Na Jeho učenie ostrovy čakajú l
Úvod do témy
Zavítala k nám jeseň, je za nami najhorúcejšie leto od začiatku všetkých meraní. Padali mnohé teplotné rekordy nielen u nás, ale aj v zahraničí. Pamätáme si, že aj jar v tomto roku prišla veľmi skoro, potom prišlo ochladenie a jar sa potom opäť vrátila. Mrazy však poškodili značnú časť úrody. V máji tohto roku sme mali na týždennom pobyte študenta Rafaela zo Španielska, z Cordoby, ktorý sa na tú májovú zelenú – v rôznych odtieňoch nevedel vynadívať. U nich bolo už všetko spálené slnkom, u nás bola zelená v mnohej svojej rozmanitosti. Aj tá už postupne končí – a prichádza proces odumierania a prípravy na zimný oddych. Aj ten príroda potrebuje. Príroda sa postupne oblieka do zlatistej farby, ktorú má tak rada a ktorú tak rada preferuje. Minulý týždeň sme ukončili našu letnú sériu v 10. častiach: „Od núdze a nedostatku – k dostatku a hojnosti.“ Môžeme sa k nej kedykoľvek vrátiť, pretože ju máme uverejnenú aj na našom webe. Na dva mesiace na záver cirkevného roka – október a november – hľadáme tému pre naše biblické štvrtky a stretnutia. Nebol až tak veľký problém ju nájsť a vyhľadať. Nebolo to vôbec obtiažné a náročné niečo opäť „vypátrať“ z biblického posolstva a jej mnohých kníh. A inšpirácia prišla mojím a naším septembrovým biblickým študijným pobytom. Hlboký dojem na mňa a nás, spolu s manželkou zanechal ostrov Patmos. Nie je ostrov ako ostrov. Patmos je výnimočný v mnohom. Dovolenky na ostrovoch sú u nás obľúbené, aj na tých gréckych, pre nádherné prostredie a celkovú cenovú dostupnosť. Aj to je dôvod, prečo mnohí cestujú ešte aj teraz. Mnohí si takto „predlžujú“ leto na dovolenkách na ostrovoch, aj mimo nich. Urobme tak aj my v zmysle našej jesennej témy – keď budeme „cestovať“ po ostrovoch v Biblii. Sú tam, nájdeme ich. Všimneme si aspoň niektoré, tie azda najznámejšie. V Starej zmluve u proroka Izaiáša nájdeme a čítame veľmi zaujímavý verš: „Na Jeho učenie ostrovy čakajú.“ Na tento verš som si spomenul plavbou na Patmos. Videli sme mnohé nádherné, aj obývané, aj neobývané ostrovy. Jeden krajší, ako druhý. Naša loď, či trajekt mal tri zastávky – z ostrova Kos následne na Kalymnos, potom Leros, Lipsi Leros – s cieľovou stanicou Patmos. Ešte vyššie sa nachádza známejší ostrov Samos. Vystúpili sme v prístave, v jeho blízkosti bol hneď hotel Skala, ktorý nám poskytol naozaj príjemné prostredie na osem dní. A teraz, po návrate z Patmosu sa ma viacerí (úsmevne) pýtajú: „Ako bolo vo vyhnanstve?“, či: „Vrátili ste sa z vyhnanstva?!“ Nedávno aj môj kolega mi položil túto otázku, keď sme sa stretli v Poprade v nákupnom centre, pre úsmev. Na Patmose sme sa mali veľmi požehnane po každej stránke, hneď by som sa tam vrátil. A verím, že Pán nám dá tú milosť ešte. Ozaj, taký biblický pobyt som ja sám osobne duchovne veľmi potreboval. Biblické duchovné sústredenie priamo „na tvári miesta“, kde sa tak všetko stalo a udialo je veľmi obohacujúce.
