Božie  TICHO  (nielen) novembra

    Sezónna uzávera našich veľhôr prišla hneď začiatkom novembra.. Ticho prišlo do hôr.  Návrat ticha je vždy blahodárny. Z poľskej strany Tatier sa tak nestalo, čo je pozoruhodné.  U nás sú otvorené turistické chodníky iba na chaty.  Vytúžené ticho zavládlo v horách. Po veľmi rušnom lete a preplnených značkách a niekedy dokonca aj zápchach. Je tu predposledný kalendárny mesiac november, máme tu výrazne menej turistov, viac pokoja a kľudu.  Ticho je veľmi liečivé – a má aj svoje čaro.  Je veľmi účinné. Niekto sa ho dokonca bojí, prípadne neznesie, dokonca až nenávidí.  Pri nedávnej návšteve Sliezskeho domu istí turisti mali zapnuté reproduktory s veľmi hlučnou hudbou. Bolo ich počuť z diaľky a nevedeli sme, čo sa deje.  Na ospravedlnenie skonštatovali, že je to na odplašenie medveďov. Nebol som si veľmi istý ich zdôvodnením – aj kvôli svojmu zovňajšku (pre úsmev). V starých liečebných domoch boli ešte kedysi  nápisy na izbách – „Ticho lieči.“  Pamätám si, že v susednom liečebnom dome Royale Palace (Penzák) boli dokonca tie texty (ako štítky)  vmurované do omietky. Dnes už to nie je. Ani v kúpeľných domoch, ani nikde inde. A pritom ticho bolo tiež veľmi dôležitým liečebným nástrojom Szontaghovcom v prvých klimatických kúpeľoch v Novom Smokovci  v bývalom Uhorsku pri diagnóze TBC.  Ticho sa kdesi vytratilo, odišlo do nenávratna. Čo s tým? Doba je veľmi hlučná, ľudia sa prekrikujú, vôbec nevedia počúvať!  Vedia sa iba hádať. A hádky sú iba hlučné!  Ticho má  však svoju silu a tiež aj výpovednú hodnotu. Čím viac nám roky pribúdajú, tak si ho vieme oceniť a doceniť.  November takéto ticho ponúka, možno ešte pred hlučnou dobou adventu a mnohých reklám. My ho aj v advente prežívame a  máme stíšenie, no ten svetský advent je plný hluku a reklám, ktoré začali už aj koncom októbra.   A to utíšenie naše vnútro  veľmi potrebuje.

    Ticho a utíšenie, o ktorom čítame v žalme 131, všetci postrádame: „Veru, upokojil som si dušu, utíšil ju. Ako odlúčené dieťa je pri svojej matke, ako odlúčené dieťa, tak sa cíti vo mne moja duša.“  Tento málo známy pomerne žalm ponúka ticho, je presiaknutý dôverou  a hlbokým pokojom. Žalm 65-ty začína pozoruhodným slovom hneď v 1. verši: „Tebe patrí chválospev, Bože na Sione a tebe nech sa plní sľub. Ty počúvaš modlitbu ..“  Tento preklad pochádza z gréčtiny, no kdesi som čítal, že vo väčšine hebrejských vydaní Biblie znejú tieto slová takto: „Ticho je pre Teba chválou, ó Bože.“ Pozoruhodný preklad, čo poviete!  Ticho je pre Boha chválou! Oslava nemusí byť iba plná slov!   Tam, kde práve končia naše slová a myšlienky, chválime Pána Boha v nemom úžase a obdive.

