci štyria evanjelisti, je vcelku málo známym. V pašiach ho môžeme ľahko prehliadnuť. Ak ho niečo urobilo známym, tak to je jeho ucho, ktoré po Petrovom zásahu Pán Ježiš hneď uzdravil. Ak Vincenta van Gogha preslávilo jeho ucho, tak na biblickej pôde je to práve Malchos. Aj jemu som venoval pred časom článok (Pašie a ucho). Ďalším, tiež menej známym je Šimon z Kyrény (alebo Cyrenejský), ktorého spomínajú iba synoptici (Matúš, Marek, Lukáš). Matúš a Marek konštatujú, že ho prinútili, aby na Veľký piatok niesol Kristov kríž. Lukáš spomína, že ten kríž na Šimona položili. Iba Marek a jeho najkratšia a najstaršia verzia evanjelia spomína, že išiel práve tade a spomínajú sa aj jeho dvaja synovia (otec Alexandrov a Rúfov). Najkratšia verzia podľa Marka paradoxne nám o ňom zaznamenáva najviac. Ale všetky správy a zmienky sú vlastne iba krátke verše, krátke vety. Tak, ako Malchos, tak aj Šimon z Kyrény je do istej miery okrajovou postavou pašií. Nie sú to ich hlavné postavy, okrajové iba, ale nemenej dôležité. Zaslúžia si našu väčšiu pozornosť. A teraz je príležitosť si ich bližšie všimnúť. Tá stručnosť je podľa mňa veľavravná a chce nám toho oveľa viac povedať. Tak si to rozmeňme na drobné. Pozývam vás k tomu..
Šimon z Kyrény mal teda dvoch synov. O manželke nevieme nič, tú nespomína žiaden evanjelista. Bol to otec Alexandrov a Rúfov. Mal rodinu – dvoch synov. Bol v tom čase asi aj známejší v Jeruzaleme, keďže sa spomínajú aj jeho blízki. Vracal sa z poľa, blížila sa sobota – tešil sa na ňu, na oddych po celotýždennej práci. Tak sa tešil, ako sa my napr. tešíme na víkend. Sobota v doslovnom preklade znamená – prestať. Dať si vytúženú pauzu v sobotu (nedeľa pre nás) a stráviť ju so svojou rodinou. Prežije ju so svojimi najbližšími, určite pôjdu v sobotu do synagógy. Aj keď sa teda jeho manželka nespomína, keď išli spolu, ako predpokladáme, sedieť spolu nemohli – ženy boli na galérii a boli oddelené od mužov. Nemohli sedieť spolu. Aké je to požehnanie, keď si dnes v kostolnej lavici sadneme všetci spolu. Možno aj na to naše obľúbené miesto, všetci spolu. A nemrzí nás, keď niekto príde skôr a podsadne nás, ako sa to často stáva u nás v Tatrách v našich kostoloch. V kresťanstve je to teda úplne iné – sadnúť si môžete vedľa seba – vychutnať blízkosť jeden druhého v chrámovej lavici. Ap. Pavel napísal: „..nie je ani muž, ani žena, lebo všetci jedno v Kristu Ježiši.“ (G 3,28b) Zabúdame, že kresťanstvo má neoceniteľný dosah aj v tomto, v zrovnoprávnení oboch pohlaví. Možno nás to ani nenapadlo. Ďakujem za tú milosť spoločného sedenia pri Pánových nohách v jednej lavici. A tá lavica je ako tá školská, keď sa všetci učíme Božím veciach. Máme rok rodiny, na to nezabúdajme.
Je celkom možné, že Šimon Kyrenejský už mal svoj program aj na najbližšie dni, tak, ako keď sa „zvíkendieva“, tak aj vy máte program na váš víkend. Toho v rýchlosti pochytili – strhla sa tam poriadna mela, ani sám nevedel, ako. A už niesol kríž. Nevieme ako dlho. Pol hodiny, hodinu, pár minút – sú to len dohady. Ale niesol! Pomohol Ježišovi. A urobil tak dobrovoľne? Zdá sa, že ani nie. Text evanjelia to nepodporuje. Spomínal som, že ho prinútili, to znamená že asi aj odmietal. Mal svoj plán, ponáhľal sa z práce, z poľa domov. Už mal toho dosť, vyčerpaný a unavený. A tu nejaké nepríjemné zdržanie. Zdráhal sa, nesúhlasil s tým. Veď kto by dobrovoľne vzal na seba kríž. Kto by mal záľubu v jeho nesení. No nikto! Nikto z nás! Šimona museli prinútiť, v Lukášovom podaní, položili ho na neho. Aj to je dôkaz toho, že tomu odporoval. Nemáme záľubu v kríži. Najradšej by sme sa mu celkom vyhli naširoko, aj naďaleko. Iba Ten jeden sa mu celkom nevyhol. A ani nechcel, aj keď asi aj mohol. Kristus ho vzal na seba dobrovoľne, z lásky k nám. Nevyhol sa mu, išiel v ústrety tomu všetkému, aj keď sám vedel, že to bude ťažké. Ale veď na to prišiel. Kvôli tomu sa stal človekom. Keď prišlo na „lámanie chleba“, tak nezutekal. Motivovala Ho iba láska k nám. Nič iné. Láska čistá, ničím nepodmienená! Tak to vyslovil Karol Wojtyla, ktorý v tom často citovanom výroku povedal tie známe slová: „Lásku bez kríža nenájdeš a kríž bez lásky neunesieš.“ A keď to bolo už tak ťažké a neznesiteľné, keď Kristus padal pod jeho ťarchou – tak prinútili onoho Šimona. A položili ho na neho, aby si trochu uľavil. Tak taký malý záblesk ľudskosti a empatie, keď Kristus padal na Krížovej ceste pod jeho ťarchou. Tak Šimon vstúpil do pašií, nie dobrovoľne, ale nasilu. No napriek tomu – je to krásny a veľavravný obraz. Niesť niekomu jeho kríž. Pomáhať mu. „Radovať sa s radujúcimi a plakať s plačúcimi..“ , ako nás všetkých k tomu pozval ap. Pavel (R 12,12)
