A nikto nič nespozoroval..
Ideme do finále. Táto nedeľa je už predposledná v rámci cirkevného roka. Je v poradí 25-ta a ešte bude jedna, ak Pán dá. A potom 1. decembra opäť advent a nový cirkevný rok s jeho nohatou ponukou. Je za nami 30 biblických hodín v tomto roku. Je to kapitál času, ktorý sme dostali. Dnes je výročie Nežnej revolúcie – tých 35 rokov, ktoré nás delia od 17. novembra 1989? Roky a časy dú darom milosti Božej! Nikto nás už nesleduje, kde chodíme napr. v nedeľu dopoludnia! Nikto nám v ničom nebráni! Ak, tak iba naša vlastná pohodlnosť! Čas je veľmi exkluzívny dar, no neviem, či sme si tento pohľad na čas už všetci dostatočne osvojili. Iste, nie všetci. Niektorí áno, niektorí ešte nie. Je to kvantum času, ktorý sa nám už nikdy nevráti. Nie je vám toho niekedy ľúto? Času, v ktorom sme nemilovali.. Času, v ktorom sme nepomáhali.. Času, v ktorom sme žili v hneve a v nenávisti? Času, kedy sme nezopli ruky ku modlitbe? A čas plynie, deň za dňom. Tak, ako dni plynuli tým, ktorí žili za Nóacha a a Lóta. Nikto nič nespozoroval. Tak to čítame v texte, ktorý sa tématicky veľmi hodí na záver cirkevného roka, kedy uvažujeme o posledných veciach (Mt 24,35-44). Dnešnou rečou povedané: chodíme do práce, venujeme sa rodine, venujeme sa svojim záľubám. Život sa dostáva do istej rutiny, z ktorej sa nevieme neraz vymaniť. Aj dnes, aj vtedy: jedli, pili, ženili sa a vydávali. Bežný život, ktorý žili. Vtedy a dnes.. Nič výnimočné sa nedialo. A ono sa to predsa dialo. Nikto si to nepovšimol. Len Nóach, ktorý uveril Bohu a jeho životný štýl sa prudko zmenil. Boh pripravoval potupu ako súd nad vtedajším svetom. A začal stavať koráb, loď (na obrázku – archeologický pohľad na archu pod vrchom Ararat v Turecku). Mnohí sa mu vysmievali, považovali ho za blázna: „Nóach, veď more je veľmi ďaleko! Asi predsa len staviaš veľký nový dom – máš veľkú rodinu, potrebuješ priestor pre troch synov a tri nevesty!“ A on všetkým opakoval: „Nie, nie nestaviam dom, staviam koráb – podľa slov Hospodina! Koľkokrát musel tie slová zopakovať pre svoje okolie. Nedal sa odradiť – staval ďalej a ďalej. A úspešne ho aj dostaval.
Vtedy a dnes. Rutina života niekedy trápi nás všetkých. Nič sa nedeje, deň za dňom, tie krátke dni novembra a už dlhé večery. Pozorujeme niečo, že sa deje? Všetko tomu nasvedčuje, že nič sa nedeje. V našom dnešnom odseku ma veľmi zaujala veta, ktorá mi priamo udrela do očí: nič nespozorovali! Príde mi to ako veľmi zvláštne. V okolí Nóacha sa pohybujú mnohí ľudia – a nikoho to neosloví! A ja dodávam: nikto nič nespozoroval. Je to vôbec možné? Keby sa bolo dialo výnimočné, tak by všetci určite spozorneli, tak by zbystrili a aj zaostrili svoj zrak. Všedný a bežný život! Niekedy veľmi únavný vo všednosti každodennosti. A predsa, čo všetko sa deje v skrytosti. Čo sa dialo vtedy a čo sa deje dnes? Nemáme pre to asi zmysel, či pochopenie a tiež otvorené oči fyzické, aj oči srdca. Ono sa toho mnoho deje, aj keď to svojím zrakom nevidíme. Aj vtedy sa dialo, ľudia sa čudovali, Nóach staval a Boh pripravoval potopu. No výstrahu všetkým ľuďom dal. Veď to najdôležitejšie je práve očiam neviditeľné. Nedávno bola uverejnená informácia, že za rukopis Malého princa od Exupéryho bola vydražená rekordná čiastka. No zaujímavejšie bolo to, že tá známa veta bola viackrát opravovaná. Autor, letec Exupéry to cibril, šperkoval – a vždy nanovo precizoval, aby veta, ktorá vošla do dejín bola najkrajšia zo všetkých v tejto knihe. A to je táto veta, ktorá je povinným čítaním pre dospelých: „To najdôležitejšie je očiam neviditeľné. Dobre vidíme iba srdcom!“ Podarilo sa! A ďakujeme. A to neviditeľné, čo sa deje, smieme prežívať vlastným srdcom.