     Môj obľúbený autor Max Kašparů konštatuje: „Ticho nie je absencia zvukov, ticho je priestor. Priestor, do ktorého vstupujeme, aby sme počuli čosi v nás.“   A ešte jeden citát o tichu:  „Ticho je vždy súčasťou krásnej hudby. Ticho je vždy súčasťou krásneho umenia. Ticho je vždy súčasťou krásneho života.“ (R. Fulghum)  Ticho prírody je jedinečné. Až natoľko, že to ticho môžete vnímať všetkými zmyslami. A dokonca aj svojím sluchom.  Spomínam si na jednu dávnejšiu októbrovú túru v Monkovej doline. Také, takmer dokonalé ticho bolo súčasťou našej turistiky, že keď padal list zo stromu, pri dopade ho bolo počuť. To som doteraz ešte  nezažil a preto to často spomínam a vraciam sa k tomu zážitku.  Tam nájdeme mnohú krásu a jedinečné ticho. To je tá reklama na ticho, ktorú nám ponúka pesnička P. Haberu. Dovoľte aspoň malý úryvok: „Reklamu na ticho  dnes v telke dávajú, každý z nás spozornie, len čo zbadá ju.. Reklamu na ticho ten súčasný hit, krásnym tichom z dovozu naplňte svoj byt..  Môžete ho zohnať len pod rukou, nádherné ticho hôr, výberové ticho so zárukou, získa ho kto príde skôr.“   A občas si túto skladbu aj pohmkávam.. A nielen v novembri.  Akoby sa táto pieseň hodila aj do súčasnej doby, aj do prebiehajúceho novembra.  To ticho je  exkluzívnou ponukou jedinečnej Božej prírody, ktorú náš Stvoriteľ sformoval do jedinečnej krásy a nádhery. Potešme sa aj týmito citátmi o nej z pera múdrych ľudí: „Ak skutočne milujete prírodu, všade nájdete krásu.“ (V. van Gogh) A ešte jeden citát, ktorý je mi veľmi blízky: „Vždy som považoval prírodu za odev Boží.“ (A.Hovnhaness)

   Po utíšení búrky na mori Pánom Ježišom Kristom čítame, že: „.. nastalo veľké utíšenie.“ (Mk 4,35-41) Aj naše vyplašené neraz mnohé myšlienky možno porovnať s tou búrkou, ktorú zažili učeníci na Galilejskom  mori. Myšlienky sú ako tie vlny, ktoré dorážajú na loďku nášho života.  Aj nám sa často stáva, že sme vystrašení, ustráchaní a neschopní upokojiť sa. Ale Kristus prichádza na pomoc aj ku nám. Vtedy na mori pohrozil veru – a rovnako môže upokojiť aj naše srdce, zmietajúce sa v strachu  a v mnohých starostiach. Také utíšenie je uzdravujúce, je to tá Božia terapia pre naše vnútro a naše srdce.  Nech odídu všetky zlé a nekalé myšlienky, ktoré aj nás neraz prenasledujú, aby sme mohli zažiť to, čo učeníci na mori – to utíšenie búrky aj v našom vnútri.

     Prorok Eliáš na vrchu Chóreb zažíva niečo výnimočné a duchovne exkluzívne (1 Kr 19). Prežíval vo svojom živote mnohý nepokoj.  Mal veľkú  krízu, zúfal si nad svojim  vlastným životom. Kráľovná Ízebel  dala totiž povraždiť všetkých Hospodinových prorokov a zostal už iba on sám. Na vrchu, kde doputoval posilnený pokrmom,  však prichádza niečo jedinečné,  pre neho uzdravujúce a utišujúce, ako vtedy  pre učeníkov na mori. Nikdy niečo také predtým pravdepodobne nezažil. Zažil Hospodina v prudkom tichu na vrchu.  Pán Boh  nebol  prítomný v týchto – dovtedy známych prejavoch svojej moci – víchor,  zemetrasenie, či oheň. Keď ustúpil veľký hluk, započul tichý šelest. A skrze neho sa mu prihovára Hospodin až na dvakrát: „Čo tu robíš Eliáš?“  On odpovedá: „Príliš som horlil za Hospodina, Boha mocností, lebo Izraelci opustili Tvoju zmluvu..“   A dostáva ďalšie poverenie.  Choď a vráť sa a.. pomaž..“ Dostáva praktické rady  –  v tichu.  Pán Boh, keď dal ľuďom svoje prikázania na vrchu Sinaj, tak bol prítomný vo vetre, ktorý lámal skaly (2 M 19,16-25). To boli atribúty Božej moci a aj Jeho prítomnosti, Jeho pôsobenia. Pre Eliáša bolo to nečakané ticho možno ešte o niečo aj hrozivejšie, ako dovtedy víchor a hrmenie.  Možno ho to do istej miery aj vyrušilo, pretože to bolo niečo celkom nové, čo nepoznal.   Ticho pripravuje človeka na nové stretnutie s Bohom.  V tichu môže Božie slovo zasiahnuť skryté zákutia jeho srdca. Keď zotrvávame v tichu, prestávame sa skrývať pred Bohom a Kristovo svetlo môže zasiahnuť, uzdraviť a premeniť dokonca aj to, za čo sa hanbíme.  Boh je ticho a napriek tomu hovorí cez okolností nášho života.  Keď si Božie slovo v tichom vánku nájde cestu k našim ušiam, je to pre obrátenie nášho srdca účinnejšie, ako kedykoľvek inokedy.  Za Mojžiša  vietor na vrchu Sinaj trhal vrchy a lámal skaly.   Hospodin zostúpil v ohni, celý vrch  bol zahalený dymom ako z pece, celý vrch sa triasol. Bolo to veľmi hlučné, mocné a priam až desivé.  Celý tábor pútnikov sa chvel vtedy v tábore.   Eliáš však zažil Pána Boha veľmi inovatívne a netradične – v tichu a v šeleste.  Tiché slovo Pána Boha však môže zlomiť srdce z kameňa. Aj to sa deje. Aj dnes. Je to pozvanie do novembrového ticha nielen v prírode, ale aj v našom vnútri. V tichu našej modlitby, aj bez slov.

