Rýchlo sa míňa..

     Na Štedrý večer,  práve o takomto čase sme ako úvodnú pieseň na službách Božích zaspievali večernú, kde v druhom verši  je tento text: „Rýchlo sa míňa žitia nášho deň, aj radosť sláva mizne, ako sen, skaza a smrť sa temno blíži k nám, Tys´ nepremenný, s nami zostaň sám.“ (ES 439,2)  Je to pôsobivá pieseň: „Zostaň pri nás..“, ktorá má aj svoju zaujímavú históriu. Pred týždňom ma nanovo chytila za srdce.  Na Silvestra si uvedomujeme, ako rýchlo sa míňa čas nášho života. Aj z tohto dôvodu si ju po týždni zopakujeme, jej text a posolstvo v posledný deň odchádzajúceho roku. Rýchlo, rýchlo, priam raketovou rýchlosťou sa míňajú roky nášho života. Moja nebohá mamička to vždy takto konštatovala, ako tie roky jej 91.ročného putovania touto časnosťou rýchlo preleteli. Možno nejako tak, ako sa rýchlo míňa čas, sa rýchlo na svadbe v Káne Galilejskej minulo aj víno (J 2,1-11). Dobre poznáme tento biblický príbeh, ktorému by sme chceli dať takto netradične takúto staroročnú podobu a tvár. Pokúsme sa o to spoločne. Tento príbeh je hneď v úvode Jánovho evanjelia. V 1. kapitole čítame o Slove, ktoré sa stalo telom. Ján nemá Betlehem, ani jasličky, nerozpráva príbeh o Márii a Jozefovi, ani o anjeloch. Namiesto toho má úvod slávnostný, priam filozofický: „Na počiatku bolo Slovo a to Slovo bolo u Boha a Boh bol to slovo.. A to s Slovo stalo sa telom (J 1,14). A na konci, v predposlednej kapitole tohto evanjelia čítame:  „Ešte mnoho iných znamení učinil Ježiš pred svojimi učeníkmi, ktoré nie sú zapísané v tejto knihe. Ale toto je napísané, aby ste verili, že Ježiš je Kristus, Syn  Boží a veriac – aby ste mali život v Jeho mene.“ (J 20,31) On tieto zázraky nazýva špecificky – znameniami.  Podáva takú mozaiku zázrakov, aby sme tú vieru mali aj my vo svojom srdci Podáva príbehy, ktoré nezaznamenali iní evanjelisti.  Sú to silné príbehy na zamyslenie a zastavenie.  Prečo ich napísal? Aby sme verili. Veriť, znamená žiť. Viera prináša život. Keď veríme, dejú sa aj nečakané veci: nachádzame silu, ktorú  prirodzene nemáme, dokážeme vykonať to, čo prevyšuje naše schopnosti. Napadajú nám také riešenia,  na ktoré by sme sami neprišli.  Nakoľko tak robíme, máme život v Jeho mene. 

