Kristove šľapaje

     Pred pár dňami som mal  veľmi milú chvíľu. Dostal som milé pozvanie. A pozvanie je veľmi vážna vec!  Nie je to niečo, čo by sme mali zľahčovať , nebodaj robiť si z toho vtip. O čo išlo? Po prednáške o Szontaghovcoch   v liečebnom dome Palace v stredu večer  ma brat Vratislav, pacient v Kúpeľoch pozval na túru na Zbojnícku chatu. Predtým v nedeľu sme sa stretli na službách Božích u nás, na fare – pod Slavkovským štítom. Vycítil, že by som bol asi vhodným „parťákom“  na túru do našich zimných malebných Vysokých Tatier.  „Wau, milá chvíľa, už dávno sa mi to nestalo, aby mal záujem niekto o moju spoločnosť“, povedal som si s úsmevom sám pre seba.  Bola to pre mňa naozaj  milá chvíľa.  Dávno sa mi to nestalo!  A už dávno som nebol   na  našej tatranskej turistike.. A zišlo by sa mi trochu byť vyššie, byť „nad vecou“  v tom všetkom, čo prežívame a prežívate tu „dole“.. A brat pacient hovoril ďalej,  že  teda v najbližší piatok! Povedal som: „Ak Pán dá, pôjdem s vami.“  Pozvanie prišlo v pravú chvíľu, mali sme  jarné prázdniny – dobrá myšlienka, dobrý nápad.. Potešilo ma to veľmi. „No pôjdeme hneď zrána, tak ako sa na túry chodí – čím skôr, tým lepšie“, doplnil som.  No on mi odpovedal, že môže až na obed o 12.00! A tu som sa zasekol. „Až na obed – nie je to neskoro?!“, poznamenal som..   Ja mám totiž to v hlave nastavené, že a k turistika – tak  ráno – ráno!  Na turistiku chodím vždy ráno! Predbežne som mu prisľúbil, že aj za takých okolností  – ale že mu to potvrdím najneskôr ešte v piatok – do 10.30. Ten termín sa blížil –  mne sa tak ozaj nechcelo, počasie bolo síce  krásne, inverzia počas našich jarných prázdnin bola jedinečná. Uvažujem, kedy zase pôjdem – a kto ma takto milo ešte niekedy pozve?    Bola až gýčovo modrá obloha – veď  to poznáte. O 10.30 mu volám, že ideme teda – ale to bolo s mojím veľkým sebazapieraním. Tak sa mi nechcelo, premohol som sa – a stálo to za to.. Možno to poznáte – z vlastnej skúsenosti. Máme možno aj bohaté skúsenosti v tejto oblasti.  Pre mňa je to často aj dobré znamenie a neraz sa mi aj osvedčilo – kde sa mi nechce, tak tam bude určite veľmi dobre!  Čo mi pomáhalo v premáhaní je aj to, že sa dozviem niečo bližšie o živote cirkevného zboru v Martine (priamo od brata presbytera)  – síce až na obed, o 12.00, ale s bratom, veriacim kresťanom, ktorý sa k Pánovi obrátil keď mal 21 rokov. Zvažoval som pre – a proti!  Poznáte to.. Som rád, že som vlastne v danej chvíli nad sebou zvíťazil. Poznáte tú myšlienku: „Najťažší boj je so sebou samým! Najväčšie víťazstvo nad sebou samým!“  A netušíte, akú radosť som prežíval, keď som zvíťazil nad sebou samým. Podobalo sa to na  detskú úprimnú radosť, že by ste si dokonca v tej radosti aj podskočili! A tak sme išli.. Dostal som milé pozvanie!  A my už  vieme, že pozvanie je vážna vec.