Náš citovaný verš v úvode našej témy je zo 42. kapitoly proroka Izaiáša. Je to tzv. „Pieseň o Božom služobníkovi“ (42,1-9). Sú celkovo štyri – táto je prvá z nich z nich a potom ďalšie (49,1-6, 50, 4-9, 52,13-53,12). Izaiáš, popredný prorok v Starej zmluve, je evanjelistom v Starej zmluve. Plným právom dostal taký prívlastok. Píše o narodení Pána Ježiša, akoby bol pri jasličkách aj slovami: „Ajhľa panna počne a porodí syna a dajú mu meno Immanuel… “ (7,10-17) Píše o Jeho narodení, ale aj o Jeho utrpení a zavrhnutí, je to tá známa kapitola – 53. My si chceme v úvode všimnúť práve 42. kapitolu, kde je spomínaný pozoruhodný verš: „Na jeho učenie ostrovy čakajú.“ Aký pozoruhodný verš, čo poviete? Viac mi ešte udrel do očí, aj po návrate z Patmosu. Tento text som si čítal na samotnom ostrove. Izaiáš vyslovuje túžbu – aby sa tak už čím skôr udialo. No všetko má svoj čas. Venujme pár myšlienok začiatku tejto kapitoly. Začína slovom: „Ajhľa, môj služobník, ktorého podopieram, môj vyvolený, ktorého som si obľúbil. Svojho Ducha som položil naňho a opravdové právo prinesie národom.“ Kto by to mohol byť? S kým sa tu po prvýkrát stretávame? Medzi ním a Hospodinom je jedinečný vzťah. Je obdarovaný Hospodinovým Duchom, aby poslanie, ktorým je poverený, dokázal vykonať. Dar Ducha je darom a zároveň poverením k určitej úlohe, aj moc k vykonaniu. Veľmi veľa sa od neho očakáva. Má znovu nastoliť harmóniu Božieho stvoriteľského poriadku, má nastoliť právo a priniesť pomoc všetkým utláčaným, má predstaviť novú nádej a spásu pre všetkých. Príde ticho, v pokore a tichosti, bez rinčania zbraní, no jeho moc bude veľká. Bude ju používať k dobru sveta a nikdy ju nezneužije v osvoj prospech. Bude stelesňovať Božiu zmluvu s Izraelom a bude svetlom národom. Jeho meno tu nie je uvedené, ale vieme, že sa to vzťahuje na Pána Ježiša Krista. Mesiánski Židia Ho už prijali za Mesiáša. Tí „ostatní“ ešte tak neurobili a stále tvrdia, že to je „niekto iný.“ A stále nevedia, kto?! Nie je to vlastne zatvrdilosť a kamenné srdcia? Na koho iného by sa práve tieto slová ešte mohli vzťahovať – ak nie sa samotného Pána Ježiša ? Aj tie známe slová z nášho odseku: „Nalomenú trstinu nedolomí a tlejúci knôt neuhasí.“ Evanjelista plným právom tieto slová v širšom ešte kontexte citoval vo svojom evanjeliu po uzdravení človeka s vyschnutou rukou (Mt 12,9-21) Tieto štyri piesne o Božom služobníkoch vznikli v ťažkých časoch pre Izrael, ktorý bol nútenom exile a prežíval neslobodu. Takým spôsobom Hospodin učí svoj ľud žiť z nádeje v každom novom dni života. Aj pre nás je to povzbudzujúce posolstvo v týchto časoch mnohých globálnych výziev a zároveň nepokojov.