     Ján opisuje také znamenia, aby v nás vzbudil vieru v zasľúbenie, že ani ja – ani vy nikdy nie sme sami. Veď On krátko pred svojím odchodom na nebesá dal práve to zasľúbenie: „Ajhľa, ja som s vami po všetky dni, až do konca sveta (Mt 28,20).  A tieto príbehy píše už ako starec.  Má už prešedivelé vlasy a vrásky na tvári, ale oči plné nádeje. Vedie skupinku kresťanov v Efeze. Rád im rozpráva príbehy a oni ho veľmi radi počúvajú.  Príbehy, ktoré podáva, sa udiali už pred 60-timi rokmi – tisícky km od Efezu. Píše teda retrospektívne.  Všetci už boli vo večnosti – Peter, Ondrej, Jakub. Ten, ktorý ešte žil, bol práve Ján. Všetci si už splnili svoje poslanie na zemi. Iba Ján ešte zostal – ako „posledný mohykán.“  Dostal sa neskôr potom aj na Patmos, ale to je už celkom iná kapitola. Vedomý si svojho blížiaceho sa konca podujíma sa na poslednú úlohu. Markovo evanjelium už koluje medzi ľuďmi, aj Matúš a Lukáš už spísali svoje rozprávanie o Kristovom živote. Ján plánuje urobiť to isté, urobí to trochu odlišným spôsobom. Zameria sa na udalosti, ktoré synoptici vôbec neuvádzali. A hneď nás berie na ochutnávku a degustáciu vína do Kány Galilejskej, potom do Kafarnaumu, kde sme svedkami toho, ako otec objíma syna, ktorý mal zomrieť. Zažívame búrku na Genezaretskom jazere.  Vidíme, ako ochrnutý vstáva a slepému sa otvárajú oči. Ján nás privádza aj na dva cintoríny a pod kríž a pozýva si vypočuť istý rozhovor pri raňajkách, ktorý istému apoštolovi zemní život. Zázraky (znamenia), ktoré vybral Ján – zahŕňajú všetko – od svadby po násilnú popravu, od prázdnych žalúdkov po prázdne sny, od stratených nádejí – po smrť blízkych priateľov.  Ján si kladie za cieľ, aby sme tieto udalosti vnímali nie ako záznamy v kronike, ale ako katalóg  Božích skutkov. Všetky tieto skutky sa zlievajú do jedného hlasu, ktorý nás pozýva pozdvihnúť oči a otvoriť srdce pre tú možnosť – a vlastne aj skutočnosť, že tá najväčšia sila vo vesmíre, ktorou je Boh, chce naše dobro a prináša nám nádej. Ján tieto zázraky nezaznamenal preto, aby na nás zapôsobil, ale aby nás podnietil veriť v Kristovu nežnú prítomnosť a zároveň obrovskú moc. Tento výber jeho zázrakov hlása: Boh si s tým poradí! Myslíte si, že ste na to sami a že to nezvládnete? Nezmysel! Boh nás nesie. Sme silnejší, ako sa nazdávame, pretože Boh je bližšie, ako si myslíme.

    My sa teraz chceme zamerať na svadbu v Káne Galilejskej. Ten príbeh budeme počuť v januári, v 2. nedeľu po Zjavení. Ale tak netradične, už teraz. Tak, ako sa nám míňa čas, tak sa minulo rýchlo víno v Káne.  Všetkým sa nám rýchlo míňa čas. V deň nášho narodenia sa nezvratne otočili presýpacie hodiny nášho života a odvtedy sa nám stenčujú zásoby.  Dnes už nemáme to, čo sme mali včera. Naša spotreba prevyšuje vklady  –  to bolo pravdepodobne príčinou prvého zázraku v rámci Jeho verejného účinkovania na svadbe. Bol práve na svadbe. A bola tam aj Mária, ktorá za ním prišla s istým problémom: „Nemajú víno!“   Ale na to prišiel Ježiš? Preto  sa narodil?  To sme si pripomínali pred týždňom! Prišiel, aby sa zaoberal našimi každodennými problémami a záležitosťami?  Jeho zázračnú moc je potrebné šetriť  na neskôr, má sa šetriť  na neskôr – na kriesenie mŕtvych, očisťovanie malomocných a vyháňanie démonov. Ale svadba?! To, že nemajú vína – to predsa nie je Ježišova vina!  Na vine bol ten, kto tak mizerne naplánoval svadbu. Pre úsmev – keby tam boli nejakí  anjeli v pohotovosti, tak by asi zasiahli.  No Mária  zasiahla a dosiahla to, že Syn vyriešil problém s prázdnymi džbánmi. Palestínčania prvého storočia vedeli teda oslavovať, vedeli to roztočiť!  Svadba netrvala jeden večer, trvala týždeň.  Očakávalo sa, že jedla bude dostatok. Mária si všimla, že sluhovia vyškrabujú zásoby – tak si začala robiť starosti.  Na vine boli všetci hostia,  na vine bol  vlastne aj Ježiš – veď aj Ten tam priviedol skupinu smädných učeníkov.  Nevieme, prečo sa rýchlo minulo víno.  Vieme však, kto im zásoby doplnil.  Mária predostrela Synovi problém. Ten sa spočiatku zdráhal. Mária ustúpila a Ježiš si to neskôr  rozmyslel.  Sluhovia poslúchli a someliérovi odniesli pohár, v ktorom bola podľa všetkého voda.  Muž si z pohára usrkol, oblizol si pery, podržal pohár oproti svetlu a zamrmlal čosi, že najlepšie víno odložili až na rozlúčkový prípitok. Svadba, na ktorej chýbalo víno, sa Ježišovým pričinením zmenila na svadbu, kde víno tieklo potokom.

