Najdepresívnejší deň v roku?

    Podľa istých štatistík a výpočtov je to práve dnešný deň  –  24. január. Asi to tak necítite, máte na to celkom iný pohľad, ale skúsme sa nad tým spoločne zamyslieť. Stojí to za to! Už od polovice januára som sa s tým pomerne často stretával, že január takéto dni prináša. Čítal som, že minulý týždeň bol najdepresívnejším v celkom roku. Čítal som aj to, že to bolo ešte pred dnešným dátumom, ale aj po ňom.  Bola to pre mňa  zaujímavá informácia, že takým dňom je vždy tretí januárový pondelok, ktorý  býva označovaný ako tzv. Modrý pondelok (Blue Monday).  Je to náročné obdobie  po Vianociach,   najmä po psychickej stránke, keď mnohí ľudia pociťujú  smútok, prázdnotu, či dokonca úzkosť. Tie termíny a dátumy sa  naozaj rôznia, ale čo je na tom pozoruhodné, vždy ide o január..  Dôvod výpočtov podľa istého „kľúča“ môže byť nasledovný. A ponúka sa aj takéto vysvetlenie.  Takto pred mesiacom sme začínali sláviť Vianoce. V kalendári bol dátum 24. december  –  no a kto by sa na Vianoce netešil? Malí aj veľkí, všetci bez rozdielu!  Priniesli nám opäť veľa, dali nám veľmi veľa. Ďakujeme Pánovi za ich požehnanie a obohatenie.  Presne po mesiaci sa však list zaujímavým spôsobom otočil. Všetky sviatky sa už dávnejšie skončili. Bolo ich pomerne dosť. Prvý víkend 2025 bol hneď predĺžený a priniesol nám posledné sviatočné dni  –   po prelome rokov.  Prišla náročná realita, po  všetkých sviatočných dňoch,  ktoré sú už ale  minulosťou. Tých sviatkov bolo dosť,   niekedy sme strácali prehľad, o aký deň ide. Boli sme často aj v spoločenstve –  verím, že dodnes v nás môže rezonovať niečo z týchto dní. Nejaká ušľachtilá myšlienka,  ktorá pulzuje našimi tepnami, ale hlavne najmä naším srdcom. Ak tomu tak nie, ak sme si nič z tých sviatkov neodniesli, tak sa obávam, či sme ich nesvätili  úplne zbytočne.  Je  teda po mnohých sviatkoch, mnohých frustruje náročná novoročná realita. Už nie sú žiadne voľné dni, u mnohých novoročné predsavzatia úplne zlyhali  – a prichádza stav, ktorý privádza do vnútra človeka depresiu.  Stav financií sa prudko znížil a aj novoročné výdavky, poplatky, dane nám dávajú zabrať. Stav spoločnosti, stav sveta k tomu nepridáva  –  pretrvávajúce vojnové konflikty. Potešujúcou je azda „krehké“ prímerie v Gaze. Nedávna tragická udalosť pred týždňom v Spišskej Starej Vsi  nikomu z  nás nepridala..  To sú reálie z našej krajiny, ale aj ten celospoločenskej, či celosvetovej.  A k tomu sa pridá ešte nejaká naša aj osobná „trampota“ a hneď je po nálade! A istí ľudia vypočítali  – že tento deň môže byť aj teda dnes  –  24. január  –  tesne mesiac po tom, ako sme začali sláviť najkrajšie sviatky v roku Vianoce.  Po tom všetkom prišli mnohé pracovné povinnosti v novom roku, štatistické tabuľky a dáta. A dookola stále  to isté. S úsmevom, ale aj vážne. Dôvod na depresiu? Možno pre niekoho áno.. A pre nás?

