Ozveny Vianoc
Sú za nami.. Kto by sa k nim vracal? No ja musím.. Nelen to.. Ja aj chcem a potom aj túžim. Boli pre mňa veľmi silným a duchovným stimulom pre môj osobný duchovný život viery, lásky a nádeje. Život ide síce ďalej, ale ja som na ne – a ich mocné posolstvo nezabudol. Určite ani vy nie, ale platí, že život rýchlo plynie ďalej.. Veď tak sme sa na ne tešili, na stretnutia s blízkymi ľuďmi, na všetky objatia s deťmi a vnúčatami a ostatnými v našej rodine. A nesvätili sme ich predsa zbytočne! Slávili sme ich na konci minulého roka. Odvtedy sa už toľko toho udialo u nás doma, ale aj vo svete! Po Vianociach prišiel prelom rokov, prvý novoročný víkend bol hneď predĺžený – s bonusom a pridanou hodnotou voľného dňa, ktorý v tomto roku pripadol na pondelok. Po prvej novoročnej nedeli, sme to všetci veľmi privítali. Novoročná realita je už tu. Sme v roku 2025 už dva týždne. Zvykáme si na novoročnú realitu, novoročné ceny a všetko to, s tým spojené. Sú pred nami nové výzvy, ale určite aj možnosti.. A v rámci terapie, ktorú tak veľmi potrebujem aj v týchto dňoch, píšem ďalej. Venujem sa písaniu, minimálne hodinu denne. Je to istým druhom pre mňa aj terapia. Každý ju v istom zmysle potrebuje. Terapia – je v mojom slovníku niečo, pri čom sa odreagujte, čo vám – jednoducho povedané a napísané, robí vždy nanovo radosť! A pre mňa je to písanie textov a reflexií. Veľmi som sa tešil – po mnohej službe, ktorú sme s manželkou konali počas mnohých tých sviatočných dní. Od 4. adventnej nedeli až po 6. január, sviatok Zjavenia Krista Pána mudrcom sme napočítali 21 vykonaných bohoslužieb. V štyroch kostoloch nášho zboru – je to celkom slušný výkon, s úsmevom. Na písanie, na Božiu pre mňa tak dôležitú terapiu nebolo toľko potrebného času, tak sa o to viac teším týmto dňom, keď som sa k tomu mohol vrátiť. Veľmi rád a vďačne. A už mi to aj veľmi chýbalo.
Aj v tomto roku sú v mojom okolí, v mojej blízkosti ľudia, ktorí mi posielajú zaujímavé motivačné citáty na povzbudenie. Ďakujem za nich! Týmto ich aj v tomto roku všetkých pozdravujem (oni a tu ľahko nájdu), ďakujem za kvalitný materiál. Je to sestra Dáša z Topoľčian, ktorá má vždy „po ruke“ niečo múdre, milé a ušľachtilé! Preposiela mi dokonca celé texty článkov, z ktorých sa dá toľko toho čerpať. Z tohto nedávneho obdobia, ale aj z môjho osobného čítania ponúkam túto reflexiu k vášmu obohateniu – do novoročnej reality. Možno aj k prebudeniu z novoročnej letargie, do ktorej sa dostávame práve po tých všetkých sviatočných dňoch. Ponúkam teda niečo z nedávnych Vianoc, ako na ozvenu po nich – na povzbudenie do tejto reality roku 2025. Ďakujeme za prvé dva už prežité týždne. Možno ste si aj vy ešte mýlili dátum a miesto už „5“ na konci ste písali ešte „4“. To už je minulosť. Ideme ďalej a putujeme ďalej. Šancu môžeme dať každému novému dňu aj na tejto etape roku 2025 slovami úsmevného citátu: „Daj šancu každému novému dňu, aby sa stal najkrajším v tvojom živote.“ (M.Twain) Sme v polovici januára a aj o tom dnešnom dni platí, alebo môže platiť: „Napíšte do svojho srdca, že každý deň je najlepší deň v roku.“ (R.W.Emerson) Záleží len a len na nás, akú dáme podobu každému dňu v januári, vo februári. A potom, keď skončí zima a príde vytúžená jar.. A potom leto.. Od Abrahama Lincolna pochádza táto myšlienka: „Najlepšia vec na budúcnosti, že prichádza jeden deň po druhom.“ Rok za rokom, mesiac za mesiacom, deň za dňom. Tak nenásilne.. Všetko je v pohybe. Panta rhei – takáto je aj naša a vaša novoročná skúsenosť a realita.