Je veľmi pozoruhodné, že doba príchodu Pána je pripodobňovaná práve tejto generácii Nóacha a Lóta. Paralela je tu daná nie náhodou . Je veľmi výstižná. Pochádza od Pána! Uvedomujeme si to, že sú to autentické slová nášho Pána? On chce, aby sme to vedeli! To On k nám hovorí, chce aby sme to vedeli, že tá doba je v mnohom podobná. Kráľ Šalamún by povedal: „Pod slnkom nič nové.“ (Kaz 1,9b) Opakuje sa to, cyklicky. Iní ľudia – osoby a obsadenie iné, ale podstata je tá istá. Akosi sme otupeli pri pozorovaní stavu sveta a toho všetkého, čo sa v ňom deje. Či sa mýlim? Kiež by som sa mýlil! Sme zaujatí sebou samými, tým, čo prežívame. Nevidíme aj náš vlastný život trochu v širšom kontexte. A keď niečo výnimočné príde, čo nečakáme, tak povieme: „Keby sme to boli vedeli, tak sa zariadime inak. Tak by sme sa na túto udalosť aj pripravili.“ Lenže nie vždy sa dá na to pripraviť. Napríklad výbuch plynu v bytovke v Prešove 6. decembra 2019. Kto to čakal? No nikto! Ani v najhoršom sne. Aj to je memento, ktoré nám Pán dáva. V takej situácii sa môže veľmi ľahko ocitnúť ktokoľvek z nás. Dnes sme mali na službách Božích Prešovčanov, pri pohľade na nich som si na túto udalosť spomenul. Apel – do dnešných čias aj takouto formou. Voda zmietla všetkých, oheň zmietol životy niekoľkých obyvateľov tejto bytovky.
Naša často opakované veta: „Keby sme boli vedeli..“ je do istej miery aj výhovorkou. My predsa vieme, že Pán príde! A On je už na ceste! Pán nás oslovuje a zároveň pozýva, aby sme v našom kresťanskom živote nekonali z vypočítavosti. Veta: „Keby sme to boli vedeli..“ evokuje do istej miery už vypočítavosť! A Pán nechce, aby sme isté veci robili z vypočítavosti, ale z vlastného hlbokého a vnútorného presvedčenia. Z presvedčenia našej viery, ktorú sme dostali darom skrze Ducha Svätého. Aj preto je našom dnešnom napísané, že o tom dni ani hodine, nikto nevie, ani anjeli, ani Syn, jedine Otec, ktorý dá povel svojmu Synovi. A on príde ako zlodej v noci. Keby hospodár vedel, kedy príde zlodej, tak bude bdieť. To je veľmi výstižný príklad, ktorý má tiež svoju výpovednú hodnotu. Preto sa tento dátum nedá vypočítať, aj keď sa o to v minulosti už mnohí pokúšali a nič sa nakoniec neudialo. Keby sme vedeli presný dátum, tak by sme to robili už z vypočítavosti. Pán chce, aby sme na Neho čakali z vlastného presvedčenia. Tu je tá výzva – zariadiť sa podľa toho. A predovšetkým – bdieť!