     Pred časom (niekoľkými rokmi)  som  na túto tému hovoril, tak jedna naša sestra zo zboru sa proti tomu prudko  ohradila a povedala:  „ Nesúhlasím s tým! Ja mám v ten deň predsa narodeniny!“  Nesúhlasíme s tým ani my, aj keď v ten deň nemáme narodeniny. Veľa vecí nevieme  vôbec ovplyvniť,  niekto „záležitosti“ zmôžeme aj my sami. Sú v našej réžii a v našich rukách.  Je pravdou, že psychické zdravie sa u nás zhoršuje, asi aj celosvetovo,  najmä u mladých ľudí. Nikto sa im zvlášť nevenuje a to je veľmi bolestivé. Dochádza k mnohým tragédiám, úplne zbytočným. Aj tomu, čo sa stalo v Spišskej Starej Vsi pred týždňom nemám slov. Už roky poznám  jednu rodinu v Spišských Hanušovciach, ktorú táto tragédia postihla z obidvoch strán – aj čo sa týka pani zástupkyne školy a aj samotnej študentky. Jedna je z manželovej strany, tá druhá z jej rodiny. My to pozorujeme a sledujeme s istým „odstupom“, aj keď priamo zúčastnení, ale túto rodinu postihla táto tragédia až na dvakrát. Bolesť umocnená „na druhú!“ A včera som poslal poštu rodičom študentky, moju a našu kondolenciu, ako prejav našej spoluúčasti na tejto veľkej strate.  Aj v zmysle slov z epištoly nedávnej nedele: „Radujte sa s radujúcimi, plačte s plačúcimi.“ (R 12,15) Náročná novoročná realita. No a tie vyššie ceny?  To bolo predsa  vždy na nejaký spôsob v januári. To, čo sa však deje   v súčasnosti je predsa len v niečom iné – niečo, čo mi pripomína temnú minulosť 90-rokov minulého storočia.  A predsa! 

     Včera, 23. januára sme mali ekumenickú pobožnosť u nás na fare v Novom Smokovci. My sme boli „na rade“, boli sme teda aj  hostiteľmi.  A zažili sme veľmi milé spoločenstvo – ako anticipáciu neba. Pripomenuli sme si  zároveň 1.700 výročie od vzniku Nicejského vyznania, ktoré používame v našom zbore pri slávnostných príležitostiach. Ako ste spozorovali, je už trochu obšírnejšie, ako to  prvé apoštolské  –  a to z dôvodu, že reaguje na bludy, ktoré sa začínali šíriť v prvotnej cirkvi. Bol to už aj tu spomínaný doketizmus, že Kristus mal len údajne zdanlivé telo. A ďalším bludom bolo  učenie Ariána, že Kristus bol „len“ adoptovaným Synom Božím, ktorého adoptoval pri krste, keď povedal tie známe slová: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom sa mi zaľúbili, jeho poslúchajte.“  (Mt 3,17) Podľa tohto bludného učenia   sa Kristus stal Synom Božím až pri svojom krste v rieke Jordán. Aj na všetky tie herézy reagoval koncil v Nicei, ktorý začal 20. mája 325 a zvolal ho cisár Konštantín Veľký, ktorý skoncoval s prenasledovaním kresťanov tzv. Milánskym ediktom v roku 313. Aj všetky tie falošné učenia sú aj v kontexte hesla, ktoré sme dostali pre tento rok: „Všetko skúmajte a dobrého sa držte.“  (1 Tes 5,21)

     V každom našom novom dni, aj v tomto roku  sa niečo deje, niečo milé, obohacujúce a ušľachtilé. Nemôžeme sa poddať depresii  – aj napriek všetkému, čo sa deje okolo nás v novoročnej realite. Zlý si to praje a želá, aby sme v strachu žili každým novým dňom. Niekto tu ten strach aj šíri – zámerne.. Vieme o tom svoje. Sledujeme dianie a citlivým srdcom vnímame útoky zlého na srdcia všetkých nás.  Aj v dnešný piatok – piatoček, ktorý je v poradí už štvrtým v roku 2025 a predposledným v januári sme motivovaní na niečo ušľachtilé!  Každý deň sa niečo krásne deje. Určite aj ten dnešný deň. Urobme si tento deň milším, aj keď nemáme ani meniny, ani narodeniny. Má ich niekto iný!  Napíšme mu.. Urobme ho krajším niekomu z nášho okolia.  Napíšme prejav sústrasti, spoluúčasti, zdieľania zármutku a smútku.  Mnohí túto pomoc veľmi  potrebujú. Smieme sa podobať Pánu Bohu v tom, ako to vyslovila známa Talianka, laická katolíčka aktívna v mnohých  hnutiach, ktorá je už vo večnosti: „Kresťan musí konať ako Boh, nečakať, že bude milovaný, ale milovať ako prvý.“ (Ch. Lubichová) A pripomeniem už aj ten citát, ktorý sme tu mali: „Napíšte do svojho srdca, že každý deň je najlepší deň v roku.“ (R.W.Emerson) Alebo tiež ten známy na pripomenutie a zopakovanie: „Daj šancu každému novému dňu, aby sa stal najkrajším v tvojom živote.“ (M.Twain) Niekomu ten deň spríjemniť  –  to je výzva aj pre dnešok!  Nič nemôže byť krajšie, milšie, aj ušľachtilejšie aj slovami nasledovnej myšlienky:  „Utešiť, potešiť, rozveseliť  a obveseliť je to najlepšie, čo môže človek urobiť na tomto svete.“ (A.Kolping)