    Z tohto príbehu vyplýva, že nebo sa zaujíma o naše rýchlo míňajúce sa zásoby, aj keby išlo o vonkoncom nepodstatnú záležitosť. A nám sa tak práve  rýchlo míňa aj čas nášho života. A preto sa nebo  zaujíma o ten náš pozemský čas života.  Podľa žalmu 90: „Čas nášho života je 70. rokov, pri dobrej sile rokov 80. Ich pýchou je námaha strasť, bo rýchlo prejde a my odletíme.“ Čo tu konštatuje Mojžiš: bo rýchlo prejde – a my odletíme. . Potvrdzujú to aj slová mojej mamičky.  Apoštol Pavel píše tie známe slová: „Vykupujte čas, lebo dni sú zlé.“ (Ef 5,16) Je ho stále menej a menej. Nebo sa zaujíma o naše rýchlo míňajúce sa zásoby.  A istá žena až pri pohľade  na presýpacie hodiny si uvedomila, že je ho stále menej a menej.    A mnohí to opakujú, ako refrén: „Nemám čas na nič!“ Preceňujeme často  hodnoty časné a podceňujeme hodnoty večné. Preceňujeme to viditeľné a podceňujeme to viditeľné. Nieto času takmer na nič. Ešte tak trochu na Vianoce, ale v tej novoročnej realite už len malá hŕstka tých verných.  A až o rok? Niekto nepríde ani vôbec – pre porovnanie. Ďakujeme za tých, ktorí boli pred týždňom. A keby nám tak náš Pán Ježiš Kristus  rozmnožil čas, to by bolo niečo. Prišili by sme možno aj častejšie! Nikde to však nečítame v Biblii.   Pán vodu premenil na víno, rozmnožil chleby na púšti – tie áno, aby nasýtil tisíce ľudí. Ale čas nerozmnožil. No existuje podobenstvo o neplodnom figovníku, ktorý už tri roky nerodil. Majiteľ vinice ho chcel už vyťať, ale vinohradník ho prosí: „Ponechaj ho ešte za rok, či by azda potom nepriniesol ovocie, ak nie vytneš ho!“  (Lk 13,6-9) Rozmnožený, či pridaný čas – to je ten pridaný rok, ako pridaná hodnota nášho života.

     Ježiš nám týmto príbehom  dáva na vedomie, že za ním môžeme prísť so všetkými svojimi potrebami.  Ap. Pavel napísal: „O nič nebuďte ustarostení, ale vo všetkom s vďakou predkladajte Bohu svoje žiadosti vo všetkých svojich modlitbách a prosbách.“ (F 4,6) Vo všetkom, nielen v tom „veľmi  veľkom“, ale aj v tom úplne malom, možno na prvý pohľad aj v tom úplne  bezvýznamnom.  Urobme tak aj s časom. Nevieme si rady, nevieme si ten čas nájsť.  Tak povedzme Pánovi: „Pane, nemám pre Teba čas – pomôž mi ho nájsť.“ Viem, že  ak Teba dám na prvé miesto, ľahšie určím  ďalšie poradie.“

    Mária o tom povedala Ježišovi: nemajú víno! Žiadne fanfáry, žiadne drámy. Úplne jednoducho , skromne a takmer nenápadne. Poznala problém, nazvala ho a prišla za Ježišom. Ježišov zázrak nepriniesol iba hojnosť vína, ale hojnosť dobrého vína. Hosťom by postačilo aj menej kvalitné víno, kúpené niekde vo večierke.  Ježišovi to však nestačilo Na tej v Káne sa to najlepšie podáva až nakoniec.. Keď Mu predostrieme svoje potreby, On urobí vždy viac, ako prosíme (Ef 3,20). To je veľmi dôležitý verš v Biblii. A potvrdilo sa to aj v Káne.. On vždy doplní to, čo život vzal. Haleluja Amen