  Boli sme povolaní aj v tej duchovnej oblasti – k nasledovaniu Pána. Biblia ako celok je plná takých pozvaní, výziev – či je to v Starej zmluvy, či aj v Novej. Moje najobľúbenejšie pozvanie je: „Poďte ku mne všetci, ktorí ste preťažení, ja vám dám odpočinutie..“ (Mt 11,28) Pozvanie aj prostredníctvom podobenstva o Veľkej večeri (Lk 14,16-24).  V tejto kapitole je ešte jeden zaujímavý text o pozvaní: „Keď ťa niekto pozve na svadbu, choď..“ (Lk 14,7-14)  Boli sme povolaní, ďakujeme. K plnému, hodnotnému a zmysluplnému životu s naším Pánom. A ap. Peter v dnešnom biblickom odseku (1 Pt 2,21-25) píše – prečo sme boli povolaní – aby sme nasledovali Kristove šľapaje. Áno, to je  tiež nasledovanie  –  Kristove stopy  – sú neprehliadnuteľné v tomto svete.  Jeho stopy lásky. Stopy, do ktorých zakrátko vstúpime v blížiacom sa pôstnom čase. Albert Schweitzer povedal tie známe slová: „Jediné, čo bude dôležité, keď raz odídeme z tejto časnosti, budú stopy lásky, ktoré po sebe  zanecháme.“  Stopy lásky po nás  –  stopy lásky po Pánovi. A k tomu rozjímajú mi poslúžila túra v piatok, keď na poslednom úseku turistiky mi pomohli stopy v snehu – do týchto stôp (akoby schodov) som mohol vložiť svoje nohy – a tak si to vlastne aj uľahčiť! Pomyslel som si, niekto tu už išiel pred mnou, aby som to ja mal dnes  ľahšie.. A aj o tom je pôst. Tá cesta, ktorú nastúpil náš Pán Ježiš Kristus je tou cestou, ktorú On išiel ako prvý. On mi tú cestu priamo „vyšľapal“ – dnes stačí, keď moje nohy vložím do Jeho stôp. A to je veľmi dôležitá informácia – po tejto mojej ceste, ktorá je neraz poznačená utrpením, bolesťou a žiaľom, nekráčam, ako prvý –  po tej ceste už niekto kráčal –  ako prvý! A nebol to nikto iný, ako práve Kristus.

    A to je presne to, čo zakúsite na horskej turistike – niekto tie chodníky vybudoval, priam vydláždil, aby sme my dnes mohli po nich kráčať.  Aj to vás napadne v horách na túre. Za všetkých budovateľov spomeniem pána Jána Juraja Rainera, ktorý pod Slavkovským štítom budoval tie chodníky. Bol nájomcom Starého Smokovca (Schmecks) a spolu so svojou manželkou Alžbetou, ako bezdetní manželia sa starali o túto najstaršiu tatranskú osadu (1793) plných 33 rokov (1833-1866). To bol zlatý vek Schmecks-u. Potom začal rapídne upadať a v roku 1873, v lete do Smokovca prichádza MUDr. Szontagh – a ním začína celkom nová etapa!   A mnohé Rainerom  vybudované chodníky sú dodnes funkčné a schodné.  Uvažujme: ktosi to všetko vybudoval pre nás, ktosi dávno dávno – myslel na nás, aby sme mohli pohodlne chodiť. Vnímajme tú skutočnosť – z toho vtedy ťažkého terénu niekto vybudoval chodník, priam magistrálu, aby sme my dnes na turistiek mali svoj komfort.

