Kristov advent III

Ježiš v Jerichu

   Posolstvo adventu by sa dalo zhrnúť do jedného jediného slova advent a jeho mnohých podôb a modifikácii  – prísť, prišiel, príde, ale aj (odvodene) vojsť a vstúpiť..  V advente sa to krúti  najmä okolo týchto slov. Je to Kristov advent, Jeho príchod do nášho sveta – z toho Božieho večného.  Toho, ktorý nás miluje, neprestal nás milovať. On je s nami po všetky dni sveta  (Mt 28,20) a predsa prichádza znova a opakovane. A v modlitbe Pánove prosíme každý deň: „..príď kráľovstvo Tvoje..“  Keby sme sa modlili po latinsky, tak by sme vraveli: „..adveniat regnum tuum..“ A aj tam počujeme naše v tomto období často frekventované  slovo advent. Mimochodom, v posunkovej reči má  veľmi zaujímavý symbol – pre mňa ako zapálenie sviece. Modlíme sa za Božie kráľovstvo, za jeho akútny  príchod medzi nás.  Pán Ježiš  Kristus povedal: „Lebo , ajhľa, kráľovstvo Božie je medzi vami.“  (Lk 17,21) My sa modlíme, aby prišlo aj do nášho srdca.  Do sŕdc mnohých, aj všetkých ľudí. To je dôležité, to je tiež advent a jeho dôsledky, prejavy Kristovho príchodu do života človeka. 

    Často o tom čítame v Novej zmluve – Ježiš prišiel tam, prišiel onam, vstúpil tam – aj inam. Na pripomenutie – prišiel aj do mesta, kde vyrastal, do Nazareta (1. časť našej série). V tomto meste došlo k rozdeleniu názorov na Ježiša a nakoniec aj k Jeho odmietnutiu. Prišiel, vstúpil do Naimu, kde sa práve konal pohreb (2. časť našej série). Bolo to ešte pred mestskou bránou. A tam –  na celej čiare zvíťazil život, ktorého Kristus bol a stále je nositeľom.  Ktovie, či nakoniec do mesta aj vošiel. A situácia Jeho príchodom sa radikálne mení a otáča. A užialená matka sa môže radovať. Napĺňajú sa tak slová samotného Pána: „Blahoslavení žalostiaci, lebo oni potešenia dôjdu.“  (Mt 5,4) Nie všetci to tak zažijú v tomto pozemskom živote. Prorok Izaiáš, ktorého sme nedávno čítali na pokračovanie v Tesnej bráne nám zasľubuje: „Ako keď matka teší niekoho, budem vás tešiť, v Jeruzaleme sa potešíte.“ (Iz 66,12-13) V tej poslednej kapitole to ešte stihol takto aj eschatologicky napísať. 

    Dnes navštívime mesto Jericho, najstaršie mesto na svete, ktoré sa volá aj mesto paliem (Sud 3,15). Navštívime ho preto, lebo ho navštívil sám Kristus. Jericho zažilo Jeho advent.  Pomerne krátky, pretože čítame, že „iba“ prechádzal cezeň. Akoby tým nám chcel  Lukáš naznačiť, že ten advent bude veľmi krátky, bude to len krátke zastavenie na Jeho ceste do Jeruzalema, pretože Golgota sa každým dňom približuje. Len krátke zastavenie. Nebude to dlho trvať. Tak ten čas je potrebné využiť, priamo vystihnúť. Dá sa to? Dá!  Zacheus nám to dokazuje. Je to moja obľúbená postavička z Novej zmluve. Máte aj vy tie svoje, radi sa k nim vraciame.  V mojom prípade je to tento človiečik s malým vzrastom, ale na vysokom poste zároveň vždy vo veľkej pozornosti a záujme. Nikdy ma „nesklamal“, keď som nad ním uvažoval. Vždy mi vedel poskytnúť mnoho podnetov do prítomnosti. Dávny príbeh, tak výsostne aktuálny aj dnes.  Podotýkam, bol veľmi nenávidený v očiach Židov, pretože kolaboroval s režimom Rímskej ríše. Musel sa s tým naučiť žiť. Asi to nebolo celkom pre neho jednoduché. Už si aj zvykol na to odmietanie a opovrhovanie. Spolupracoval s Rimanmi a vyberal clo pre okupantov. Nakoniec si to  aj sám vybral  a robil to, aj keď možno nie vždy bol s tým vnútorne stotožnený. A bol aj v mnohom skorumpovaný, pretože vždy sa dalo „vybrať“ o niečo navyše. Nenávidený, odmietaný – realita jeho každého nového dňa, do ktorého sa zobudil.  A neraz aj plným právom – robil podradnú prácu, ktorá bola u Židov veľmi zaznávaná.   U Matúša čítame zaujímavý odsek o cirkevnej disciplíne, keď  napr. zhreší brat, ktorý nechce činiť pokánie (Mt 18,15-18). To sú Ježišove autentické slová: „Keby tvoj brat zhrešil proti tebe, choď a pokarhaj ho medzi štyrmi očami. Ak ťa poslúchne,  získal si svojho brata. Ak ťa neposlúchne, pojmi so sebou ešte jedného alebo dvoch, aby všetko bolo zistené svedectvom dvoch alebo troch svedkov. Ak ich neposlúchne, povedz to cirkevnému zboru, ak neposlúchne ani cirkevný zbor, nech ti je ako pohan a colník.“  Dobre počujeme: ako pohan a colník – odmietnutý a opovrhovaný, ak odmietol činiť pokánie. Lenže toto nie je prípad Zachea, ale to už trochu predbiehame. Človek odmietajúci pokánie – je ten, ktorý je na periférii života. To miesto si tam vybral sám, pretože odmietol pokánie. Tak to vyplýva zo slov Krista.

