Dobrá správa V

Ospravedlnení

Pomôžeme si v tejto oblasti s obrazom zo školského prostredia. Je veľmi výstižný a môže nám v mnohom pomôcť. Na strednej škole, na našom gymnáziu v Prešove na Konštantínovej ulici to fungovalo tak, že na začiatku hodiny sa bolo možné ísť ku katedre ospravedlniť.  Ak to daný pedagóg uznal, tak žiaka, či študenta ospravedlnil. Ten vždy vysvetlil dôvody, prečo sa nemohol naučiť, aké mal k tomu dôvody, čo zapríčinilo, že sa na hodinu nestihol z objektívnych, ale aj subjektívnych dôvodov pripraviť. Ak to daný profesor uznal, akceptoval, študent mal potom celú vyučovaciu hodinu pohodu, bol v komfortnej zóne a nemusel sa báť, či ho vyvolá.. Mohol si tých 45 minúť hovieť, na rozdiel od tých, ktorí tak neurobili a riskovali, že ich nevyvolá.. Boli to mnohokrát úsmevné príhody. Študentmi sme boli všetci, niekedy sa to zneužívalo a bolo neraz aj  veľmi veselo.  Mal som spolužiakov, ktorí sa priam notoricky chodili ospravedlňovať takmer na každú hodinu. A niekedy sa vytvoril celkom zaujímavý rad pred katedrou.. A neraz som tam bol aj ja.. Zažili ste to aj vy, rozumiete tomu všetkému, aj medzi riadkami. Toľko návrat do študentských čias. A poďte teraz k našej téme.. 

    Termín ospravedlnenie – ako základný princíp reformácie sa spomína často aj v Biblii. V katolíckej cirkvi sa používa: ospravodlivenie. Možno si spomínate, že 31. októbra 1999 bol v Augburgu  podpísaný spoločný dokument Vyhlásenia  učenia o ospravedlnení. Odvtedy uplynulo už 25.rokov.   Ap. Pavel napísal tie známe a dôležité slová: „Ospravedlnení teda z viery máme pokoj s Bohom skrze svojho Pána Ježiša Krista.“ (R 5,1) Akékoľvek nepriateľstvo bolo odstránené, akýkoľvek antagonizmus už v tejto oblasti neplatí. Už nie je, bol odstránený a je už minulosťou.  Z akého dôvodu sa tak stalo?  Došlo totiž k milostivej výmene, aj o tom napísal ap. Pavel: „Toho, ktorý nepoznal hriechu, urobil hriechom za nás, aby sme my boli v ňom spravodlivosťou pred Bohom.“  (2 K 5,21) Toto je veľmi dôležité miesto v Biblii. Toto je dobrá správa. Ten Svätý Boží – bez viny a hriechu, ktorý nikdy nezhrešil (1 Pt 2,21-25)  sa stal tým najhorším zo všetkých ľudí. Stal a najväčším hriešnikom. On sa stal hromozvodom Božieho hnevu. Niekto za naše hriechy zomrieť musel – bol to Boží Syn Ježiš Kristus. „Odplata za hriech je smrť, ale Božím darom milosti je večný život v našom Pánovi Ježišovi Kristovi.“  (R 6,23) Hriech vyžaduje odplatu – a tú sme si zaslúžime my – ja aj ty.  A tou odplatou je smrť – podľa zákona.  Ale my na smrť nemusíme ísť – na smrť za nás išiel sám Ježiš Kristus – na drevo kríža. To je to, čo si pripomíname aj v tomto pôstnom čase. Boh sa na nás pozerá ako na ospravedlnených. Pripočítal nám Ježišovu spravodlivosť. Sme akoby svätí – uffff!  Cítite sa ako svätí? Cítite sa ako ospravedlnení?  Podľa biblického posolstva to smieme takto prežívať, pretože sme prešli kompletnou rekonštrukciu, či kompletnou, totálnou obnovou skrze Ducha Svätého. Boli sme „narovnaní“.  Už viac nie sme pokrivenými ľuďmi, ktorými sme predtým kedysi bývali. Pokiaľ sme boli v Adamovi, tak sme mali náchylnosť k hriechu, v Kristu sme náchylní kráčať priamo a pravdivo. Tým nie je povedané, že by sme už nikdy v živote nezhrešili, to nie. Ak zhrešíme, tak nás to trápi aj tak, že nás obviňuje svedomie tak, ako to poznáme z vlastnej skúsenosti. Neraz si povieme:  „Nemal som to urobiť!“ A to je dôkaz, že sme v tej novej podstate, ako nové stvorenie, ktoré je v protiklade s tým starým. A o tom novom stvorení píše ap. Pavel v tom dôležitom odseku, ktorý vám odporúčam čítať: „Ak je niekto v Kristu, je nové stvorenie, staré veci sa pominuli a hľa, nastali nové.“  (2 K 5,11-21) A to nové je to, že sme ospravedlnení, máme nový status pred Bohom. A môžeme si toho užívať  – nemať obavy, že nám niečo hrozí  –  ako onen študent, ktorý pred katedrou prejde „procesom ospravedlnenia“ daným profesorom. A to je „dôvodom nášho vnútorného pokoja.“  Boh sa na nás nehnevá, lebo vieme, že nám bola pripočítaná Kristova spravodlivosť – a preto Jeho krvou sme boli ospravedlnení. A ktorí ten pokoj nemajú, tak si myslia, že Boh sa na nich stále hnevá – a nič nevedia o Kristovej spravodlivosti. V kráľovstve je pokoj vždy sprievodným znakom spravodlivosti. Ak si viac uvedomujeme svoj hriech, ako Jeho spravodlivosť  a žijeme priam v jeho „zajatí“ – tak si tento pokoj s Bohom nikdy nemôžeme skutočne vychutnávať. Sme niekedy v cirkvi až priveľmi „posadnutí“ hriechom. Trávime svoje životy vyhľadávaním hriechu, odolávaním hriechu, bojovaním s hriechom, či skrývaním hriechu. Všetko sa to točí okolo hriechu vždy a nanovo – odvracaním sa od hriechu, prekonávaním hriechu. Až prehnaný dôraz na hriech spôsobuje to, že sa necítime spravodliví. Potrebujeme silu Ducha Svätého, k tomu všetkému, aby nám tú dobrú správu priniesol.