A vlastne – tak by to malo fungovať v kresťanskej cirkvi. Ta kto čítame aj v Biblii: „Jedni druhých bremená znášajte a tak naplníte zákon Kristov.“ (G 6,2)) Zákon Kristov je zákon lásky. Nemáme teda dosť svojich bremien a krížov, ešte aj ten cudzí? „Netreba veľa, stačí málo..“ povedal Pán Ježiš v Betánii Marte (Lk 10,38-42). Žijeme dobu, v ktorej je človek urputne a priam toxicky sústredený na seba – len a len na svoje vlastné potreby. Často sa stretávate s tým, že vás ten druhý nepustí k slovu, rozpráva iba o sebe – a už by ho možno aj najmenej zaujímalo, čo prežívate vy vo svojom živote. Kardinál Jozef Tomko, s ktorým som sa stretával v našom tatranskom prostredí niekoľko rokov po sebe, počas leta, tak mi vždy po roku položil otázku: „Milý brat, čo máte nové po roku, rozprávajte..“ Mohol aj on „spustiť“ , čo všetko je vo Vatikáne nové, čo všetko zažil (a jeden rok je na to dosť dlhý, aby ste sa v tom slove nezastavili), ale jeho veľmi zaujímalo, čo prežíva obyčajný evanjelický farár vo Vysokých Tatrách. Tieto stretnutia boli vždy obohacujúce. A to som si vždy veľmi cenil. Mňa zaujímalo to, čo je vo Vatikáne a neraz som vtipkoval, že som azda jediný evanjelický farár na Slovensku, ktorý má takýto kontakt priamo na pápeža. Nič som sa nikdy nedozvedel (s úsmevom), musel som rozprávať ja – ako prežívam svoju službu. A to mi iste pomáhalo. Rád a vďačne na to spomínam. Je to výzva – mať otvorené srdce pre iných, aj pre inoveriacich. A napr. takým starším ľuďom tiež „vôbec veľa netreba“ – stačí si k nim prisadnúť. Často som v Pod lese, pri senioroch, často som v Tatranskej Polianke. Často som aj v Kežmarku, kde máme tiež svojich a našich bývalých členov. Staroba je jeden veľký kríž a my ho pomáhame niekomu neisť. A je to obohatenie pre nich. A zistíte, že je to terapia vlastne aj pre Vás, keď niekomu takto pomáhate. Stačí niekoho blízkeho chytiť za ruku. Vôbec nemusíme veľa hovoriť, skôr mlčať. Stačí ozaj tak málo. Jedni druhých bremená niesť – plakať s plačúcimi a radovať sa s radujúcimi. Niet krajšieho poslania, ako pomáhať niesť kríž niekomu. Niet nič zmysluplnejšieho a hodnotnejšieho. Len vtedy je človek užitočný, keď je v službe iným. Šimon nás tomu naučil, aj keď Ján Bohdan Hroboň v jednej zo svojich pútavých kázni povedal aj túto myšlienku: „Kto sa aspoň kedy – tedy nenadrie v službe nezištnej lásky, ten je neužitočný.“ A my všetci predsa chceme byť užitoční. A k tomu nás pozýva môj obľúbený lekár, ktorý má v tomto roku okrúhle výročie aj narodenia, aj úmrtia Albert Schweitzer (1875-1965): „Naozaj šťastní sú tí, ktorí hľadali cestu k službe iným a túto cestu aj našli.“
Šimon pomohol niesť Ježišovi kríž. Nutne to muselo zmeniť jeho život. Teším sa, že sa to raz dozviem. Aj to ako to bolo potom s Malchosom. Ako to bolo ďalej s týmto upracovaným človekom. Jediný on by nám mohol potvrdiť, keby mohol, tak by nám aj povedal, aký ozaj bol ten Kristov kríž – ľahký, či ťažký. No ľahký, ako pierko určte nebol. „Ježiš sa stal hriechom za nás, aby sme my boli v Ňom spravodlivosťou pred Bohom.“ (2 K 5,21) Uniesť ťarchu hriechov celého sveta bolo oveľa ťažšie, ako onen samotný kríž. Váha a ťarcha našich hriechov bola nepomerne ťažšia. Aj Malchos, aj Šimon (a mnohí ďalší) sa však čoskoro potom dozvedeli, že Ježišov hrob zostal prázdny. V Zjavení Jána čítame: „Zvíťazil lev z kmeňa Júdu.“ (Zj 5,4-5) Ježiš je Vzkriesený, prítomný a súčasný! Pozýva nás k nasledovaniu: „Kto chce prísť za mnou, nech zaprie sám seba, berie svoj kríž deň po deň a tak ma nasleduje.“ (Lk 9,23) A zároveň pomáha nám niesť naše mnohé kríže. Pošle nám do cesty svojho posla – niekoho s kým po stretnutí sa nám veľmi uľaví. Ďakujeme sa takých anjelov. A nezabúdajme, že na kľukatej ceste stretneme viac anjelov, ako na tej rovnej..