     Čo by nám veľmi pomohlo je – zažiť  nejaký zázrak  v našej krajine – proti všetkým tým mnohým nezmyselným konšpiráciám a nepravdám, ktoré sa tu šíria.   Div na motiváciu, na stimuláciu, že to s nami naozaj nie je až také zlé.  A preto sa  ešte sa vrátim ku divu premeny vody na víno v  Káne Galilejskej. Ten zázrak prišiel po tom, ako nastal problém. Problémy sú tu. A mnohé prídu. Sú na to, aby sme ich riešili a nie nad nimi lamentovali.  No Ježišove riešenia, s ktorými prichádza do našich problémov  sú vcelku veľmi jednoduché. A v jednoduchosti je krása! Na svadbe v Káne povedal: „Naplňte tie nádoby vodou. A naplnili ich  až po okraj.“ Až po samé ústie nádoby,  na maximum.   To sa nezvyklo, nikdy sa tak voda neliala  –  a predsa urobili tak sami od seba. A potom prišiel div. Ježišove riešenia sú naozaj vcelku jednoduché. V jednoduchosti je krása  – a Mária to tuší. Sluhom povie:  „Urobte všetko, čo vám Ježiš povie.“ Aké jednoduché – dať na Ježiša!  A nepríde žiadna depresia. Príde pravý opak – zaplaví nás radosť! Je pravdou, že mnohí potrebujú odbornú pomoc, to nespochybňujeme.  Ježiš  je však  pre Máriu prvou voľbou, smie byť vždy aj naša prvá voľba. Keď je stav núdze, keď je nedostatok,  keď sa míňa nielen víno, alebo napr. keď dochádzajú sily, viera, láska nádej.  Volať na Ježiša  –  to už  je  samotný začiatok zázraku.  Zázrak je v poslušnosti.

    Sme pozvaní – nepoddať sa  náladám a strachu v našej spoločnosti. Naša viera sa má a smie prejaviť aj takto. Na čo sme potom veriaci, keď neveríme!?  Pripomína mi to ten známy príbeh z Afriky, keď sa prišli modliť v dobe sucha za dážď, ale nepriniesli si dáždniky. A miestny pastor im to povedal: „A kde máte dáždniky, keď ste sa prišli modliť za dážď?“ Lekcia je to aj pre nás. Modlíme sa  –  a nič sa nedeje. Len zdanlivo! Naše modlitby nie sú nikdy zbytočné. Nerezignujme, postavme sa proti zlu, ktoré nás chce prevalcovať. Boh v Kristu je naším štítom!  Aj proti všetkým ťažkostiam.  „Ťažkosti života ťa nemajú odzbrojiť, majú ti pomôcť objaviť, kto  si.“ (B.J.Reagon)  Tak sa na ne aj dívajme. Zázraky sa diali v tých biblických časoch v stave núdze  –  Boh sa oslávil v nich, Boh zjavil svoju slávu – ako na svadbe v Káne Galilejskej.

   Každý  deň je príležitosť na zmenu  robiť veci inak  –  a iste aj lepšie!  Tá iniciatíva však  musí vychádzať od nás. Túžba po nej, vyjsť z komfortnej svojej zóny nie je niečo nedosiahnuteľné.  Robiť veci inak, a  aj po novom. Čas beží každým dňom veľmi svižným tempom.  Možno pri tom aj niečo stratíme, ale určite  oveľa viac získame: „Nebojte sa zmeny. Možno to dopadne stratou niečoho dobrého, ale pravdepodobne dopadne to získaním niečoho lepšieho.“  (R.Smart)