     Tu by sa hodil opäť príklad. Mária a Marta je tu opäť dobrý príklad. Už viackrát sme sa pri týchto dvoch sestrách  zastavili, teraz opätovne (Lk 10,38-42). Marta varila a piekla, Mária si sadla a počúvala. Jej „pasivita“ bola odmenená a Marta síce nebola odsúdená, ale niekto by povedal: „Ona je tu jediná, ktorá niečo robí pre Pána a takto skončila!?“  Problém Marty možno bol tak trochu aj v tom, že bola do istej miery  „samospravodlivá“. Takíto ľudia chcú urobiť dojem na Pána svojimi skutkami. Ona tvorila „tím“ jediného slúžiaceho človeka, ktorý pre Pána varil a piekol koláče.  A sestre to zazlievala, že pre Pána absolútne nič nerobí. Problémom Marty  nebol v tom, že varila, ale že nejedla. Ježiš, ako „šéfkuchár“ nebies   prišiel na návštevu do ich domu a to všetko, po čom túžila Marta bolo – urobiť mu sendvič!  Ježiš Martu neodsudzuje, to nie! On to pri nikom neurobil, na to neprišiel, to vieme!  No Mária si vyvolila lepší podiel. Odsúdiť niekoho, to nie je  Ježišov  štýl, veď neprišiel odsúdiť, ale zachrániť. Maria si vybrala to lepšie. Vidíme dôležitosť tej situácie.  Dojem na Pána urobila tá, ktorá sa o to vôbec neusilovala. Akýže to paradox! Nebola to tá, ktorá prišla k Nemu s jedlom, ale tá, ktorá prišla s apetítom!  To potrebujeme – apetít – dobre vyhladnúť!  Niekedy sme priveľmi uviaznutí v službe pre Pána a tak ľahko zabudneme, že Syn človeka neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť. Pripomeňme si to v tomto pôstnom čase: „Ako ani Syn človeka neprišiel, aby Jemu slúžili, ale aby On slúžil  a dal svoj život, ako výkupné za mnohých.“ (Mt 20,28) A Ten  „Šéfkuchár nebies“  hovorí hneď v úvode svojho pôsobenia v kázni na hore: „Blahoslavení, ktorí lačnia a žíznia po spravodlivosti, lebo oni nasýtení budú.“ (Mt 5,6)  Slovo „nasýtení“  znamená aj –  plní na prasknutie – On podáva vždy výdatné porcie a Mária si tú porciu vychutnala priamo pri Jeho nohách. Keď jeme Chlieb života, tak dostávame výdatný duchovný pokrm, ktorý nás vyživuje – nikdy nebudeme hladní. Tak to zasľubuje náš Pán v tom známom slove:  „Ja som chlieb života, kto prichádza ku mne, nikdy nebude lačnieť a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť.“  (J 6,35)  Po tom, čo si dáme výdatné duchovné jedlo je varenie posledná vec, ktorá by nám prišla na um. Chcete si len sadnúť, tráviť čas a nešetriť chválami na výdatného kuchára. Tak, ako to robila Mária. Sadla si k Ježišovým nohám. Je to jej adekvátna reakcia na prijatú milosť.