Vianoce boli pre nás veľkým požehnaním, ktoré nám toľko toho dali, opäť priniesli a ponúkli. Boh prišiel kvôli nám. Jeho návšteva nie je samoúčelná. Boží Syn prišiel vykonať záchrannú akciu. Sami sme sa vyslobodiť nedokázali. V našom tatranskom prostredí často lieta vrtuľník, ktorý ide zachraňovať ľudí do hôr. Deje sa tak v každom ročnom období, no najmä vtedy, keď sa vyčasí. Už sme si na to za tie roky zvykli. Keď k nám na faru prišli bývať Ukrajinci z Bilej Cerkvi 8. marca 2022 – tak sa toho veľmi báli. Mali strach z toho, čo sa deje v povetrí. Niečo im to veľmi pripomínalo. A často sme im pripomínali, že to nie je nálet, ale záchranná akcia. Mnohí sa v našich horách precenia, mnohí všetky tie okolnosti podcenia – a prichádza potreba záchrany – akútnej a okamžitej. Rozhodujú neraz minúty a sekundy. Tak prišiel čas na to, aby sa Boží Syn stal človekom v plnosti časov (G 4,4) a prišiel vykonať túto záchrannú akciu. Stalo sa tak v čase, keď Boh určil k tomu správny čas, keď sa v našom svete veľmi duchovne „zamračilo“ a „zatiahlo“ v duchovnej priam temnote. Tak, ako o tom písal prorok Izaiáš: „Lebo, hľa, tma kryje zem a temnota národy, ale nad tebou vzchádza Hospodin a Jeho sláva sa zjavuje nad tebou.“ (Iz 60,2) Ľudí mohol zachrániť „len“ človek – Boží Syn sa ním priamo aj stal. Neposlal nám nejakého supermana, ale svojho Syna. Dal nám to najvzácnejšie, čo mal – svojho Syna, aby nás zbavil toho najhoršieho – našich hriechov. Boh nám opäť ukázal, že je tu pre nás. Aj preto sme nanovo slávili Vianoce 2024. To potvrdzuje aj nasledovný citát: „Musíme tu byť jeden pre druhého, lebo Boh nám ukázal, že On je tu pre nás.“ (Alžbeta Uhorská) Autorka citátu je katolícka svätica, ktorá žila v rokoch 1207-1231 sa starala o ľudí na okraji vtedajšej spoločnosti – o siroty, vdovy, utláčaných, žobrákov, prenasledovaných. Jej je zasvätený dom sv. Alžbety v Košiciach, ale aj Modrý kostolík v Bratislave, dokonca prišla informácia, že v areáli hradu v našom hlavnom meste má osadenú sochu. Koľko takých ľudí je ešte aj dnes medzi nami, v našej blízkosti – čo sa odvtedy zmenilo? Sú tu bezdomovci, žobráci, mnoho sirôt a vdov atď atď. Koľko lásky im venovala za tak krátky svoj život! A čo všetko pritom stihla. Plným právom je najvýchodnejší dom v Európe práve pomenovaný po nej. Bol tu pre druhých, nežila pre seba. Zjavil jej to Duch Svätý a ona to prijala, že tu máme byť len a len pre druhých. Nie to, čo vykonáme pre seba má hodnotu – ako to často býva aj medzi nami. Veď aj Albert Einstein nás na to upomína: „Hodnota človeka nie je v tom, čo urobil pre seba, ale pre iných.“