    Skúste si do tohto príbehu dosadiť osoby a obsadenie dnes, kto ako spolupracuje s akým režimom. Kto ako kolaboruje, je skorumpovaný a pre koho pracuje. Aj dnešná prítomnosť a súčasnosť je bohatá na mnohú aktualizáciu, ktorú v tomto čase, týždeň pred Vianocami, radšej asi aj vynechám. Zacheus takto žil, nevieme, ako dlho. Na periférii záujmu ľudí. Ako mohol vyzerať jeho deň, ktorý rekapituloval. Večer počítal peniaze, koľko si „privyrobil?“ A ako bolo na tom jeho svedomie?     Bol síce obklopený luxusom, bohatstvom, vily na Azúrovom pobreží ešte v danom čase neboli v móde. Žil nadštandardne – ale zrejme to ho neuspokojovalo. Túžil po iných hodnotách – povedané dnešnou rečou – bol hľadajúcim človekom. Takých je tiež dnes veľmi veľa. O Ježišovi už počul – veď kto by v danej dobe o ňom nepočul. Ak je na ceste do Jeruzalema, tak sú za ním tri roky Jeho verejného účinkovania.  A keď sa dozvedel, že jeho mestom bude Ježiš prechádzať – chopil sa tejto jedinečnej šance. Neodložil si to na neskôr. Určite si pamätáte úvahu o prokrastinácii – neodložil to na budúcnosť. Tá šanca sa mu teraz veľmi približuje, Zacheus nevie, že Ježiš ide zomrieť do Jeruzalema. A nenechá si ju ujsť. Využije tú chvíľu – veď to bola momentka – z hľadiska večnosti zlomok sekundy, keď ho Ježiš v korune figovníka zbadal. Tam sa totiž dostal, aby ho lepšie videl. Svoj handicap vyriešil po svojom. Originálne  a jedinečne, s mnohým jeho dôvtipom! Asi ho aj mal – nebál sa výsmechu okolia, keď sa on, ako  popredná autorita mesta šplhá na strom. No a čo. Každé divadlo trvá iba tri dni – tak hovorí naše ľudové príslovie.  Ľudia budú mať o čom hovoriť – no a čo! Nech si hovoria!   Bol od toho úplne slobodný. Pre porovnanie – stretol som sa aj s tým, ako mi to povedal ani nie jeden, ale viacerí: „Čo by ľudia povedali, keby som teraz začal chodiť do kostola?“   Mienka ľudí môže byť niekedy ako zvieracia kazajka.   Zacheus má v tom slobodu! Vyšplhal sa, alebo vyšiel na divý figovník a aby lepšie videl, myslel si, že v korune stromu ho Ježiš vôbec neuvidí, proste sa tam jednoducho schová. Má veľký záujem ho vidieť na vlastne oči, no zároveň chcel byť aj trochu inkognito. Zvedavosť je veľkým hnacím motorom pre človeka. Vieme, čo všetko aj také vedci vynašli, keď boli veľmi zvedaví. A nakoniec aj Mojžiš videl na púšti horieť ker, ktorý nezhorel a k nemu ho priviedla jeho vlastná zvedavosť, čo sa to tam vlastne deje (2 M 3,1-12). Zvedavosť Zachea ho vyzdvihla vyššie. Je zvedavý a tak trochu schovaný – tak si to možno aj myslel.  A hlavne nenápadný!  A ten figovník je ozaj pamätný aj pre mňa, keď nám ho ukazoval náš sprievody v Jerichu, že je to práve ten, na ktorý vyliezol Zacheus. A spomeňme si, že keď prišiel prvý hriech, tak prví ľudia si svoju nahotu a hanbu čím prekryli  –  no predsa figovými listami (1 M 3,7).  Tie sú pomerne veľké. Človek nimi dokáže ozaj mnohé prekryť. S úsmevom, ale aj vážne.