   S každým darom sa vlastne dajú urobiť iba dve veci – prijať a odmietnuť. To vie už každé malé dieťa. Buď zareagujete štýlom: „Toto je presne to, čo potrebujem!“ alebo:  „Pozri Pane, čo všetko pre Teba robím! Urobilo to na teba dojem?“  Pána poteší to prvé, vieme. Jediné, čo s darom nesmieme urobiť je uraziť dávajúceho našou snahou zaplatiť zaň. Tak to robili Židia Pavlových časoch  –  a to mu zlomilo srdce. Opísal to tými slovami: „Bratia, túžbou môjho srdca a prosbou k Bohu za nich je, aby boli spasení. Lebo vydávam im svedectvo, že horlia za Boha, ale nie podľa správneho poznania, keďže nepoznali spravodlivosť Božiu  a snažia sa uplatňovať svoju, nepoddali sa spravodlivosti Božej.“ (R 10,1-3) Kľúčové slovo je: podvoliť sa. Predstavte si situáciu, keď sa na mori topí človek – ide okolo loď a ten človek ho chce zachrániť.  Aby sa zachránil, musí sa podvoliť onomu záchrancovi. Ak spanikári a bude sa chcieť zachrániť sám, tak veľmi skomplikuje prácu onomu človeku. To je ako keď sa potknete a zhrešíte, tak kazateľ v Starej zmluve vám povie: „Pozri, čo si urobil!“  A ten kazateľ v Novej zmluve by povedal: „Pozri, čo pre teba urobil Kristus.“ Byť spravodlivým  pred Kristom znamenalo: robiť všetko to, čo vyžadoval zákon. Byť spravodlivým  po Kristu a po Jeho Golgote znamená: prijať to, čo Kristus pre nás vykonal na dreve kríža.   Evanjelium, dobrá správa, nie je zoznam vecí, ktoré musíme urobiť, aby sme zdedili večný život. Je to skvelá správa, že tá spravodlivosť, ako odev a šat, ktorý potrebujeme na vstup do nebeského kráľovstva  – k nám prichádza ako bezplatný dar  skrze vieru. A preto na záver ešte počujme ten známy verš: „Ale hľadajte najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a všetko to (ostatné) vám bude pridané.“ (Mt 6,33) Najprv znamená – ako to prvé. Nie až to druhé! Božia spravodlivosť nadovšetko. O nej napísal ap. Pavel hneď za tým známym veršom (R 1,16), že sa nehanbí za evanjelium Pána. A hneď ten 19. verš je v tomto znení: „Zjavuje sa v ňom zaiste spravodlivosť Božia pre vieru, ak oje napísané: Spravodlivý bude žiť z viery.“  (R 1,17)