Ono sa toho deje v tomto svete – za naším zrakom, srdcom to vieme postihnúť a vnímať. Počujeme dlho o vojnách. Na budúci týždeň, keď si pripomíname 20. výročie víchrice, je zároveň 1.000 dní vojny na Ukrajine. Vojna je v pásme Gazy. Počujeme o vojnách a schyľujúcich sa konfliktoch. Pán to tiež pripomína v našej kapitole: „Počujete o vojnách a zvesti o bojoch, hľaďte, aby ste sa nestrachovali. Lebo to musí byť, ale to nie je ešte koniec.“ (Mt 24,6) Povstane národ proti národu a kráľovstvo proti kráľovstvu. To všetko bude predchádzať Pánov návrat na túto zem. Pán sa vráti – Pán je už na ceste. Vo viere všeobecnej kresťanskej to vyznávame: „Odtiaľ príde súdiť živých a mŕtvych..“ Čakáme ho.? Vidieť to na nás? Pozrime sa navôkol nás – kto ho vlastne čaká? Takmer nikto! Zapnime si správy, samá pomsta a revanš. Realita je neraz ďaleká tomu, čo vyznávame v Kréde. Život beží svojím tempom. Málokedy sa nad tým zamýšľame, čo vyznávame v Kréde. Nič sa nedeje – a predsa sa mnoho deje za naším telesným zrakom! Cirkevný rok ide do finále, aj náš ľudský život sa týmto spôsobom uberá. Sme bližšie k večnosti. Sledujeme dianie v tomto svete našim vnímavým srdcom – a my sa týmto témam venujeme vo finále cirkevného roka. Nemôžeme a ani nechceme sa tomu vyhnúť. Nemáme dôvod – a my sa mi to veľmi potrebujeme.
Vo finále liturgického roku máme túto reflexiu, či sebaspytovanie. Toľko nedelí, toľko príležitostí byť pri Božom slove. Celý cirkevný rok je exkluzívnym darom Božej milosti, jeho prvá polovica – tá slávnostná, potom tá bez-slávnostná. Pamätáte si, že sme to kedysi vysvetľovali tak, že v tej prvej polovici je do nás investované – Vianoce, Veľká noc a zoslanie Ducha Svätého, aby sme v tej druhej polovici cirkevného roka žili z toho a dobre s tým šafárili, lebo príde deň, keď sa bude bilancovať – keď budeme musieť vydať počet z nášho šafárenia, aj čo sa týka času. A keď sme pri čase, kladieme si celkom legitímnu otázku: Kto ovláda náš čas? Kto je pánom nášho času? Ako si ho organizujeme, ako si ho zadeľujeme? K tomu ma inšpirovala prezentácia syna Samuela, ktorú mal pre mladých v Prešove na konferencii SEM-u tento piatok, ktorej dal tento názov: „Kto ovláda tvoj čas?“ Potešil som sa tomu a povedal, že to použijem. Netušil som, že tak rýchlo, už túto nedeľu.. Kto ovláda ten tvoj? Buď úprimný k sebe. Tak sa modlíme slovami Mojžiša zo žalmu, ktorý sme tu mali nie tak dávno: „Uč nás počítať dni života, aby sme múdre srdce získali.“ (Z 90,12)
My si môžeme teda predstaviť, že takáto podobná doba tej našej bola aj pred potopou. Nóach staval koráb, ktorý sa stal symbolom záchrany. Často vravíme, že sme všetci na jednej lodi – plavíme sa. A tým korábom dnes je cirkev, kde sa ponúka záchrana skrze Pána Ježiša Krista. A ten obraz je veľavravný -loďka na rozbúrených vlnách sveta. A pripomeňme si, že tá istá voda mnohých zahubila, tá istá však voda iných vyzdvihla na korábe a zachránili sa. Dáme sa zachrániť z tmy tohto sveta? Známy aforista Tomáš Janovic to napísal aj takto: „Treba veľmi veľa tmy, kým ľuďom začne svitať.“ Už nám začína svitať? Už ste niečo spozorovali? Verím, že Pán vám dá porozumieť všetkému (2 Tim 2,7).