     A tak je to presne aj v tej duchovnej oblasti! Všetko so všetkým súvisí, viac než si myslíme! Tú cestu pred nami ako prvý prešiel Kristus. On nám to pripravil, ukázal , že sa to dá! On nám zanechal šľapaje, do ktorých môžeme vstúpiť. To je ako v tom vysokom snehu, v ktorom už „ktosi“ pred nami bol. Ak tie stopy v snehu nájdeme. Nerobíme si my sami tie nové, ale použijeme tie už vlastne „hotové“.. Aj to je celkom výstižný príklad pre nás – do nášho každodenného života viery, lásky a nádeje. Kristus nám zanechal príklad, aby sme nasledovali Jeho šľapaje. Aký teda príklad? Taký, že: „..keď Mu zlorečili, On nezlorečil, keď trpel, nehrozil, ale porúčal Tomu, ktorý spravodlivo súdi.“  Nešiel cestou pomsty, vyhrážok, nepoužil svoju značnú moc, ktorú mal, vo svoj prospech.  Práve z toho Ho vysmievali tí mnohí pod Krížom: „Iných zachraňoval a seba nemôže zachrániť.“  Ukázal nám, dal nám príklad, že neprišiel zachraňovať seba samého, ale prišiel zachrániť celý svet (J 3,16). V tom je neprekonateľným. Nikto sa Mu v tom nevyrovná. Nikto Ho nemusí v tom napodobniť, pretože zomrel raz a navždy.  Obeť Golgoty je platná pred Bohom na veky vekov. Nemusíme Ho v tomto napodobňovať. Napodobňovať však v láske k blížnemu!  Bohu patrí pomsta, On odplatí každému podľa jeho skutkov.  Tak to napísal aj apoštol Pavel: „..nepomstite sa, milovaní, ale ponechajte to hnevu Božiemu, lebo je napísané: Mne patrí pomsta, ja odplatím, hovorí Pán.“ (R 12,19) Niekto tou cestou už prešiel. Stačí vložiť svoje nohy do Kristových šľapají. Pomsta patrí Bohu!  Nie je žiadúca medzi nami.  Skôr práveže to odpustenie  – to nás posúva. Odpustiť znamená – pustiť preč!  Kristove šľapaje sú stopami lásky v tomto svete. Je hodno do nich vstúpiť. Nie je to vždy jednoduché. Pomyslime si – niekto už tou cestou kráčal pred vami a ukázal vám príklad. Niekto nám tú cestu „vybudoval“ a pripravil chodník.

   Na čo všetko prídete na horskej turistike. Čo všetko sa môže v živote stať, keď prijmite pozvanie od niekoho? Od blízkeho človeka, známeho, či priateľa.  Čo všetko sa môže ale stať, keď prijmete pozvanie od nášho Pána. Veci sa dávajú do pohybu.   Sú tu mnohé podobnosti, analógie  a paraboly. Uvažujte  nad nimi ďalej a ďalej. Na niečo ešte určite  prídete aj vy. Všetko neodhalím – Pán Boh nám to dáva poznať a poznávať čiastočne, fragmentálne. Som vďačný, že som prijal pozvanie od môjho spolubrata. Oplatilo sa – po tej ľudskej stránke. Po dvoch  hodinách z Hrebienka sme boli na Zbojníckej chate, kde je celoročná prevádzka. Pravá zima, beloba snehu, kde je potrebné sa vybrať aj s „mačkami“.. Keď sa vám niekde nechce, je dobre sa premôcť! Možno sa nám niekedy nechce ísť aj do spoločenstva – aj to sa často stáva, však? A ešte v tejto zime v našich  studených kostoloch. Keď sa však premôžete, Pán vám pripraví prekvapenie nevídaných rozmerov. To všetko je v Jeho réžii. Koľkokrát sa musel náš Pán zaprieť! Aj o tom je pesnička z nášho Spevníka (244), ktorú sme dnes po dlhom čase spievali. Náš Pán nás pozýva k nasledovaniu aj tými známymi slovami: „Kto chce prísť za mnou, nech zaprie seba samého, vezme svoj kríž na seba a tak ma nasleduje.“ (Lk 9,23.24)  Ján Solovič to v básni vyslovil: „..v pohode leta, v závejoch zimy..“ V každom ročnom období sa deje niečo zvláštne a výnimočné!  V nedeľu sa nebo dotýka zeme a my sme vďační, že nemusíme chýbať, ale byť pri tom. Byť v epicentre diania. Nie niekde na periférii.. A stále platí:  „Najťažší boj – je boj  so sebou samým! Najväčšie víťazstvo je – víťazstvo   nad sebou samým.“   Haleluja