   Tatranské ticho má tiež svoju hĺbku.  Predstavujem si  kdesi  niekde veľmi vysoko – napr. pod Slavkovským štítom, pod ktorým už roky žijeme. Vidím ho každý deň. V októbri a v novembri kúpajúci sa v slnečných lúčoch a tatranskej inverzii. Poznáte to z vlastnej skúsenosti –   čím vyššie, tým lepšie a aj krajšie. A tak ej to aj s tichom. Čím vyššie, tým tichšie.  Čím tichšie, tým hlbšie do duše. Čím hlbšie do duše, tým bližšie k Nemu, nášmu Pánovi. A byť  s Ním len tak ticho, bez slov.  Tie nie sú dôležité a potrebné. Veď On vidí do môjho vnútra, do jeho najskrytejších záhybov.  Nechajme prehovoriť novembrové ticho v nás.  Je veľavravné.  Slová by to možno iba pokazili. Zabudli sme, že ticho lieči. To Božie (nielen) novembrové ticho mi robí veľmi dobre.  Robí mi veľkú radosť.  Zdieľam ju s vami, čitateľmi aj týchto riadkov. A pripomínam, že dnes je aj výročie narodenia Martina Luthera (10.11.1483), ktorý si ticha uži pomerne dosť vo svojej kláštornej cele.. Nad mnohým v tichu uvažoval.. M. Rúfus v básni „Babie leto“  napísal: „Do ticha vstúpiť, ako do rehole..“    Ticho je ozaj ako rehoľa..  Uvažujme ešte  aj takto..

     Táto naša slovenská krajina pripomína chrám, v ktorom sa potrebujeme stíšiť: „Táto krajina pripomína chrám. Keď vchádzaš do tejto krajiny, chcel by si pokľaknúť, ukloniť sa po pás a srdcom zabúchať na dubové dvere. A je  to darmo.  Dvere sú otvorené a spoza nich ťa víta ľudský hlas. Nekľakaj, veď si jeden z nás a nie si v kostole! Chlieb a soľ Ťa čaká na stole.“  (M.Kováč) Chrám to ponúka, aj tento náš slovenský pod majestátnymi Vysokými Tatrami. Tak si opäť pripomeňme pieseň Jána Kollára, ktorou sme pozvaní do (nielen) novembrového ticha: „Bože môj, pod Tvojím nebom stojím. Tisíc svetov žiari nad mnou! Preč od hluku sveta, srdcom svojím vzdávam vďaku piesňou radostnou.. Tvoj je slávny priestor hviezdnych stanov, Tvojím: Staň sa! – vznikli nebesá. Stvoril si ma, svet i nebešťanov, Tvoja sláva všade skveje sa.“ (ES 231,1)