Patmos je ostrov, na ktorý prišiel sám Pán so zvesťou, ktorú mal Ján zapísať, keď tam bol vo vyhnanstve. Všetko má svoj zmysel. Aj vyhnanstvo. Pán si vie všetko použiť. Aj Židia ním prenšli, vlastne „na druhô“.. Bolo to egyptské a babylonské zajatie, exil a vyhnanstvo zároveň. Boh je majstrom každej situácie v našom živote. Aj to zlé vie obrátiť na dobré a v náš, aj celospoločenský dosah. Je to prepodivná Božia réžia, za ktorú ďakujeme v osobnom živote, aj za tú vo svete. Pánu Boh sa nič nevymklo z rúk, ako to dnes počujeme. Alebo vety typu: „Keby bol Boh, tak by nedopustil to alebo ono.“ Všetko ide podľa Božieho plánu. Ján je v exile, má čas núteného pobytu a potom to všetko príde – v deň Pánov (Zj 1,10). V exile k nemu prichádza mocné Božie posolstvo! Často v prednáškach pre kúpeľných hostí v Palace spomínam ešte aj iný exil. Meno Lajoša (Ľudovíta) Košúta (1802-1894) vcelku asi dobre poznáte, v budove nášho evanjelického kolégia v Prešove má dokonca pamätnú tabuľu. Bol vo vyhnanstve v oblasti Piemont, v talianskom Turíne – v alpskej oblasti. Aj tam organizoval protihabsburský odboj, pre ktorý sa tam vlastne dostal. Tam ho poslali Habsburgovci, ktorí ho nemali radi – a on tam žil, až do konca svojho života bol v exile. Usiloval o nezávislosť Uhorska od Rakúska, to bolo jeho celoživotné nasadenie. Údajne bol pôvodom aj Slovák, ale podporoval maďarizáciu. Celý svoj život zasvätil boju za nezávislosť a slobodu maďarského národa. Odtiaľ, z Turína prichádzali listy do Schmeksu, pretože sa zaujímal o tatranskú flóru a MUDr Szontagh zakladateľ sa zaujímal o flóru v tej oblasti, kde bol v exile. Tak si veľmi intenzívne vymieňali korešpondenciu. Po dlhom a náročnom dni a po všetkým mnohých povinnostiach ešte (pravdepodobne) po večeroch písal Szontagh listy s témou – flóry, o ktorú sa tiež zaujímal. Ešte aj to stihol. Je to ozaj obdivuhodné. Exil môže byť prínosom, môže byť v mnohom obohacujúci. Možno pripomenúť, že aj sám Napoleon sa dostal do exilu na ostrov sv. Heleny v južnom Atlantiku. Vládnuci režim sa takto „zbavoval“ nepohodlných ľudí. Mohlo to dopadnúť aj horšie, v lepšom prípade to bolo vykázanie na ostrov. To zažil aj Ján na Patmose.
Ostrovy ako také – to vám je vám veľmi zvláštny fenomén. Izolované od pevniny, ktoré neraz spájajú mosty, tunely, či rôzne viadukty. Na nohé sa dá prejsť, nakoľko spojenie je funkčné. Na mnohé nie, nakoľko sa tam dá dopraviť iba loďou. V slove proroka Izaiáša cítim a nachádzam mnohé: „Na Jeho učenie ostrovy čakajú.“ Cítite to tam aj vy, čo aj ja? Túžba a zároveň proroctvo vyslovené u Izaiáša, je v tom, že zvesť o Pánovi Ježišovi Kristovi, ktorú je potrebné zaniesť všade. Aj na ďaleké ostrovy, aj tam ľudia žijú. Aj tí domorodci potrebujú spásu a záchranu, aj napriek tomu, že s
mnohými ostrovmi nie je žiadne spojenie. Zvesť o Pánovi a Jeho dobrá správa vyžaduje zdieľanie tak, ako sa vždy radi a rýchlo podelíte s dobrou správou. Evanjelium má preniknúť až do posledných končím zeme. Tak to čítame v knihe Skutkov apoštolov: „A budete mi svedkami v Jeruzaleme, aj po celom Judsku, aj v Samárii – a až do posledných končín zeme.“ (1,8) To sme my na Slovensku – podľa vtedajšieho pohľadu – tie posledné končiny zeme. My by sme to povedali a skonštatovali práve o tých mnohých ďalekých ostrovoch. Aj na ostrovy sa evanjelium dostane! Do celého sveta prenikne dobrá správa za niekoľko pár rokov. Je ešte nejaké miesto, kde by evanjelium nepreniklo? Asi naozaj všade, ale najväčším problémom je vždy ľudské srdce! V tom šírení jedinečného posolstva je nezastupiteľným sám ap. Pavel., ktorý aj na misijných cestách, ale aj na ceste z Jeruzalema do Ríma konal prácu šírenia evanjelia Pánovho. Budeme si postupne čítať správy o týchto udalostiach v závere knihy Skutkov apoštolov, tie záverečné kapitoly. Mal sa postaviť pred cisára, cestou tam sa ako väzeň zastavil na mnohých ostrovoch, niekde aj stroskotali. Prežili, pretože Boh mal s ním svoj plán. Priniesol evanjelium – to je to najpodstatnejšie a najdôležitejšie – aj na samotné ostrovy. Taká, priam dobrodružná je cesta evanjelia k človeku a jeho srdcu. To sme my, ktorí ho potrebujeme ďalej šíriť a vytvárať ostrovy pokoja, lásky a porozumenia.