   Zacheus dostáva omnoho viac, ako čakáva. Vlastne ani nič neočakával, len vidieť Ježiša, ktorý to je – ako píše Lukáš.  Boh v Kristu však dáva vždy oveľa viac, ak očakávame –  tak to čítame aj v liste Efezským 3,20.  To ej veľmi dôležité biblické miesto, ktorí by sme nemali prehliadať. Ježiš ho oslovuje menom – prvýkrát ho vidí, vie ako sa volá. Oslovuje ho menom ma ponúka sa mu za hosťa do domu:  „Zostúp rýchlo..“  a on naozaj zostúpil rýchlo. Všetko sa tam deje ako v zrýchlenom filme.  Áno, veď ide do Jeruzalema, nemá veľa času. To je ale teda čudný hosť, ktorý sa sám ponúka a aj sám sa pozýva! Ďakujem pekne za takého hosťa, ktorý sa vám nanominuje hneď za hosťa u vás doma.  To môže  byť niekedy aj vážna situácia, v mnohom humorná, keď  sa vám niekto  priam vnúti za hosťa, ktorého nečakáte a nie ste s tým vnútorne  stotožnený. Ale v prípade našej hlavnej postavy je to iné. Všetko sa udeje a zomelie rýchlo, on ani neuvažuje, či by tak mal urobiť, či nie. Neváha a koná. A potom do smrti bude ďakovať Bohu, že tú chvíľu nepremeškal, neodložil na neskôr. To je sila prítomného okamžiku, niečo také  zažiť je milosť od Boha. A to je dané Zacheovi.

    A potom v Jerichu všetci začali reptať,  rozumieme tomu  tak, že  k „hriešnikovi“  si vošiel odpočinúť.  Obišiel miestne popredné židovské autority. No ale veď: „ Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí (Lk 5,31). A to je zvesť aj z domu colníka Léviho, neskôr učeníka Matúša. Lukáš má zámer – písať o hriešnikoch.  To je u tohto evanjelistu markantné a aj preto  zaradil tento príbeh o Zacheovi, ktorí iní evanjelisti neuvádzajú.  A potom v tom  jeho dome sa udeje niečo šokujúce. To stotník pohan povie, že:   „Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu.“ (Mt 8,8)  Zacheus sa tejto „nevítanej návšteve veľmi poteší a prijme ju. A keď sú už v dome, tak sám od seba vstane a povie: “Ajhľa, Pane polovicu majetku udávam chudobným a ak som niekoho oklamal v niečom, vraciam to štvornásobne.“   Urobil to, čoho nebol schopný bohatý mládenec. Ježie ho k tomu vyzval, ale on to nedal (Lk 18,22). A to je príbeh len krátko pred naším Zachehom.  On je v tom celkom iný. Ale prečo až štvornásobne? Podľa Božieho zákona, daného Židom ako Mojžišov zákon, na pri náprave v prípade okrádania vracalo dvojnásobne a len v mimoriadnom prípade až štvornásobne (Ex 22,1). A Zacheus vie, že tu sa deje mimoriadna situácia. On je v pokání horlivý a mimoriadne štedrý. Mnoho nakradol a teraz začína celkom novú etapu svojho života.  Biblickým jazykom by sme to mohli nazvať skutočné obrátenie. On sa obrátil a prijal spasenie. Keď predtým porušoval Boží zákon, teraz ho chce napĺňať – to je obrátenie.  A potvrdzuje to aj sám Ježiš slovom na záver! On má v jeho dome a pri jeho živote posledné slovo, tak, ako tomu bude aj v našom prípade. Ježišovo slovo je veľavravné: „Dnes sa stalo spasenie tomuto domu, pretože aj on ej synom Abrahámovým. Syn človeka prišiel hľadať, čo bolo zahynulo.“

    Týmito slovami končí tento príbeh. Takto adventno-vianočne končíme aj my. Kázeň o Zacheovi môže byť v advente, na Vianoce, či kedykoľvek aj  inokedy. Aj teraz. Na to prišiel Ježiš do toho sveta, keď sa stal človekom – aby hľadal a spasil. Tak to čítame v evanjeliu podľa Lukáš v 15. kapitole  – stratená ovečka, peniaz a syn. To je cieľ a naplnenie Ježišovho života. Z tohto dôvodu sa stal človekom. Narodil sa aj pre takého Zachea. Narodil sa pre nás. Takto netradične, ale adventne končíme naše biblické stretnutia v roku 2024. Týmto príbehom. Nemôžeme ukončiť lepšie. V Prešove, kde sme aj duchovne vyrastali, sme mali brata farára Jána Midriaka, ktorý na Vianoce, či aj pri iných príležitostiach používal na tradičné sviatky veľmi netradičné texty. A to mi zostalo a utkvelo v srdci.   To je naše detstvo a  mladosť na fare v Prešove,  v chráme Božom, aj  na mládeži. To sú základy  nášho duchovného života , ktoré tam boli kladené.  Príbeh o Zacheovi je základ. Je to ako zo šlabikára, kde sme sa učili čítať. Spievame o ňom aj v našej piesni:  „Tak, ako so ženou Kanaánkou, mal si súcit s každou biedou ľudskou, Matúša, Zachea i Petra, publikána prijal si i lotra.“ (ES 482,3)  Ak chcete pochopiť Božiu milosť, ktorá je sama nepochopiteľná  –  tak čítajte príbeh o Zacheovi. Taká je Božia milosť.  Predivná, nepochopiteľná, ale predsa uchopiteľná. Šanca pre život. Zacheus sa tejto šance chytil. A čo ty?