Dnes, keď píšem tieto riadky, je 150. výročia narodenia MUDr. Alberta Schweitzera, ktorý vybudoval nemocnicu pre malomocných v Lambaréne (14.1.1875 – 4.9.1965). A v tomto roku si budeme pripomínať aj 60. výročie jeho úmrtia. Koľko lásky naakumulovali títo, a ešte aj mnohí iní, aby túto lásku rozdávali ďalej okolo seba. A mnohých prebúdzali z letargie. Ako Boh je tu pre nás – a potvrdili to nedávne Vianoce, Jeho Syn sa stal človekom pre nás. Štafeta smie pokračovať ďalej a ďalej. Ap. Pavel v liste do Ríma napísal tie známe slová, ktoré si mnohí osvojili ako svoje životné krédo: „Nikto z nás nežije sebe a nik sebe ani neumiera. Lebo ak žijeme, Pánovi žijeme, ak umierame, Pánovi umierame. A tak či žijeme, či umierame, Pánovi sme.“ (R 14,7-8) Vedeli milovať bez predsudkov. Možno menej slov, ale viac skutkov. Všetci tí, ktorí sa stretli s ich láskou – boli blažení. Ku všetkými, ku ktorým sa títo – prízvukujem aj mnohí ďalší – sklonili.. A to už ani nehovoriac o našom Pánovi, ktorý sa ku toľkým sklonil. On sám a predovšetkým, keď sa pre nás stal človekom! Ku nám všetkým až natoľko, že sa stal človekom nám podobným vo všetkom, okrem hriechu! Mnohí Jeho ľudskú stránku popierali, to sme si všimli minule (doketizmus). Mnohí popierali aj Jeho božskú stránku – boli to tzv. ariáni, ktorí vyhlasovali, že pri Krste Pána – čo sme si pripomínali nedávno, v 1. nedeľu po Zjavení – si ho jeho nebeský Otec vlastne iba „adoptoval“ tým známym vyhlásením: „Toto je môj milovaný syn, v ktorom sa mi zaľúbilo.“ (Mt 3,17) Arián a (podľa neho učenie arianizmus) nepriznával Kristovi Jeho rovnocennosť s Bohom. A v roku 325, na prvom Nicejskom koncile bolo jeho učenie odsúdené, ako nebiblické. A to si pripomíname práve toho roku – pred 1.700 rokmi sa konal tento veľmi dôležitý koncil. Z neho máme Nicejské vierovyznanie, ktoré príležitostne používame v našom zbore – najmä pri slávnostných príležitostiach. V tomto roku, v jeho priebehu si teda budeme pripomínať ešte aj toto okrúhle výročie tohto veľmi dôležitého koncilu v dejinách kresťanskej cirkvi.
Ozveny Vianoc sú ozvenami Božej lásky skrze Pána Ježiša Krista. Miloval až tak, že dal svoj život ako výkupné za mnohých, za všetkých (J 3,16). Pocítili sme Jeho lásku, zažili sme ju, dal nám počas týchto dní ju prežiť aj skrze lásku našich blížnych, s ktorými sme sa stretli. Cítime a bytostne to prežívame, že sme nimi milovaní. Tá láska sa nedá vysvetliť. Tá láska sa dá „iba“ zažiť. Láska sa nedá vysvetliť – láska sa cíti a prežíva naplno. V tej vašej rodine, aj v rodine cirkevného zboru a spoločenstva, do ktorého patríte. Prežili sme mnoho požehnaných chvíľ v rodine vlastnej, aj tej duchovnej. Je aj veľa ľudí nemilovaných. Aj za tými nás posiela náš Pán. Motto tohto týždňa konštatuje veľmi dôležitú myšlienku: „Nebyť milovaný je len smola, ale nevedieť milovať je tragédia.“ Niekto má ozaj smolu, že ho nikto nemiluje, ako mnohých tých za čias Alžbety Uhorskej, či Alberta Schweitzera. Aj títo „filantropi“ ukázali nám, že títo ľudia stoja za lásku, aj za to preukázať im dobro. Tak práve, ako to konštatuje známy anglický spisovateľ: „Všetko, čo stojí za to, aby sa vykonalo, stojí za to, aby sa vykonalo dobre.“ (Ch.Dickens)
Ozveny Vianoc nie sú „dozvuky“ Vianoc.. Je to ako červená niť tiahnúca sa celým naším rokom 2025, ale aj celým naším životom. Tak, ako sme to počuli na Vianoce 2024: „Každý z nás je majiteľom hostinca a rozhoduje, či v ňom bude dostatok miesta pre Ježiša.“ Bude?